Sofia (36), Mexiko

Mexiko nie je zrovna tradičná životná destinácia ľudí z Čiech a Slovenska, ktorí svoje šťatie väčšinou hľadajú v krajinách západnej Európy, Spojených Štátoch či Austrálii, ale aj tu nájdeme množstvo našincov. Jedným z nich je Sofia, ktorá tu žije už takmer desať rokov. Najdlhší čas strávila v Mexico City, potom Puerto Vallarta Mexico a aktuálne žije v Cancun Mexico. 

Sofia momentálne pracuje v oblasti cestovného ruchu, pretože Cancun je najnavštevovanejšie turistické plážové miesto v Mexiku. Predtým to boli rôzne pozície. Nie je jednoduché nájsť si tu prácu, pretože Mexičania naše vysoké školy a tituly neuznávajú. Vraví Sofia.

Pláž v Mexiku autor: Sofia

Pláž v Mexiku
autor: Sofia

Odchod zo Slovenska

Čo ťa k tomu viedlo a prečo práve Mexiko? Skončila som vysokú školu a akosi som nechcela hneď zapadnúť do kolobehu života ako – práca, povinnosti, rodina a stále dookola. Chcela som ,,vypadnúť”, vidieť svet, popritom niečo zarobiť. Mladosť je parádna v tom, že všetko je jednoduché a všetko sa dá.. Tento optimizmus sa ale väčšine ľudí vytratí po cca 35 roku života. Preto si myslím, že mladý človek by mal okúsiť všetko po čom túži, pretože neskôr už k tomu chýba tá správna guráž, čas, chuť, bránia vek, záväzky.. Preto som si povedala, že musím do sveta. Tak som najskôr pracovala na zaoceánskej lodi, potom som strávila leto v Japonsku a následne sa vybrala na opačný smer do Mexika. 

Ako si sa pripravila na cestu? Nepripravovala som sa veľmi špeciálne, pretože keď som prvýkrát vyrazila do Mexika, bolo to na krátkodobé obdobie trvajúce dokopy 5 týždňov. Takže môj plán nebol usadiť sa tu. Informácie som mala sprostredkované cez známu, ktorá tú krajinu už  viackrát navštívila. Tiež som si ich pozrela na stránke MZV. V čase keď som išla do Mexika som si musela vybaviť víza vo Viedni, pretože sa to od nás vtedy vyžadovalo. Neskôr to zrušili. Myslím, že každý kto ide na vlastnú päsť do zahraničia by si mal minimálne pozrieť kde sa nachádza najbližšie zastupiteľstvo SR a vypísať si adresu a telefónne čísla. I keď v dnešnej preinformovanej dobe nie je problém vyhľadať kdekoľvek internetovú kaviareň a čokoľvek si zistiť, či už sa nachádzaš priamo v Mexiku, alebo nie. 

Plány si Sofia nerobila žiadne, chcela vidieť svet, zarobiť si, vrátiť sa na skok domov, ísť zas niekam inam.. Až kým neplánovane stretla svojho dnešného partnera, pri ktorom sa po dvoch rokoch rozhodla v Mexiku usadiť.

autor: Sofia

Výlet na stratené pláže
autor: Sofia

Mexiko 

Mexičania

Aj keď sú Mexičania veľkí patrioti, sú veľmi otvorení a priateľskí. Prijímajú cudzincov veľmi dobre a nerobia akési veľké rozdiely. Berú človeka takého, aký je, ako sa chová, neškatuľkujú podľa toho, odkiaľ pochádza. Sú to ľudia veľmi usmievaví, často v dobrej nálade, majú dobré vychovanie. Vždy pozdravia, poďakujú, požiadajú. Slovíčko ,,por favor” (prosím) sa používa pri každej, doslova každej, žiadosti. Vďaka tejto neprestajnej zdvorilosti sú vzťahy medzi ľuďmi prívetivejšie. Dokonca aj pri výmene názorov, či hádke, používajú ,,por favor”. 

Aby to nevyznievalo všetko tak ružovo, samozrejme, že aj tu je mnoho zlých a zákerných ľudí, podvodníkov a zločincov. Ale zo života môžem povedať, že som stretla 99% tých pravých, normálnych, slušne vychovaných domácich. Čo im veľmi vyčítam je, že majú krásnu krajinu, majú všetko na svete a nevedia si to vážiť! Majú more, majú hory, majú púšte, majú tropické džungle, majú veľa veľa pôdy, môžu pestovať všetky plodiny sveta, majú všetky podnebia, majú ropu, majú mnoho nerastných surovín. Naozaj, majú všetko. V podstate by mohli byť pokojne najbohatšou krajinou na svete. Ale korupcia je neuveriteľná. Keď si predstavíme veľkosť korupcie na Slovensku (a je to téma veľmi aktuálna), tak v Mexiku je 10x väčšia. 

Mexiko v roku 2013 vyhralo prvé miesto v obezite na svete. A je pravda, že je tu veľmi veľa tučných ľudí a detí. Ani nie tak extrémne ako v USA, ale predsa len. Mexičania sú gurmáni. Ich kuchyňa je jedna z najväčších a najlepších na svete. A po niekoľkých rokoch, čo tu žijem, to musím len potvrdiť. A to nie som žiaden jedák. Oni si to jedlo doslova vychutnávajú, majú pekné stolovanie a vedia toho aj veľmi veľa zjesť. Na jedlo si vyhradia aj dve hodiny. Apropo, ak niekto vyskúšal na Slovensku ,,akože” mexickú kuchyňu, verte, že ja tiež, a je to na míle ďaleko od toho pravého mexického. Rovnako môžem porovnať sushi jedené v Európe a priamo v Japonsku. Niet sa o čom baviť. 

Je tu veľký liberalizmus. Ak chcete začať predávať na ulici čipky, čo vyrábate doma po večeroch, nie je problém. Prinesiete stolík a predávate. Čokoľvek. Ľudia sa tu musia o seba postarať sami, pretože štát sa o nich ani v najmenšom nepostará. Tu nejestvuje materská dovolenka, rodičovský príspevok, príspevok na dieťa, podpora v nezamestnanosti, sociálna podpora. Nič. Môžete mať detí koľko chcete, ale od štátu nedostanete na ich výchovu ani cent. Ani ak ide o deti s hendikepom. 

Surfista so psom autor: Sofia

Surfista so psom
autor: Sofia

Zdravotníctvo

Ak chceš, tak si platíš zdravotné poistenie sám, ak nie, nemusíš, ale nikto ťa neošetrí. Návšteva u pediatra stojí cca 600 pesos, čo je cca 35 eur. K tomu lieky, pri chrípke napríklad ďalších 300 pesos (17,-€). Ak sú potrebné nejaké laboratórne vyšetrenia ako odber krvi či RTG, všetko si pacient hradí sám za skutočne vysoké ceny. Byť zdravým je v Mexiku zlato :) Za malú operáciu môjho dieťaťa (chirurgické uvoľnenie šľachy na prste ruky) som zaplatila 5 000 pesos po zľave (294,-€). To, že sa mi tu dieťa narodilo stálo na súkromnej klinike 42 000 pesos (2470,-€). Takže ,,radšej zdravý a bohatý ako chudobný a chorý” platí doslovne. 

Keď som letela úplne prvýkrát do Mexika, mala som rôzne očakávania. Vlastne ak sa povie Mexiko, tak prvé čo našinca napadne sú telenovely, tequila, kaktusy, či malí pupkatí Mexičania. Ja som mala takmer rovnako nijaký obzor. Bola som ale milo prekvapená. Namiesto somárov na ceste som videla neskutočné autá, čo u nás nejestvovali. 

