Sofia (36), Mexiko

Mexiko nie je zrovna tradičná životná destinácia ľudí z Čiech a Slovenska, ktorí svoje šťatie väčšinou hľadajú v krajinách západnej Európy, Spojených Štátoch či Austrálii, ale aj tu nájdeme množstvo našincov. Jedným z nich je Sofia, ktorá tu žije už takmer desať rokov. Najdlhší čas strávila v Mexico City, potom Puerto Vallarta Mexico a aktuálne žije v Cancun Mexico. 

Sofia momentálne pracuje v oblasti cestovného ruchu, pretože Cancun je najnavštevovanejšie turistické plážové miesto v Mexiku. Predtým to boli rôzne pozície. Nie je jednoduché nájsť si tu prácu, pretože Mexičania naše vysoké školy a tituly neuznávajú. Vraví Sofia.

Pláž v Mexiku autor: Sofia

Pláž v Mexiku
autor: Sofia

Odchod zo Slovenska

Čo ťa k tomu viedlo a prečo práve Mexiko? Skončila som vysokú školu a akosi som nechcela hneď zapadnúť do kolobehu života ako – práca, povinnosti, rodina a stále dookola. Chcela som ,,vypadnúť”, vidieť svet, popritom niečo zarobiť. Mladosť je parádna v tom, že všetko je jednoduché a všetko sa dá.. Tento optimizmus sa ale väčšine ľudí vytratí po cca 35 roku života. Preto si myslím, že mladý človek by mal okúsiť všetko po čom túži, pretože neskôr už k tomu chýba tá správna guráž, čas, chuť, bránia vek, záväzky.. Preto som si povedala, že musím do sveta. Tak som najskôr pracovala na zaoceánskej lodi, potom som strávila leto v Japonsku a následne sa vybrala na opačný smer do Mexika. 

Ako si sa pripravila na cestu? Nepripravovala som sa veľmi špeciálne, pretože keď som prvýkrát vyrazila do Mexika, bolo to na krátkodobé obdobie trvajúce dokopy 5 týždňov. Takže môj plán nebol usadiť sa tu. Informácie som mala sprostredkované cez známu, ktorá tú krajinu už  viackrát navštívila. Tiež som si ich pozrela na stránke MZV. V čase keď som išla do Mexika som si musela vybaviť víza vo Viedni, pretože sa to od nás vtedy vyžadovalo. Neskôr to zrušili. Myslím, že každý kto ide na vlastnú päsť do zahraničia by si mal minimálne pozrieť kde sa nachádza najbližšie zastupiteľstvo SR a vypísať si adresu a telefónne čísla. I keď v dnešnej preinformovanej dobe nie je problém vyhľadať kdekoľvek internetovú kaviareň a čokoľvek si zistiť, či už sa nachádzaš priamo v Mexiku, alebo nie. 

Plány si Sofia nerobila žiadne, chcela vidieť svet, zarobiť si, vrátiť sa na skok domov, ísť zas niekam inam.. Až kým neplánovane stretla svojho dnešného partnera, pri ktorom sa po dvoch rokoch rozhodla v Mexiku usadiť.

autor: Sofia

Výlet na stratené pláže
autor: Sofia

Mexiko 

Mexičania

Aj keď sú Mexičania veľkí patrioti, sú veľmi otvorení a priateľskí. Prijímajú cudzincov veľmi dobre a nerobia akési veľké rozdiely. Berú človeka takého, aký je, ako sa chová, neškatuľkujú podľa toho, odkiaľ pochádza. Sú to ľudia veľmi usmievaví, často v dobrej nálade, majú dobré vychovanie. Vždy pozdravia, poďakujú, požiadajú. Slovíčko ,,por favor” (prosím) sa používa pri každej, doslova každej, žiadosti. Vďaka tejto neprestajnej zdvorilosti sú vzťahy medzi ľuďmi prívetivejšie. Dokonca aj pri výmene názorov, či hádke, používajú ,,por favor”. 

