Po menšej vianočnej a novoročnej prestávke si môžete konečne prečítať ďalšie rozprávanie, tentoraz od Lucie z Kanady. Jej príbeh, o živote slovenskej rodiny ďaleko za morom, o krajine, ľuďoch a ďalšom. 

Čo ťa viedlo k odchodu zo Slovenska práve do Kanady? Kanada sa stala mojou láskou akonáhle som dopozerala prvý krát film Jeana-Jacquesa Annauda – The Bear (Medveď). Bola som vtedy ešte len na základnej škole. Príbeh sa odohrával v Rockies – Skalistých horách Britskej Kolumbie. Tá príroda ma neskutočne očarila a aj keď som neskôr zistila, že film sa v skutočnosti nenakrúcal v Kanade, ale v Dolomitoch, nič to už na mojom pobláznení do Kanady nezmenilo. Keď som sa cez internet zoznámila s mojim terajším manželom, Slovákom z Banskej Bystrice, tešila som sa, že mi porozpráva z prvej ruky, aká tá moja láska v skutočnosti je. K láske ku krajine sa pripojila i láska k človeku a tak som ho po našej svadbe na Slovensku a získaní statusu Permanent Resident o pár mesiacov neskôr nasledovala do Ontária.

Aké si mala očakávania a plány? Popravde, očakávala som Kanadu z môjho filmu The Bear, ale čakalo ma rovinaté a dusné Ontário a rušné mesto London. Ťažko som sa s tým vyrovnávala, ja dievča z malej dedinky spod Tatier. Sklamanie prerastalo v časté smútky a tak sme mesto zamenili za domček na vidieku, neďaleko mestečka Ridgetown. Bolo to ďaleko od Londonu, kde mal manžel stále svoju prácu, za ktorou potom každý deň dochádzal hodinu tam a hodinu späť domov. Obaja sme vedeli, že Ontário nie je to pravé miesto pre nás a tak keď manželova firma po 60 rokoch úspešnej existencie zavrela svoje dvere pred asi 700 zamestnancami, on už mal potvrdené nové miesto v našej vysnívanej Britskej Kolumbii. Očakávania? Žiť v súlade s tunajšou, ešte stále pomerne nedotknutou prírodou, čerpať z nej svoju silu, učiť deti chápať ju a milovať ju. Mať svoj domček uprostred lesa, svoje malé hospodárstvo a vychovávať deti k láske ku Kanade i našej rodnej zemi – Slovensku. Byť tu spokojní a šťastní..

Krajina

Príroda je krásna, v každej provincii iná. Sever Britskej Kolumbie nie je pre každého. Pod snehom 6 mesiacov s teplotami často okolo mínus 25 stupňov. Ale s príjemným letom, kedy si človek môže do sýta užívať stanovanie a blúdenie po krajine, ktorá nepatrí žiadnemu susedovi. Je síce oficiálne majetkom kráľovnej, ale v skutočnosti patrí snáď iba pánu Bohu. Nedotknutá a divoká. Ontário bolo iné, príliš iné v porovnaní s mojim Liptovom na Slovensku. Nezvykla som si na tamojšie zimy bez snehu a dusné letá. Britská Kolumbia má bližšie k domovu. Je to akýsi paradox, že človek odíde z rodnej hrudy aby ďaleko od nej hľadal miesto, čo sa najviac podobá tomu, z ktorého odišiel.

Strava je otázkou zvyku a šikovnosti v nahrádzaní. Slovenské jedlá v našej rodine zostávajú, i keď ingrediencie sú pozmenené, prispôsobené tomu, čo sa v Kanade najviac podobá originálu. Chýbajú mi tu mnohé veci zo Slovenska. Vo veľkých mestách nie je problém nájsť malé poľské obchodíky kde sú dostať aj produkty zo Slovenska. Ďaleko od metropoly je to už problematickejšie.