Ale rovnako oni nevedia takmer nič o Slovensku. Na výnimky, čo som stretla, ktorí dokonca vedeli aj niečo naviac ako ja :) Takmer som sa hanbila. Viac ako Slovensko rezonuje v ich ušiach Československo. Alebo nás rovno prihodia k bývalému Sovietskemu zväzu. Ale radi počúvajú odkiaľ že to pochádzam a ako tam je a čo máme a aká krajina to je.. O cudzincov sa dosť zaujímajú. 

Muži si celkovo veľmi vážia ženy a matky všeobecne. Keďže tu neexistuje žiadna materská dovolenka, ženy sa ,,ponáhľajú” do práce a s deťmi ostávajú práve babky, ktoré pri výchove veľmi pomáhajú. Je typické, že pod strechou žije celá rodina a deti si odchovajú svojich rodičov ako vďaku za ich opateru v živote. 

Cancun, Mexiko autor: Sofia

Cancun, Mexiko
autor: Sofia

Mexiko je extrémna krajina vo všetkých smeroch. Je tu nesmierna chudoba a je tu veľmi veľa bohatých ľudí. V mestách sú veľmi vzdelaní ľudia, študujúci na kvalitných školách, ktoré sú finančne veľmi náročné. To je v kontraste s takmer 40% negramotnosťou v celom Mexiku. Tá negramotnosť je spôsobený tým, že mnohí ľudia žijúci na provincii sú roztrúsení, či žijú v osadách bez škôl, ďaleko od miest. Sú to vlastne potomkovia pôvodného obyvateľstva, tkzv. Indígenos. Stáročia žijú rovnakým spôsobom. Ale potom sú tu ľudia, ktorí aj keď žijú v mestách, neposielajú svoje deti do škôl. Mnohé z nich musia pracovať ,,na ulici”, predávajúc od žuvačiek po čokoľvek. Nútia ich k tomu práve ich rodičia. Pri prvom vybavovaní pobytových víz tu v Mexiku, som v jednej kolónke musela uviesť, či viem čítať a písať.. až ma to urazilo! Tak to tu ale chodí. 

Platy

Takže ako som spomínala, sú tu veľké extrémy! Poslanci v parlamente majú minimálny mesačný príjem 200 tisíc pesos + rôzne preplatky (čo je cca 11 760,-€), pričom minimálna mzda na hodinu je 8 pesos.. dobre čítate. 8 pesos. Je to neskutočné.. 

Práca sa dá v Mexiku nájsť vždy. Je jej dosť. Ale záleží koľko ste ochotní pracovať a za koľko. Tu sa často stanovuje základný plat + rôzne bonusy, % z predaja či výkonnosti, atď. Takže pracujúci musí naozaj ,,makať” aby zarobil. Taká sekretárka má fixný plat cca 6 000 pesos (353,-€). Žiadne %, či bonusy. 

Mexičania sa veľmi často sťahujú za prácou. Aj s celou rodinou. Je to najčastejšie v turizme, hotelierstve, priemysle. Máte pracovné miesto, ale chcú vás inde.. Ak to máte uvedené a akceptujete to v pracovnej zmluve, musíte ísť, inak prídete pravdepodobne o miesto. A musíte sa sťahovať s celou rodinou trebárs aj 1 000 km. Mexičanom to ale nevadí, sú na to zvyknutí. 

Pláž v Mexiku autor: Sofia

Pláž v Mexiku
autor: Sofia

Slováci a Česi v Mexiku

Tiež je tu komunita Slovákov a Čechov. Najviac ich je v Mexico City a mnohí sú roztrúsení po celej krajine. Väčšina z nich tu žije dlhodobo a väčšina má za partnera Mexičana. Ja osobne poznám cca 20 Slovákov a Čechov, s ktorými som bola. Čo som počula, tak v Cancune a okolí je cca 10 krajanov. Ale osobne sa poznám iba s jednou Češkou. 

Mexičania sú veľmi veľkí národovci, sú hrdí na to, kto sú a odkiaľ sú. Narozdiel od nás. Keď sa napríklad stretnú Slováci v zahraničí, tak nedržia tak spolu, ako Mexičania. 

Zážitky

Keď som sem prišla, prakticky som nevedela španielsky a rozprávala som iba anglicky, bežní ľudia na ulici tak ale nehovoria takmer vôbec. Stalo sa mi, že pri konverzačnej výmene názorov niekto použil urážlivý slang, ktorý som nepoznala, a tak som nijako nezareagovala a ďalej bola prívetivá a v pohode, pretože som nemala poňatia o tom, čo práve povedal. Vtedy vznikajú zaujímavé situácie. Ten, kto očakával reakciu sa jej nedočkal, ľudia potom nevedia ako sa chovať, až sa vlastne začnú hanbiť :) 

Keďže vôbec nevyzerám ako Mexičanka, tak ani nikdy medzi nich nezapadnem. Už podľa prvého pohľadu je vidieť, že nie som ich. Niekedy sa stalo, že sa ma snažili obtiahnuť o peniaze, pretože si mysleli že som cudzinka – turistka. Nakoniec sa hanbili, pretože som veľmi rázne a ostro spustila po španielsky, či sa nehanbia takto okrádať. 

Takéto leguány tu dorastajú do dĺžky 80 cm a viac autor: Sofia

Takéto leguány tu dorastajú do dĺžky 80 cm a viac
autor: Sofia

Slovensko

Chýba ti občas domov? Slovensko mi chýba, pretože ja som taký patriot, aj keď žijem mimo neho. Sledujem denne udalosti na Slovensku, takže aspoň elektronickou formou som v kontakte ako s krajinou, tak aj s priateľmi, rodinou. 

Záleží mi na mojej vlasti. Sú tam moje korene, narodila som sa tam, prežila celé detstvo, začiatok mladosti. Mám tam stále zázemie a udržiavam si ho. Aj keď veci sa menia, ľudia sa menia a najviac to vie posúdiť práve človek ako ja, ktorý je napríklad celý rok preč a potom sa na skok vráti a vidí a cíti, ako sa veci, vzťahy, život pomenil.. A bohužiaľ, v tomto musím skonštatovať, že z môjho pohľadu k horšiemu. Ale myslím si, že sú to následky celej tej mnohoročnej nespokojnosti ľudí, ktorí sú pod tlakom politikov, ktorí to dopustili a namiesto toho, aby išlo Slovensko vpred, tak zaradilo spiatočku. 

Aké sú tvoje ďalšie plány? Nie som si úplne istá, či tu zostanem ,,navždy”. Odkedy mám dieťa, tak ma to viac a viac ťahá domov na Slovensko, alebo aspoň bližšie k rodine. Pretože cestovať odtiaľto je veľmi náročné, ako časovo, tak finančne. Za letenky platím strašne moc (v roku 2009 za dve spiatočné letenky ešte 1500,-€, v 2013 už 2600,-€), dosť mi to vadí, pretože chcem pravidelne navštevovať moju rodinu, priateľov, všetko to, čo som na Slovensku zanechala. Takže ak by bolo niečo výhodné, alebo ak bude iná príčina, nie je vôbec vylúčené, že sa vrátime, či presťahujeme niekam inam, mimo Mexika. 

Záver

Čo by si odporučila a odkázala ostatným? Ak chce niekto cestovať do Mexika, nepotrebuje víza. Automaticky dostáva vstupné turistické víza na 90 dní. Od roku 2014 má Mexiko nový emigračný zákon. Omnoho prísnejší a tvrdší, ako bol ten predtým. Skoro mi príde okopírovaný od USA. Teraz je to úplne ináč. Všetko sa musí začať vybavovať na mexickej ambasáde príslušnej pre SK, čo je najbližšie vo Viedni. Všetky papiere, potvrdenia, atď., až vám ambasáda vydá, či nevydá povolenie. Podobný proces, ako keď si niekto vybavuje víza napríklad na Americkej ambasáde v Bratislave. 