Aby to nevyznievalo všetko tak ružovo, samozrejme, že aj tu je mnoho zlých a zákerných ľudí, podvodníkov a zločincov. Ale zo života môžem povedať, že som stretla 99% tých pravých, normálnych, slušne vychovaných domácich. Čo im veľmi vyčítam je, že majú krásnu krajinu, majú všetko na svete a nevedia si to vážiť! Majú more, majú hory, majú púšte, majú tropické džungle, majú veľa veľa pôdy, môžu pestovať všetky plodiny sveta, majú všetky podnebia, majú ropu, majú mnoho nerastných surovín. Naozaj, majú všetko. V podstate by mohli byť pokojne najbohatšou krajinou na svete. Ale korupcia je neuveriteľná. Keď si predstavíme veľkosť korupcie na Slovensku (a je to téma veľmi aktuálna), tak v Mexiku je 10x väčšia. 

Mexiko v roku 2013 vyhralo prvé miesto v obezite na svete. A je pravda, že je tu veľmi veľa tučných ľudí a detí. Ani nie tak extrémne ako v USA, ale predsa len. Mexičania sú gurmáni. Ich kuchyňa je jedna z najväčších a najlepších na svete. A po niekoľkých rokoch, čo tu žijem, to musím len potvrdiť. A to nie som žiaden jedák. Oni si to jedlo doslova vychutnávajú, majú pekné stolovanie a vedia toho aj veľmi veľa zjesť. Na jedlo si vyhradia aj dve hodiny. Apropo, ak niekto vyskúšal na Slovensku ,,akože” mexickú kuchyňu, verte, že ja tiež, a je to na míle ďaleko od toho pravého mexického. Rovnako môžem porovnať sushi jedené v Európe a priamo v Japonsku. Niet sa o čom baviť. 

Je tu veľký liberalizmus. Ak chcete začať predávať na ulici čipky, čo vyrábate doma po večeroch, nie je problém. Prinesiete stolík a predávate. Čokoľvek. Ľudia sa tu musia o seba postarať sami, pretože štát sa o nich ani v najmenšom nepostará. Tu nejestvuje materská dovolenka, rodičovský príspevok, príspevok na dieťa, podpora v nezamestnanosti, sociálna podpora. Nič. Môžete mať detí koľko chcete, ale od štátu nedostanete na ich výchovu ani cent. Ani ak ide o deti s hendikepom. 

Surfista so psom autor: Sofia

Surfista so psom
autor: Sofia

Zdravotníctvo

Ak chceš, tak si platíš zdravotné poistenie sám, ak nie, nemusíš, ale nikto ťa neošetrí. Návšteva u pediatra stojí cca 600 pesos, čo je cca 35 eur. K tomu lieky, pri chrípke napríklad ďalších 300 pesos (17,-€). Ak sú potrebné nejaké laboratórne vyšetrenia ako odber krvi či RTG, všetko si pacient hradí sám za skutočne vysoké ceny. Byť zdravým je v Mexiku zlato :) Za malú operáciu môjho dieťaťa (chirurgické uvoľnenie šľachy na prste ruky) som zaplatila 5 000 pesos po zľave (294,-€). To, že sa mi tu dieťa narodilo stálo na súkromnej klinike 42 000 pesos (2470,-€). Takže ,,radšej zdravý a bohatý ako chudobný a chorý” platí doslovne. 

Keď som letela úplne prvýkrát do Mexika, mala som rôzne očakávania. Vlastne ak sa povie Mexiko, tak prvé čo našinca napadne sú telenovely, tequila, kaktusy, či malí pupkatí Mexičania. Ja som mala takmer rovnako nijaký obzor. Bola som ale milo prekvapená. Namiesto somárov na ceste som videla neskutočné autá, čo u nás nejestvovali. 

Ale rovnako oni nevedia takmer nič o Slovensku. Na výnimky, čo som stretla, ktorí dokonca vedeli aj niečo naviac ako ja :) Takmer som sa hanbila. Viac ako Slovensko rezonuje v ich ušiach Československo. Alebo nás rovno prihodia k bývalému Sovietskemu zväzu. Ale radi počúvajú odkiaľ že to pochádzam a ako tam je a čo máme a aká krajina to je.. O cudzincov sa dosť zaujímajú. 