V našej rodine sa snažíme zachovávať tradície, s ktorými sme vyrástli. I keď Ježiško je pre deti už Santa, darčeky nosí stále 24. večer a nie 25. ráno. Chodí k nám Mikuláš a na Halloween si zapálime aspoň doma sviečočku na stole a pospomíname si na tých, čo sa na nás už pozerajú tam zhora. Naše deti vtedy nechodia po okružných jazdách pýtajúc si sladkosti a neprezliekame sa do kostýmov. Rešpektujeme zvyky Kanady, ale nevkladáme sa do nich nasilu. Čo sa nám vryje do srdca, prijmeme za svoje, čo nie, zostáva len v rovine tolerancie a rešpektu. Jedna vec, ktorú na Kanade milujem a ktorá na mňa zaútočí vždy, keď sa vraciam domov na Slovensko, je politika. Tu v Kanade na mňa nestriehne, nekazí mi deň ak ju nepozvem dnu. Tam doma na Slovensku bola votrelcom a vbehla k vám do domu bez pozvania a násilne. Tu sa s ňou nezaoberám a ak sa jej nechcem venovať, tak mi dá pokoj, nebičuje ma svojou každodennou prítomnosťou. Na Slovensku už narobila príliš veľa škody v tvárach ľudí, pokradla úsmevy a témy rozhovorov pri stretnutiach na ulici. Nevítaný hosť, k nám viac tu v Kanade nechodí.

Ľudia

Kanaďania sú navonok veľmi priateľskí a otvorení, ale v skutočnosti je ťažké dostať sa im do srdca. To si často nechávajú úplne pre seba. Sú veľmi zdvorilí a niekedy až príliš formálni, ale v mnohých oblastiach sa na to celkom rýchlo zvyká – a rado, ak ide o služby či akékoľvek jednanie s klientom.

Paradoxne najbližší ľudia, ktorých sme tu okolo seba zatiaľ mali, boli vždy z Európy. Keď sa zbližujete s Kanaďanom, či sa o to len snažíte, poznať tam iné korene, inú náturu, premýšľanie. Je vlastne ťažké označiť niekoho za ,,Kanaďana”, keďže čo len pár generácii dozadu bol možno vašim krajanom. Kanaďania povýšili multikulturalizmus na niečo, na čom táto krajina stavia, nie je to problém, čo by ju rúcal. I keď stretnutia so slovenskou komunitou priniesli i veľa sklamaní a staré známe žabo-myšie vojny a sváry pre niekoho typicky slovenské, našli sme si i spriaznené duše, s ktorými sa snažíme udržovať kontakt i na väčšiu diaľku.

Slovensko

Samozrejme, že mi chýba. Chýba mi v tom, čím mi je stále drahé. Rodinou, priateľmi, krásnym rodným krajom, tradíciami, kultúrou, rozprávkami, vtipmi. Ľahkosťou prejavu, kedy človek nemusí prekladať sám seba. Ženy vraj presun a zvykanie si zvládajú ťažšie a trvá im to dlhšie. Mne to trvalo zhruba 7 rokov, kým prestalo porovnávanie so Slovenskom, kým ustalo plakávanie do vankúša na Vianoce a narodeniny. Rodičia i svokrovci prišli na pomoc a potechu s každou našou narodenou dcérkou a doniesli nám sem domov. Emigrácia pretriedi priateľov, niektorých postráca, iných opäť nájde. Nový domov vám v chápaní mnohých voľakedy blízkych berie právo pliesť sa do starej vlasti a jej trápení. Čo najmenšia kritika na rodnú zem spoza mora z vás robí vlastizradcov.

Odkaz ostatným

Čo by si poradila ostatným, ktorí možno uvažujú nad cestou do Kanady? Nech si najprv zvážia a spýtajú sa sami seba, prečo práve Kanada? Mnohí sa radikálne rozhodnú preniesť svoj život sem a pritom k nej nemajú žiadny špeciálny vzťah, odôvodnenie, puto, či motiváciu. Začať tu je ťažké a preklenúť mnohé prvotné krízy si vyžaduje nielen rozum a rozvahu, ale i určitú citovú náklonnosť k tejto zemi. Veľa čítať, všetko dostupné. Knihy, blogy, facebook, na ktorom už je zriadených veľa skupín Slovákov Kanade. Pýtať sa ľudí, čo už tu žijú istý čas, pýtať sa sám seba. Kanada je obrovská zem a som si istá, že je v nej to vysnívané miestečko pre každého.

Ak ju chcete spoznať ako turista, najlepšie je zobrať to z jedného konca po druhý, zbaliť si veci do batoha a stanovať. Presúvať sa cez provincie a národné parky naprieč celou krajinou. Rozprávať sa pri ohníku so susedmi zo stanu oproti, kupovať ovocie zo stánku rovno pri farme, zahľadieť sa do polárnej žiary tu na severe a počúvať zavýjať kojoty niekde v diaľke.