Mexiko je veľmi otvorená, liberálna krajina s mnohými možnosťami. Ale ak by niekto hľadal a vybral sa sem za prácou, ako napríklad do Anglicka prichádza veľa nekvalifikovaných cudzincov, tak by sa tu neuživil. Minimálna mzda je mizerná a jednotlivec by nemal šancu si ani len prenájom zaplatiť. Do Mexika nech sa vyberú dobrodruhovia, hľadajúci krásnu prírodu, pamiatky, jednoducho dobrodružstvo. 

Ak by tu chcel niekto začať žiť, papiere si musí začať vybavovať ešte predtým, než si zaplatí letenku. Poznám jednu študentku, ktorá študovala na UNAM 2 roky so štipendiom na celé obdobie. Myslím, že sa jej tu veľmi páčilo. A nedopustila na vybavenosť a profesionalitu vysokoškolského vzdelania. Vraj sa to s tým slovenským nedá porovnávať. 

Perto Vallarta, Mexiko autor: Sofia

Perto Vallarta, Mexiko
autor: Sofia

Na záver chcem povedať, že bohužiaľ vo všetkých slovenských ,,plátkoch” vychádzajú len samé nelichotivé informácie a články o Mexiku. Samé vybavovanie si účtov medzi drogovými kartelmi, odrezané hlavy, vraždy, a tak ďalej. Negatíva, ktoré vrhajú na Mexiko nepríjemné šero a povesť nebezpečnej krajiny. Je to smutné, že tieto ,,plátky” sa považujú za noviny a uverejňujú iba takéto, pre čitateľa šokujúce správy. Hlavne aby sa predávalo. Mexiko je veľmi rozmanitá krajina, vyspelá krajina, so svojimi všetkými extrémami a nepoznám žiadneho krajana, ktorý by ,,odtiaľto” utekal, pretože sa mu nepáči.. 

Toľko od Sofie z Mexika. Ďakujem jej za veľmi zaujímavý a bohatý príspevok aj s nádhernými fotografiami. Dúfam, že sa vám článok páčil a dozvedeli ste sa niečo nové. Nezabudnite sa vyjadriť v komentároch. 

Ďakujem za čítanie, zdieľanie, a pokiaľ by ste takisto chceli prispieť svojou časťou do projektu SpozaHranic.com, ozvite sa mi na email [email protected], budem sa tešiť.

Miroslav Dufka (50), Južné Tirolsko

Autonómna provincia Bolzano – Horná Adiža je oblasť patriaca dnes k Taliansku (kedysi Rakúsku) usadená v talianskych Alpách, prevažne hovoriaca nemecky. A práve tu nakoniec zakotvil po problémoch v práci a rozvode Miroslav, o ktorom je nasledujúci príspevok. 

Pocházím od Uh. Hradiště a jsem vyučený opravář zemědělských strojů. Hned po revoluci se mi naskytla příležitosť jet s přáteli do Sudtirol zkusit hledat práci v zahraničí. Poměrně rychle jsme našli výpomoc na sklizni jablek v obci Tramin. Odpracovali jsme 7 týdnů a jeli jsme zase domů. V té době jsem byl ještě ženatý, takže peníze vydělané v zahraničí byla velká pomoc.

Južné Tirolsko zdroj: suedtirol.info

Južné Tirolsko
zdroj: suedtirol.info

V Čechách jsem hned začal pracovat soukromě jako lesní dělník v těžbě dřeva, ale většinu faktur mě ještě neproplatili a ty firmy už dávno neexistují. Mezitím přišel podzim a odjel jsem zase s dluhama v podstatě všude do Itálie na sklizeň jablek, k tomu samému majiteli sadů, u kterého jsem byl rok předtím. Okamžitě mě zaměstnal, dokázal jsem se mezitím naučit aspoň pár základních slov německy, takže už jsme spolu dokázali i tak nějak omezeně, ale přece trochu ,,komunikovat” a dokázal jsem si nějak domluvit práci na jaře. On byl očividně se mnou spokojený.

Miroslav následne pokračoval v ťažbe dreva, ale mal čím ďalej tým viac problémov vymôcť mzdu od zamestnávateľov, takže musel znovu odísť do Itálie. Tam už pracoval rok vkuse v oblasti Verona, pro fa Griba, kde išlo hlavne o pestovanie malých jabloní a zber, kým si na jar v roku 1993 našiel prácu v stavebnej firme. 

Nikdy jsem nemusel čekat na výplatu, nikdy se neposouval žádný termín a vždy jsem dostal víc, než jsme měli dohodnuto. Zpočátku se jednalo o tříměsíční turnusy, 3+3 měsíce, ale žena se seznámila s jiným mužem, rozvedli jsme se, takže jsem pak zůstal v Itálii. Našel jsem si přítelkyní a jsem tu s ní dodnes. 

Južné Tirolsko zdroj: suedtirol.info

Južné Tirolsko
zdroj: suedtirol.info

Čo ťa viedlo k tomu, odísť z Čiech do zahraničia?

V podstatě jsem vůbec neměl v úmyslu dlouhodobě opustit ČR, ale vzhledem k vývoji situace jsem si to zvolil jako v té době nejideálnější řešení, byť mám tři děti a nikdy jsem je nechtěl opustit, ale naskytla se mi příležitost vydělávat víc peněz, tudíž jsem byl schopen prvidelně posílat dost vysoké výživné na děti a ještě dost peněz ušetřit, abych svým dětem každoročně zajistil zimní i letní dovolenou. Tudíž se naučili slušně lyžovat v Alpách a plavat v moři, čímž si myslím, že kdybych se vrátil do ČR, nikdy by tyto oblasti moje děti ve svém dětství neměli šanci poznat, nebo tedy ne se mnou, poněvač bych nebyl schopen z příjmů v ČR našetřit na tyto každoroční dovolené potřebné finanční prostředky.

Mimo jiné jsem v průběhu času nabízel spolujízdu svým autem, abych byl co nejčastěji se svými dětmi, až jsem si pak pořídil minibus. Tak jsem vlastně se svými dětmi trvale v kontaktu a ta spolujízda Sudtirol – Zlínsko ještě pořád funguje. Teď už jsou mé děti dospělé, pomalu budou končit studie, které si zvolili, ale představa, že bych se měl do ČR vrátit se mě zatím moc nezamlouvá. Žiji tady s přítelkyní, ona je zde domácí, má tu své rodinné zázemí, stabilní práci se slušným, pravidelným příjmem, nedomluví se česky a já vůbec nemám v úmyslu ji opustit. Z toho vyplývá, že se asi už natrvalo nevrátím, možná někdy v důchodu.

Južné Tirolsko zdroj: suedtirol.info

Južné Tirolsko
zdroj: suedtirol.info

Ako sa pohybujú platy v tejto oblasti? Normální dělník, v zákonem stavené pracovní době vydělává průměrně asi 1 300€.

Aké sú tvoje ďalšie plány? Vydělat si dost peněz na to, abych si mohl pořídit pozemek s rozsáhlejším rybníkem a přilehlými loukami a v klidu chovat hospodářská zvířata a chytat ryby. Víceméně se částečně odizolovat od tohoto poblázněného světa.

Aké máš pocity z krajiny, kde žiješ? Krajina ve které žiji, tedy Jižní Tirolsko, je nádherná, co se týká přírody. Lidi jsou tu převážně velmi vstřícní, počasí stabilní, vzhledem k nadmořské výšce velmi hezké. Strava velmi dobrá a skutečně kvalitní. Způsob zábavy a humoru je trochu jiný než u nás. Dnes si ale každý najde co mu nejlíp vyhovuje. Mě se tu velmi líbí a jsem tu opravdu spokojený.