Muži si celkovo veľmi vážia ženy a matky všeobecne. Keďže tu neexistuje žiadna materská dovolenka, ženy sa ,,ponáhľajú” do práce a s deťmi ostávajú práve babky, ktoré pri výchove veľmi pomáhajú. Je typické, že pod strechou žije celá rodina a deti si odchovajú svojich rodičov ako vďaku za ich opateru v živote. 

Cancun, Mexiko autor: Sofia

Cancun, Mexiko
autor: Sofia

Mexiko je extrémna krajina vo všetkých smeroch. Je tu nesmierna chudoba a je tu veľmi veľa bohatých ľudí. V mestách sú veľmi vzdelaní ľudia, študujúci na kvalitných školách, ktoré sú finančne veľmi náročné. To je v kontraste s takmer 40% negramotnosťou v celom Mexiku. Tá negramotnosť je spôsobený tým, že mnohí ľudia žijúci na provincii sú roztrúsení, či žijú v osadách bez škôl, ďaleko od miest. Sú to vlastne potomkovia pôvodného obyvateľstva, tkzv. Indígenos. Stáročia žijú rovnakým spôsobom. Ale potom sú tu ľudia, ktorí aj keď žijú v mestách, neposielajú svoje deti do škôl. Mnohé z nich musia pracovať ,,na ulici”, predávajúc od žuvačiek po čokoľvek. Nútia ich k tomu práve ich rodičia. Pri prvom vybavovaní pobytových víz tu v Mexiku, som v jednej kolónke musela uviesť, či viem čítať a písať.. až ma to urazilo! Tak to tu ale chodí. 

Platy

Takže ako som spomínala, sú tu veľké extrémy! Poslanci v parlamente majú minimálny mesačný príjem 200 tisíc pesos + rôzne preplatky (čo je cca 11 760,-€), pričom minimálna mzda na hodinu je 8 pesos.. dobre čítate. 8 pesos. Je to neskutočné.. 

Práca sa dá v Mexiku nájsť vždy. Je jej dosť. Ale záleží koľko ste ochotní pracovať a za koľko. Tu sa často stanovuje základný plat + rôzne bonusy, % z predaja či výkonnosti, atď. Takže pracujúci musí naozaj ,,makať” aby zarobil. Taká sekretárka má fixný plat cca 6 000 pesos (353,-€). Žiadne %, či bonusy. 

Mexičania sa veľmi často sťahujú za prácou. Aj s celou rodinou. Je to najčastejšie v turizme, hotelierstve, priemysle. Máte pracovné miesto, ale chcú vás inde.. Ak to máte uvedené a akceptujete to v pracovnej zmluve, musíte ísť, inak prídete pravdepodobne o miesto. A musíte sa sťahovať s celou rodinou trebárs aj 1 000 km. Mexičanom to ale nevadí, sú na to zvyknutí. 

Pláž v Mexiku autor: Sofia

Pláž v Mexiku
autor: Sofia

Slováci a Česi v Mexiku

Tiež je tu komunita Slovákov a Čechov. Najviac ich je v Mexico City a mnohí sú roztrúsení po celej krajine. Väčšina z nich tu žije dlhodobo a väčšina má za partnera Mexičana. Ja osobne poznám cca 20 Slovákov a Čechov, s ktorými som bola. Čo som počula, tak v Cancune a okolí je cca 10 krajanov. Ale osobne sa poznám iba s jednou Češkou. 

Mexičania sú veľmi veľkí národovci, sú hrdí na to, kto sú a odkiaľ sú. Narozdiel od nás. Keď sa napríklad stretnú Slováci v zahraničí, tak nedržia tak spolu, ako Mexičania. 