Čo Slováci a Češi v tejto oblasti, stretávaš sa s nejakými? Já se v podstatě stýkám převážně s domácími obyvateli. Žiji i s domácí ženou. Nemám s nima žádné problémy, nebo potíže. Faktem je, že pokud se tu něco vážnějšího přihodí, tak jsou především v pozadí cizí státní příslušníci a často to vrhá špatný stín i na ty, kteří tu žijí bezúhonně, ať už tedy dočasně nebo dlohodobě. Ale domnívám se, že s tímto problémem se potýkají lidi i v jiných oblastech nebo zemích.

Južné Tirolsko zdroj: suedtirol.info

Južné Tirolsko
zdroj: suedtirol.info

Čo by si odkázal ostatným ľuďom, ktorí by chceli túto krajinu navštíviť, prípadne tu žiť? 

Já se domnívám, že pokud někdo má skutečný zájem změnit svůj život, nebo změnit své působiště, tak Jižní Tirolsko je skutečně velmi zajímavé pro lidi všech možných zájmů, ať už kulturního nebo sportovního vyžití. Ještě pořád je zde dostatek pracovních příležitostí a nevidím důvod proč by někdo nechtěl žít nebo pracovat v této oblasti, ale velmi bych uvítal, kdyby si lidi dokázali uvědomit, že pokud tady budou dělat bordel a krást, přinutí tím domácí populaci aby se vůči cizincům, (celkově a velkoplošně), obrnila a izolovala, což si nemyslím, že je zrovna vhodné a žádané.

Ďakujem Miroslavovi za zaujímavý rozhovor. Prajem mu v živote veľa šťastia a úspechov k naplneniu jeho plánov. Keby mal niekto záujem o využitie jeho služieb prevozu, nájdete ho ľahko na FB, prípadne mi napíšte. Ak poznáte niekoho, alebo vy samy žijete v zahraničí a ste ochotní sadnúť si na ani nie polhodinku k počítaču, aby ste zvečnili svoj príbeh a skúsenosti a zdieľali s ostatnými prostredníctvom tohto projektu, neváhajte mi napísať na email [email protected]. Teším sa na všetky vaše príspevky. 

Lucia (34), Kanada

Po menšej vianočnej a novoročnej prestávke si môžete konečne prečítať ďalšie rozprávanie, tentoraz od Lucie z Kanady. Jej príbeh, o živote slovenskej rodiny ďaleko za morom, o krajine, ľuďoch a ďalšom. 

Čo ťa viedlo k odchodu zo Slovenska práve do Kanady? Kanada sa stala mojou láskou akonáhle som dopozerala prvý krát film Jeana-Jacquesa Annauda – The Bear (Medveď). Bola som vtedy ešte len na základnej škole. Príbeh sa odohrával v Rockies – Skalistých horách Britskej Kolumbie. Tá príroda ma neskutočne očarila a aj keď som neskôr zistila, že film sa v skutočnosti nenakrúcal v Kanade, ale v Dolomitoch, nič to už na mojom pobláznení do Kanady nezmenilo. Keď som sa cez internet zoznámila s mojim terajším manželom, Slovákom z Banskej Bystrice, tešila som sa, že mi porozpráva z prvej ruky, aká tá moja láska v skutočnosti je. K láske ku krajine sa pripojila i láska k človeku a tak som ho po našej svadbe na Slovensku a získaní statusu Permanent Resident o pár mesiacov neskôr nasledovala do Ontária.

Aké si mala očakávania a plány? Popravde, očakávala som Kanadu z môjho filmu The Bear, ale čakalo ma rovinaté a dusné Ontário a rušné mesto London. Ťažko som sa s tým vyrovnávala, ja dievča z malej dedinky spod Tatier. Sklamanie prerastalo v časté smútky a tak sme mesto zamenili za domček na vidieku, neďaleko mestečka Ridgetown. Bolo to ďaleko od Londonu, kde mal manžel stále svoju prácu, za ktorou potom každý deň dochádzal hodinu tam a hodinu späť domov. Obaja sme vedeli, že Ontário nie je to pravé miesto pre nás a tak keď manželova firma po 60 rokoch úspešnej existencie zavrela svoje dvere pred asi 700 zamestnancami, on už mal potvrdené nové miesto v našej vysnívanej Britskej Kolumbii. Očakávania? Žiť v súlade s tunajšou, ešte stále pomerne nedotknutou prírodou, čerpať z nej svoju silu, učiť deti chápať ju a milovať ju. Mať svoj domček uprostred lesa, svoje malé hospodárstvo a vychovávať deti k láske ku Kanade i našej rodnej zemi – Slovensku. Byť tu spokojní a šťastní..

Lucia, Kanada

Lucia, Kanada

Krajina

Príroda je krásna, v každej provincii iná. Sever Britskej Kolumbie nie je pre každého. Pod snehom 6 mesiacov s teplotami často okolo mínus 25 stupňov. Ale s príjemným letom, kedy si človek môže do sýta užívať stanovanie a blúdenie po krajine, ktorá nepatrí žiadnemu susedovi. Je síce oficiálne majetkom kráľovnej, ale v skutočnosti patrí snáď iba pánu Bohu. Nedotknutá a divoká. Ontário bolo iné, príliš iné v porovnaní s mojim Liptovom na Slovensku. Nezvykla som si na tamojšie zimy bez snehu a dusné letá. Britská Kolumbia má bližšie k domovu. Je to akýsi paradox, že človek odíde z rodnej hrudy aby ďaleko od nej hľadal miesto, čo sa najviac podobá tomu, z ktorého odišiel.

Strava je otázkou zvyku a šikovnosti v nahrádzaní. Slovenské jedlá v našej rodine zostávajú, i keď ingrediencie sú pozmenené, prispôsobené tomu, čo sa v Kanade najviac podobá originálu. Chýbajú mi tu mnohé veci zo Slovenska. Vo veľkých mestách nie je problém nájsť malé poľské obchodíky kde sú dostať aj produkty zo Slovenska. Ďaleko od metropoly je to už problematickejšie.

Lucia, Kanada

Lucia, Kanada

V našej rodine sa snažíme zachovávať tradície, s ktorými sme vyrástli. I keď Ježiško je pre deti už Santa, darčeky nosí stále 24. večer a nie 25. ráno. Chodí k nám Mikuláš a na Halloween si zapálime aspoň doma sviečočku na stole a pospomíname si na tých, čo sa na nás už pozerajú tam zhora. Naše deti vtedy nechodia po okružných jazdách pýtajúc si sladkosti a neprezliekame sa do kostýmov. Rešpektujeme zvyky Kanady, ale nevkladáme sa do nich nasilu. Čo sa nám vryje do srdca, prijmeme za svoje, čo nie, zostáva len v rovine tolerancie a rešpektu. Jedna vec, ktorú na Kanade milujem a ktorá na mňa zaútočí vždy, keď sa vraciam domov na Slovensko, je politika. Tu v Kanade na mňa nestriehne, nekazí mi deň ak ju nepozvem dnu. Tam doma na Slovensku bola votrelcom a vbehla k vám do domu bez pozvania a násilne. Tu sa s ňou nezaoberám a ak sa jej nechcem venovať, tak mi dá pokoj, nebičuje ma svojou každodennou prítomnosťou. Na Slovensku už narobila príliš veľa škody v tvárach ľudí, pokradla úsmevy a témy rozhovorov pri stretnutiach na ulici. Nevítaný hosť, k nám viac tu v Kanade nechodí.

Ľudia

Kanaďania sú navonok veľmi priateľskí a otvorení, ale v skutočnosti je ťažké dostať sa im do srdca. To si často nechávajú úplne pre seba. Sú veľmi zdvorilí a niekedy až príliš formálni, ale v mnohých oblastiach sa na to celkom rýchlo zvyká – a rado, ak ide o služby či akékoľvek jednanie s klientom.

Paradoxne najbližší ľudia, ktorých sme tu okolo seba zatiaľ mali, boli vždy z Európy. Keď sa zbližujete s Kanaďanom, či sa o to len snažíte, poznať tam iné korene, inú náturu, premýšľanie. Je vlastne ťažké označiť niekoho za ,,Kanaďana”, keďže čo len pár generácii dozadu bol možno vašim krajanom. Kanaďania povýšili multikulturalizmus na niečo, na čom táto krajina stavia, nie je to problém, čo by ju rúcal. I keď stretnutia so slovenskou komunitou priniesli i veľa sklamaní a staré známe žabo-myšie vojny a sváry pre niekoho typicky slovenské, našli sme si i spriaznené duše, s ktorými sa snažíme udržovať kontakt i na väčšiu diaľku.

Slovensko

Samozrejme, že mi chýba. Chýba mi v tom, čím mi je stále drahé. Rodinou, priateľmi, krásnym rodným krajom, tradíciami, kultúrou, rozprávkami, vtipmi. Ľahkosťou prejavu, kedy človek nemusí prekladať sám seba. Ženy vraj presun a zvykanie si zvládajú ťažšie a trvá im to dlhšie. Mne to trvalo zhruba 7 rokov, kým prestalo porovnávanie so Slovenskom, kým ustalo plakávanie do vankúša na Vianoce a narodeniny. Rodičia i svokrovci prišli na pomoc a potechu s každou našou narodenou dcérkou a doniesli nám sem domov. Emigrácia pretriedi priateľov, niektorých postráca, iných opäť nájde. Nový domov vám v chápaní mnohých voľakedy blízkych berie právo pliesť sa do starej vlasti a jej trápení. Čo najmenšia kritika na rodnú zem spoza mora z vás robí vlastizradcov.

Lucia, Kanada

Lucia, Kanada

Odkaz ostatným

Čo by si poradila ostatným, ktorí možno uvažujú nad cestou do Kanady? Nech si najprv zvážia a spýtajú sa sami seba, prečo práve Kanada? Mnohí sa radikálne rozhodnú preniesť svoj život sem a pritom k nej nemajú žiadny špeciálny vzťah, odôvodnenie, puto, či motiváciu. Začať tu je ťažké a preklenúť mnohé prvotné krízy si vyžaduje nielen rozum a rozvahu, ale i určitú citovú náklonnosť k tejto zemi. Veľa čítať, všetko dostupné. Knihy, blogy, facebook, na ktorom už je zriadených veľa skupín Slovákov Kanade. Pýtať sa ľudí, čo už tu žijú istý čas, pýtať sa sám seba. Kanada je obrovská zem a som si istá, že je v nej to vysnívané miestečko pre každého.

Ak ju chcete spoznať ako turista, najlepšie je zobrať to z jedného konca po druhý, zbaliť si veci do batoha a stanovať. Presúvať sa cez provincie a národné parky naprieč celou krajinou. Rozprávať sa pri ohníku so susedmi zo stanu oproti, kupovať ovocie zo stánku rovno pri farme, zahľadieť sa do polárnej žiary tu na severe a počúvať zavýjať kojoty niekde v diaľke.

Jozef (34), Japonsko

Jozef je jeden z tých Slovákov, ktorí už nežijú celý rok v zahraničí, ale majú s ním patričnú skúsenosť. Konkrétne Jožo navštevuje pravidelne Japonsko, mesto Sapporo, na dobu pár mesiacov so svojou manželkou, ktorá odtiaľto pochádza, a synom. Nám niečo porozprával o krajine, ľuďoch či zemetraseniach. 

Do Japonska som letel prvýkrát sám a taktiež prvýkrát lietadlom. Cestu som prežíval s veľmi zmiešanými pocitmi, ale prevládali predsa len pocity zvedavosti a radosti z neznáma. Plány som mal rôzne, napríklad jazykovú školu, nájsť si okruh priateľov, trochu turistiky. Cestovanie stojí ale veľa peňazí a ja som tam išiel hlavne rodinne, nie ako turista.

jozo_japonsko_5

Práca v Japonsku

Viem istotne, že plat je vyšší podľa toho, aká veľká je firma. Niežeby v Japonsku neexistovali špekulácia, ale rozhodne prevláda čestnosť. Štátne zamestnanie má veľmi veľkú cenu a často je aj lepšie platené než súkromné. Ľudia si preto cenia svoju prácu a skutočne slúžia krajine aj ľuďom. Japonci sú veľmi racionálni ľudia s primeranou dávkou duchovného života. Neoddeľujú prácu domácu od práce v zamestnaní, je to pre nich užitočná, normálne prežitá každodenná činnosť. Domáca práca alebo povinnosti majú preto neraz podobu zamestnaneckej disciplíny v zmysle nepoľaviť, urobiť to, lebo treba, nekomentovať a podobne.

Veková hranica v práci nehrá rolu. Veľmi dôležitá je špecializácia. Ďalej bezpečnosť práce, postup a kontrola. Všetko sa deje súčasne. Jeden pracuje, druhý kontroluje, podľa toho kto je ako zaradený, respektíve akú má špecializáciu.

jozo_japonsko

Ľudia

Ľudia v domácnostiach čo sa ich správania sa týka, sú voľnejší, ich vyjadrovanie je doma veľmi úprimné. Vonku sa správajú úplne inak. Majú akoby naštudovanú, doslova naučenú psychológiu, etiku, ako sa chovať v rôznych prípadoch – s cudzími, v prípade živelných pohrôm, v zamestnaní s vyššie postavenými, a podobne. Majú niekoľko stupňov slušného spôsobu vyjadrovania sa. Žijú spôsobom ,,doma každý ako chce”, ale vonku jestvuje istá verejná morálka.

jozo_japonsko_4

Krajina

Tá je veľmi zaujímavá polohou, vegetáciou, vlastne všetkým sa úplne odlišuje od Slovenska. Čo sa prírody týka, je všade vidieť zásah ľudí, naozaj všade. Dajú si záležať na poriadku, čistote, výzore. Celé Japonsko je jedna krajina. Držia spolu vďaka pravidlám ich vypestovanej verejnej morálky. Veľa čerpali z Číny a mám taký pocit, že práve Čína ich oslobodila od surovosti v minulosti. Krajina prešla obrovskou reformou vďaka Číne. Náboženstvo, etika a architektúra. Zato Čína naopak dnes nesmierne opustila od týchto kvalít, možno dali prednosť prílišnej racionalite. Ťažko povedať. Japonsko môže byť hrdé na to, že si všetko čo má vypestovalo a udržalo. Práve to je záruka toho, že aj keď spadnú na zadok, vedia sa sami opäť postaviť a budovať ďalej. Ich zvyky, tradície, sú skôr praktické než okrasné. Aj keď to tak na prvý pohľad nepôsobí. Všetko je podložené veľmi zaujímavou psychológiou a podobenstvami prírody.