Zážitky

Keď som sem prišla, prakticky som nevedela španielsky a rozprávala som iba anglicky, bežní ľudia na ulici tak ale nehovoria takmer vôbec. Stalo sa mi, že pri konverzačnej výmene názorov niekto použil urážlivý slang, ktorý som nepoznala, a tak som nijako nezareagovala a ďalej bola prívetivá a v pohode, pretože som nemala poňatia o tom, čo práve povedal. Vtedy vznikajú zaujímavé situácie. Ten, kto očakával reakciu sa jej nedočkal, ľudia potom nevedia ako sa chovať, až sa vlastne začnú hanbiť :) 

Keďže vôbec nevyzerám ako Mexičanka, tak ani nikdy medzi nich nezapadnem. Už podľa prvého pohľadu je vidieť, že nie som ich. Niekedy sa stalo, že sa ma snažili obtiahnuť o peniaze, pretože si mysleli že som cudzinka – turistka. Nakoniec sa hanbili, pretože som veľmi rázne a ostro spustila po španielsky, či sa nehanbia takto okrádať. 

Takéto leguány tu dorastajú do dĺžky 80 cm a viac autor: Sofia

Takéto leguány tu dorastajú do dĺžky 80 cm a viac
autor: Sofia

Slovensko

Chýba ti občas domov? Slovensko mi chýba, pretože ja som taký patriot, aj keď žijem mimo neho. Sledujem denne udalosti na Slovensku, takže aspoň elektronickou formou som v kontakte ako s krajinou, tak aj s priateľmi, rodinou. 

Záleží mi na mojej vlasti. Sú tam moje korene, narodila som sa tam, prežila celé detstvo, začiatok mladosti. Mám tam stále zázemie a udržiavam si ho. Aj keď veci sa menia, ľudia sa menia a najviac to vie posúdiť práve človek ako ja, ktorý je napríklad celý rok preč a potom sa na skok vráti a vidí a cíti, ako sa veci, vzťahy, život pomenil.. A bohužiaľ, v tomto musím skonštatovať, že z môjho pohľadu k horšiemu. Ale myslím si, že sú to následky celej tej mnohoročnej nespokojnosti ľudí, ktorí sú pod tlakom politikov, ktorí to dopustili a namiesto toho, aby išlo Slovensko vpred, tak zaradilo spiatočku. 

Aké sú tvoje ďalšie plány? Nie som si úplne istá, či tu zostanem ,,navždy”. Odkedy mám dieťa, tak ma to viac a viac ťahá domov na Slovensko, alebo aspoň bližšie k rodine. Pretože cestovať odtiaľto je veľmi náročné, ako časovo, tak finančne. Za letenky platím strašne moc (v roku 2009 za dve spiatočné letenky ešte 1500,-€, v 2013 už 2600,-€), dosť mi to vadí, pretože chcem pravidelne navštevovať moju rodinu, priateľov, všetko to, čo som na Slovensku zanechala. Takže ak by bolo niečo výhodné, alebo ak bude iná príčina, nie je vôbec vylúčené, že sa vrátime, či presťahujeme niekam inam, mimo Mexika. 

Záver

Čo by si odporučila a odkázala ostatným? Ak chce niekto cestovať do Mexika, nepotrebuje víza. Automaticky dostáva vstupné turistické víza na 90 dní. Od roku 2014 má Mexiko nový emigračný zákon. Omnoho prísnejší a tvrdší, ako bol ten predtým. Skoro mi príde okopírovaný od USA. Teraz je to úplne ináč. Všetko sa musí začať vybavovať na mexickej ambasáde príslušnej pre SK, čo je najbližšie vo Viedni. Všetky papiere, potvrdenia, atď., až vám ambasáda vydá, či nevydá povolenie. Podobný proces, ako keď si niekto vybavuje víza napríklad na Americkej ambasáde v Bratislave. 

Mexiko je veľmi otvorená, liberálna krajina s mnohými možnosťami. Ale ak by niekto hľadal a vybral sa sem za prácou, ako napríklad do Anglicka prichádza veľa nekvalifikovaných cudzincov, tak by sa tu neuživil. Minimálna mzda je mizerná a jednotlivec by nemal šancu si ani len prenájom zaplatiť. Do Mexika nech sa vyberú dobrodruhovia, hľadajúci krásnu prírodu, pamiatky, jednoducho dobrodružstvo. 