Strava

je veľmi chutná, teda všetko chutí tak, ako má. Majú síce svoje zaujímavé omáčky na dochutenie, ale preferujú vlastné chute potravín. Keďže nie som Japonec, samozrejme nie som zvyknutý na všetky ich jedlá. Keď som tam navštívil cudzokrajnú reštauráciu, kde varili Japonci, tak európska strava pre mňa bola chutnejšia ako v Európe. Varia naozaj s citom.

jozo_japonsko_3

Najviac ma prekvapilo, že ľudia pri práci používajú biele rukavice. Alebo biele utierky na ruky. Ale naozaj pri všetkom, pri športe, do kúpeľne, možno to má aj hlbší význam, ale pôsobí to naozaj príjemne. Na WC majú zvlášť papuče. Všetko v domácnosti majú praktické a veľmi málo vecí dekoračných. Možno to je kvôli zemetraseniam. Ťažko povedať.

Keď už sme pri zemetraseniach, mal som tú česť zažiť raz o polnoci jedno väčšie. No nebolo mi teda všetko jedno. Keď som zobudil ženu, len mi oznámila, že to je v pohode. Dom sa triasol asi minútu. Po tej neskutočne dlhej minúte si už ale moja žena poznamenala, že v centre zemetrasenia sú domy zarovno so zemou. Čomu aj tak bolo, podľa ranných správ.

jozo_japonsko_2

Hudba

Hudobne by som označil Japonsko taktiež za veľmi zaujímavé. Čo sa tradičnej hudby týka, tak pretrvávajú dodnes a sú aktuálne vo všetkých nových žánroch. Hudba je veľmi expresívna, konkrétna. Moja žena ak si niečo píska, tak to zapíska presne tak. Neurobí ani zo srandy nejaké to tremolo alebo portamento v pisku. Ich dôkladnosť a presnosť sa odzrkadľuje aj v hudbe.

Slovensko

Nevidím to predsa len s nami Slovákmi tak zle. Sme zaujímavý práve tým, že sme pre ostatných iní. Máme svoje zvyky, zlozvyky, nepodložené frázy a zakladáme si na nich. Ale pre cudzincov je to rarita, vzácnosť. Obzvlášť pre Japoncov. Tu napríklad nejestvuje pojem – uvidíme. My Slováci túto frázu používame snáď každú hodinu, ak nie viac. A je to pekné.

Slovensko ako také mi chýba v cudzine po dvoch týždňoch. Totiž môže byť krajina hocijak zaujímavá, bez zamestnania sa človek začne po dvoch týždňoch nudiť. Potom buď má peniaze, že sa premiestni inam, alebo čaká na deň odletu. Milujem cikády, milujem ovzdušie, milujem stravu, milujem ľudí tej krajiny, ale bez práce je tam človek stratený.

Na záver

Buď by som povedal to, že – práve keď som tam prvýkrát letel, sedel vedľa mňa jeden mladý z Nemecka, ktorý tam cestoval len tak s cieľom žiť. Nemal nič so sebou, okrem potrieb na prežitie kým si nenájde nocľah a peniaze. Netušil čo tam bude robiť, nič. Šiel úplne bez plánu, ani po japonsky nevedel nič. Dá sa to. Je to možné, aby sa tam človek usadil. Treba len peniaze na začiatok a špecializácia, pracovné zameranie. Alebo by som odkázal môj príbeh – ako samouk som sa naučil po japonsky, len tak pre zábavu, a stretol som na Slovensku dnes už moju ženu, Japonku. To ostatné už prichádza samo. Rozhodne ak ako turista, tak cestovné poistenie a plán pobytu. Zdravotníctvo je tu veľmi drahé, preto je dôležité to cestovné poistenie.

Plánovania sa netreba báť, Japonci sú majstrami plánovania, teda cez slušnú cestovnú kanceláriu sa vie človek dopracovať k tým najaktuálnejším informáciám.

Michal (35), Severné Írsko

Michal žije už takmer 9 rokov v Belfaste, Severnom Írsku. So zahraničím už mal skúsenosť z Rakúska, ktoré ho naštartovalo k tomu, aby odišiel zo Slovenska hľadať svoje šťastie niekam von. Prečítajte si o živote v tejto krajine, domácich a Michalove rozprávanie nakoniec o tom, ako zahraničie zmení váš život. 

Keď už človek zakúsi aké je to žiť mimo Slovenska, už len ťažko sa mu tam ostáva. Rakúsko síce nebolo až tak odlišné oproti Slovensku, čo sa krajiny týka, ale platovo neporovnateľné a preto vám ostane vŕtať v hlave – prečo by som za tú istú prácu, ktorú vykonávam na Slovensku, mal byť platený o polovicu menej? Takže napriek tomu, že som mal na Slovensku rozbehnutú živnosť a na naše pomery mi nebolo zle, keď som objavil pracovnú ponuku do Severného Írska, neváhal som ani chvíľu.

Bol to trošku aj risk, keďže v tej dobe v roku 2005 ešte nebolo tak bežné ako teraz niekam vycestovať a ani neexistovalo veľa agentúr, ktoré ponúkali prácu bez toho, aby človek vedel jazyk krajiny, do ktorej sa chystá. Poslal som neznámej paní do agentúry peniaze na letenku a dúfal, že nebudem len ďalším z radu oklamaných ľudí, ktorí naleteli na podobné podvody.

michal_irsko_3

Chvalabohu, dostal som letenku a aj spolu s mojim vtedajším švagrom sme sa vydali do Belfastu – mesta, o ktorom som dovtedy nemal ani potuchy, že vôbec existuje. Momentálne tu žijem v malom domčeku spolu s (druhou) manželkou, ktorú som tu spoznal. Samozrejme, je to Slovenka – aj keď táto krajina má všelijaké prednosti, ženy k ním nepatria. Slovenky a Češky vždy boli a vždy budú najkrajšie ženy na svete, prípadne celkovo naše slovanské devy.

Práca

Teraz pracujem v jednej malej firmičke na výrobu jogurtov. Popritom si práve rozbieham nanovo masážny biznis, pretože už mi chýba robota, ktorú mám rád a ktorá ma naozaj baví. Po odchode zo Slovenska som musel nejakú dobu počkať, kým sa mi moja angličtina zlepší natoľko, aby som si s pokojným svedomím mohol otvoriť živnosť aj tu. Šlo by to aj skôr, ale bol som lenivý sa učiť jazyk a možno som to mal aj sám pre seba ako výhovorku, aby som nemusel meniť pohodlný spôsob života a začať tvrdo makať na niečom. Pomalinky ako pribúdajú klienti si uberám z pracovného času v jogurtárni a jedného pekného dňa sa plánujem už naplno venovať iba masírovaniu.

Odchod

Do zahraničia som odišiel, pretože i keď som na Slovensku nezarábal najhoršie, zažil som aké to je dostávať za dobre vykonanú prácu dobre zaplatené. Pravdou totiž je, že kým človek nestrávi dlhší čas mimo Slovenska, nikdy si neuvedomí naplno v čom žil a čím všetkým bol ovplyvnený. Momentálne je tu aj môj brat, ktorý bol nútený z istých dôvodov tiež odísť za prácou sem, do zahraničia. Tiež bol jeden z tých, ktorý podráždene reagoval na moje komentáre ohľadom situácie na Slovensku – či už išlo o financie, vybavovanie vecí na úradoch, prístup k zákazníkom v obchodoch, proste čokoľvek, na čo bol človek žijúci iba na Slovensku zvyknutý, ale až po strávení niekoľkých rokov v zahraničí sa vymaní spod vplyvu okolia a vidí veci v úplne inom svetle.

Tak to bolo aj s mojim bratom. Je tu síce ešte necelý rok, ale po poslednej návšteve Slovenska mi dal za pravdu, že všetko, čo som mu hovoril, je naozaj tak. Zažil tie isté prekvapenia aké zažívam vždy, keď idem domov a odvyknutý od bežných spôsobov na Slovensku si občas pripadá ako v inom svete. Nieže by bolo všetko zlé, či negatívne – proste to človek vidí a vníma ináč, ako kým tam žil.

Príprava

Keďže na celú prípravu som mal iba pár dní a všetko prebehlo veľmi rýchlo, nič som neriešil. V tej dobe to bolo o čosi zložitejšie, pretože neexistovali žiadne fóra ani asociácie, ktoré pomôžu. Boli sme jedni z prvých, ktorí sa vôbec ocitli v Severnom Írsku. Všetko sme sa museli sami naučiť, či zistiť si na internete. Pekne poctivo so slovníkom v ruke. Ja osobne som poznal iba pár slov anglicky po príchode do Belfastu.

Pre domácich to bolo takisto niečo nové, nemali žiadne skúsenosti so zamestnávaním cudzincov a s tým, čo všetko k tomu potrebujeme, aké papiere, povolenia, atď.

Plány

Tie som nemal žiadne – aspoň nie dlhodobé. Prvé ciele boli hlavne zlepšiť si angličtinu a nájsť si lepšiu prácu, keďže moja prvá práca bolo roznášanie letákov. V pohode job, len byť vonku za každého počasia a hlavne v spoločnosti nie vždy priateľsky naladených miestnych, túlavých psov, ktorých sú v niektorých štvrtiach plné ulice, nebola moja predstava o ideálnej práci. Plat bol ale na druhej strane rozprávkový. Vtedy som si ešte všetko preratúval na koruny, keďže som plánoval, že si asi niečo našetrím. V tom čase som bol ešte stále dušou čistý Slovák, s typickým slovenským zmýšľaním a proste ešte málo prebraný z toho “života”, aký som na Slovensku žil.

michal_irsko

Čakám, čo život prinesie. Masírovanie rozbieham nanovo ani nie tak preto, aby som zarábal viac, ale skôr aby som bol zase sám sebe pánom a mal aj viac času na moju manželku a celkovo aj na to užívať si život, nielen drieť niekde od nevidím do nevidím. A je jedno za aké peniaze, ale život je o niečom inom, ako tráviť ho celý naháňaním peňazí, aby som si kúpil veci, ktoré vlastne ani nepotrebujem.

Severné Írsko

Krajina čo sa týka prírodných krás nie je až tak pekná ako Slovensko, i keď domáci, samozrejme, nedajú dopustiť na miestne atrakcie ako sú útesy na severe ostrova či jediné kopce v Severnom Írsku dole pri Newcastle. V tomto sú typickí, aj keď majú v porovnaní so Slovenskom veľmi málo krásnej prírody, dokážu ju neskutočne dobre predať svetu a byť na ňu patrične hrdí. Keby sme toto u nás dokázali, tak sme jedna z najbohatších krajín vďaka cestovnému ruchu. Nuž, bohužiaľ, nie sme.

Čo sa týka domorodcov, nie sú až tak odlišní od hocijakého iného národa, možno až na to, že oproti Slovákom nemajú až tak malé a utlačované sebavedomie, čo im dáva možnosť ďaleko viac si užívať života. A nie je to len tým, že si tu človek aj za minimálnu mzdu môže zájsť ročne na dovolenku a počas roka sa nesužovať od výplaty k výplate – skôr naopak, sú tam kde sú vďaka tomu, že neboli taký dlhý čas bábkami v nejakom divnom systéme.

Až na pár výnimiek, ktorí by ti podpálili auto, dom, zastrelili ťa, či ti dali bombu niekam – ako médiá rady rozmazávajú, ľudia sú tu v podstate veľmi priateľskí a aj keď je to krajina dosť chladná a často tu prší, majú dôvod sa usmievať. Napriek tomu, že vás vôbec nepoznajú, sa s vami dajú do neviazaného rozhovoru a debatujú o hocičom, aj keď ste sa práve stretli na prechádzke v parku.

michal_irsko_1

Čo je tu možno odlišné, viac tu pijú a zabávajú sa ženy, než muži a zároveň sú to aj ženy, ktoré sú jemne povedané lepšie živené a chlapi tí vychrtlíci. Na Slovensku si človek môže krk vykrútiť, keď pozerá po našich Slovenkách. Samozrejme nechcem nikoho uraziť a mám pár domácich známych, ľudia sú to veľmi milí a priateľskí – nuž hold my Slovania sme ale krajší, na tom človek nič nezmení.

Strava

Tá je kategória sama o sebe, tak ako mnohé iné veci, aj v strave sa domáci bohužiaľ musia uskromniť, keďže sú ostrovný štát a pravdepodobne tu asi v minulosti ani nemali nejaké veľké možnosti, čo sa týka rozmanitosti potravín, ktoré môžu pestovať a konzumovať, takže ich jedálniček je oproti slovenskému veľmi chabý. Majú pár základných jedál, ktoré s minimálnymi obmenami nájdete všade. Fish and chips musia byť všade. Aj v čínskych, či francúzskych reštauráciách, ináč by asi skrachovali.

Slovensko

Domov chodím raz ročne. A či mi chýba Slovensko? Prírodné krásy áno, rodina tiež, ale Slovensko ako také sa mi po čase stáva cudzou krajinou kvôli ľuďom, ktorí tam žijú. Jednak sa zmenil môj názor na život a čo od neho očakávam a jednak sa, bohužiaľ, zmenili aj ľudia, ktorí tam žijú a aj za tých pár rokov čo som odtiaľ preč vidím, ako sa tam všetko mení. Bohužiaľ, doba je taká, že núti ľudí, aby sa z nich stávalo to, čo ma na Slovensku odrádza. Slováci boli veľmi milý, pohostinný, príjemný, priateľský národ. Ľudia, ktorí by ťa ochránili, pomohli a všetky možné superlatíva, ktoré bohužiaľ teraz, až na pár výnimok nemôžem povedať.

Odkaz pre ostatných

Nezabudnúť, odkiaľ pochádzajú a byť hrdý na svoje korene, nech už sú kdekoľvek a nech pochádzajú z akéhokoľvek prostredia. Ak človek nemá pevné korene, nedokáže sa uchytiť nikde. Ja som paradoxne až na poslednú dobu po dlhom čase strávenom v zahraničí začal byť hrdý na to, že som Slovák, na Slovensko ako krajinu, a nie preto, že sa to patrí, či preto, že mi je smutno za Slovenskom, ale preto, že som sa dopátral k informáciám o našej minulosti, nielen Slovákov ale celkovo Slovanov – minulosti, na ktorú človek musí byť právom hrdý s tým, že si vie predstaviť akú budúcnosť Slovensko môže mať, ak sa viac ľudí prebudí a začne vnímať kde a ako žije.

Problém na Slovensku je ale taký, že ľudia sú tam nútení žiť v takých podmienkach, že im na nič iné ako na holé prežitie od výplaty do výplaty neostáva čas na nejaké rozjímanie o živote a už vôbec nie o vnímaní toho, kde a ako žijú.

Jedna vec je ťažká, keď človek odchádza a to, že stratí svojich priateľov, známych a musí  začínať niekde úplne od nuly. Na druhej strane to bola jedna z najlepších vecí, aká sa mi mohla stať, pretože v dospelosti človek zistí, keď ostane sám v cudzom svete bez všetkých a bez ničoho, že ani nevie kto je. Celý život sa len prispôsobuje svojmu okoliu, či už rodičom, spolužiakom, kamarátom, kolegom, spoločnosti v ktorej sa pohybuje a stráca svoju jedinečnosť, to čo ho odlišuje od ostatných, stáva sa len ovcou v dave a ani netuší, že tou ovcou je.

michal_irsko_2

Pripadá mu to normálne. Práca, domov, telka, kamoši, nejaké aktivity, a tak stále dokolečka dokola a nikdy sa nezamyslí nad tým, či je to naozaj to, čo on sám chce alebo či je len ovplyvnený svojim okolím. Keď sa ale človek ocitne sám v cudzom svete “hrozí” mu to, že sa zastaví nad myšlienkou – a čo teraz, čo budem robiť, čo ma vlastne baví – zrazu máte veľa času a neviete ako, či prípadne s kým ho tráviť, lebo doteraz ste vždy boli obklopení inými ľuďmi a nejako sa všetko odohrávalo samo od seba.

Dobre to bolo preto, že sa človek vráti do svojich detských čias, do čias, kedy si ako pubertiak snažil raziť to svoje miesto v spoločnosti a keď po nejakých neúspechoch, či sklamaniach radšej začal ísť s davom a robiť čo sa má a čo sluší a patrí, aby bol v kolektíve obľúbený. Akurát teraz to je iné. Teraz sa nepotrebujete nikomu zapáčiť, nikomu dostať do partie. Môžete byť sami sebou. Ale aj to môže byť občas dosť obtiažne, spomenúť si na to, kto vlastne som. Nanovo si začnete triediť život na veci, ktoré vás naozaj bavia a na tie, ktoré ste robili kvôli tomu, že to robili vaši známi, kamaráti, rodičia, získate niečo ako nový nepopísaný papier, ktorý buď skopírujete z toho, čo ste žili doteraz, akurát s iným obsadením a na inom pódiu, alebo začnete písať ten váš pôvodný príbeh, ktorý sa stratil niekde medzi základnou školou a prvým zamestnaním. Odchodom do zahraničia som dostal niečo ako druhú šancu – začať nanovo, začať ako ja, Michal – a nebrať ohľad na to, komu sa páči kto som a čo robím.

Ono nech ste akýkoľvek, vždy sa nájdu ľudia ktorých zaujímajú podobné veci, prípadne im imponujú vaše názory, či myšlienky, proste aj keď je každý jedinečný, vždy sa nájdu ľudia, ktorí sú na rovnakej vlnovej dĺžke a vy sa nemusíte snažiť zapadnúť do partie, ktorá sa nachádza vo vašej blízkosti, v rodnom meste, či v práci kde ste, ale môžete byť samým sebou a vybrať si čo od života chcete, vybrať si priateľov, ktorých chcete, nie ktorí vám boli “pridelení” geograficky, či finančne.

Michal ďakujem Ti za pekný a bohatý príspevok a takisto aj za fotografie, držím Ti palce v Tvojom začínajúcom biznise. Myslím, že Michal trafil vo viacerých veciach priamo do čierneho a v mnohom s ním veľmi súhlasím. Prostredie je jedna z vecí, ktoré najviac formujú to, aký sme. Zvlášť keď človek odíde do zahraničia a vidí ten rozdielny vplyv prostredia v zahraničí a na Slovensku, si uvedomí, ako sa meníme my v zahraničí, či “naši doma”. 

Nezabudnite sa slobodne vyjadriť v komentároch ako sa vám článok páčil, prípadne na čo konkrétne ste zvedavý. 

Zmena názvu! ZbohomSlovensko.com na SpozaHranic.com

Hneď na úvod začnem oznamom – vzhľadom k rastúcemu množstvu českých prispievateľov a fanúšikov som sa rozhodol rozšíriť projekt ZbohomSlovensko.com aj o ich príbehy. Z toho dôvodu mením pôvodný názov projektu (z viacerých príčin nie úplne vhodný) na SpozaHranic.com. Zmien sa môžete dočkať v najbližších dvoch dňoch, tak sa nezľaknite :) Dúfam, že sa vám nový názov a menšie rozšírenie o bratov Čechov páči a budete blog naďalej sledovať!

V dlhšom horizonte môžete tiež očakávať malú novinku a to podstránku so samotnými informáciami z rôznych krajín, napríklad aktuálny prehľad o platoch, životnej úrovni, zákonoch, nákladoch a tak podobne. Tiež sa tam napríklad dočítate rôzne tipy či zaujímavosti, trebárs ako si uvariť slovenské bryndzové halušky zo surovín dostupných v cudzine :)

Pokiaľ máte niečo, čo sa vám páči – nepáči, nech už ide o čokoľvek, alebo máte nápad ako niečo zmeniť alebo pridať, poprípade sa chcete vyjadriť o čom by ste si radi prečítali alebo čo by ste tu radi našli – neváhajte mi napísať email, alebo pridajte komentár pod článok!

A teraz nejaké zaujímavosti o doterajšom fungovaní tohto projektu :)

O deväť dni to bude presne mesiac od oficiálneho spustenia ZbohomSlovensko.com. Za ten čas pribudlo 18 príbehov z krajín ako Anglicko, Austrália, Belgicko, Francúzsko, Holandsko, Kambodža, Kanada, Nórsko, Nemecko, Španielsko, Švajčiarsko a Taliansko. Na ceste sú napríklad Írsko, Afrika, Škótsko, Švédsko, Dánsko či Japonsko. A dúfam, že ich takýmto tempom bude pribúdať stále viac!

Na Facebooku nás sleduje zatiaľ 175 fanúšikov, denne samotný blog navštívi zhruba 100 až 200 návštevníkov, najlepší počet návštev bol zatiaľ 493 za deň. Celkový počet videní od spustenia je 4567 a komentárov pribudlo rovných 22.

Ďakujem vám všetkým za podporu a vaše názory, ktoré takisto pomáhajú celkovo formovať tento projekt. Ďakujem všetkým prispievateľom, minulým aj budúcim, za ich úžasné príbehy, ďakujem aj vám ostatným, ktorí ich čítate a ktorí tento blog zdieľate so svojimi priateľmi a známymi. Tento projekt je hlavne o ľuďoch a ich príbehoch, bez ktorých by nemohol fungovať, preto svojim zdieľaním umožňujete aby sa o ňom dozvedelo viac a viac nových prispievateľov, ochotných s nami zdieľať svoje zážitky a skúsenosti zo života v rôznych kútoch sveta. Tiež ďakujem Rizekovi za poskytnutie svojich nádherných fotografií, ktoré môžete vidieť vyššie. A ďakujem kamarátke Dominike za pomoc s tvorbou titulného obrázku :)

Myšlienkou projektu je viacero vecí, v prvom rade s vami zdieľať zaujímavé príbehy našincov žijúcich v zahraničí, či už pre čítanie vo voľných chvíľach, inšpiráciu a motiváciu, rozšírenie vlastných obzorov, spoznanie krajiny z prvej ruky, získanie informácií pri ceste do danej krajiny či spomínanie si na vlastné začiatky v zahraničí. Verím, že každý si už to “svoje” v týchto článkoch a príbehoch nájde.

Rozhodne nechcem ťahať ľudí preč zo Slovenska alebo Čiech, očierňovať našu krajinu či vyzdvihovať tie cudzie. Názor si už dokáže vytvoriť každý sám a aj v týchto príbehoch vidíme, že svet nie je čiernobiely a niekedy to nie je také jednoduché.

Zároveň by som ale bol rád, ak by tieto články pozitívne prispeli k dobrým vzťahom medzi Slovákmi či už v zahraničí, alebo doma, aby sme sa naučili brať veci do vlastných rúk, trochu viac si pomáhať a trochu menej závidieť, sťažovať sa a robiť si naprieky.

Ešte raz všetkým ďakujem, dúfam že sa vám tieto zmeny páčia a že to s blogom bude pokračovať len takto dobre :) Majte sa pekne, doma aj v zahraničí!

Kristián