Ak by tu chcel niekto začať žiť, papiere si musí začať vybavovať ešte predtým, než si zaplatí letenku. Poznám jednu študentku, ktorá študovala na UNAM 2 roky so štipendiom na celé obdobie. Myslím, že sa jej tu veľmi páčilo. A nedopustila na vybavenosť a profesionalitu vysokoškolského vzdelania. Vraj sa to s tým slovenským nedá porovnávať. 

Perto Vallarta, Mexiko autor: Sofia

Perto Vallarta, Mexiko
autor: Sofia

Na záver chcem povedať, že bohužiaľ vo všetkých slovenských ,,plátkoch” vychádzajú len samé nelichotivé informácie a články o Mexiku. Samé vybavovanie si účtov medzi drogovými kartelmi, odrezané hlavy, vraždy, a tak ďalej. Negatíva, ktoré vrhajú na Mexiko nepríjemné šero a povesť nebezpečnej krajiny. Je to smutné, že tieto ,,plátky” sa považujú za noviny a uverejňujú iba takéto, pre čitateľa šokujúce správy. Hlavne aby sa predávalo. Mexiko je veľmi rozmanitá krajina, vyspelá krajina, so svojimi všetkými extrémami a nepoznám žiadneho krajana, ktorý by ,,odtiaľto” utekal, pretože sa mu nepáči.. 

Toľko od Sofie z Mexika. Ďakujem jej za veľmi zaujímavý a bohatý príspevok aj s nádhernými fotografiami. Dúfam, že sa vám článok páčil a dozvedeli ste sa niečo nové. Nezabudnite sa vyjadriť v komentároch. 

Ďakujem za čítanie, zdieľanie, a pokiaľ by ste takisto chceli prispieť svojou časťou do projektu SpozaHranic.com, ozvite sa mi na email [email protected], budem sa tešiť.

Martina (30), Španielsko

Martina žije v Španielsku, konkrétne v Barcelone, už sedem rokov a preto nám vie už čo to porozprávať. O jej začiatkoch, aktuálnej situácii v Španielsku a ďalšom. 

Už odmalička jsem měla jasno, že chci cestovat. Když mi bylo 22 let, konečně nastala příležitost díky Erasmu a to konkrétne do Oulu (Fínsko). Ti, co jsme na Erasmu byli, víme, že 30% minimálne ze studentú jsou Španělé. A tak jsem poznala, v současnosti už mého bývalého přítele, Katalánce z Barcelony. Po Erasmu jsem méla v plánu vycestovat do Anglie nebo Írska, ale díky němu jsem změnila směr do Barcelony. Já jsem úpřimně řečeno milovník zimy a tak mě nikdy ani ve snu nenapadlo, že skončím u moře s 30-ti stupni, ale ono se vždycky říká ,,nikdy neříkej nikdy”. A tak jsem se v roce 2006 ocitla v letadle s jedním kufrem a s jedním velkým otazníkem, co se vlastne bude dít.

Očakávania

Když se na to teď zpětne dívám, tak jsem žádné velké očekávání neměla. Co jsem ale opravdu měla, byl strach. S mými pečlivě našetřenými 600,- eurami jsem si myslela, že to nejak překlepu prvních 6 měsícú. No, už tady byla naprostá chyba začátečníka. Hned za 4 týdny se po penězích zaprášilo. Ale to předbíhám! Pojďme hezky od začátku.

Já jsem do Barcelony dojela zrovna ve chvíli, kdy se podepsala smlouva mezi Českou republikou a Španělskem ohledně zrušení povolení pracovního pobytu. To mi opravdu ten začátek hodně usnadnilo, i když je třeba říct, že katalánšti úředníci nebyli o této smlouvě obeznámeni, a tak jsem první dva týdny strávila každý den 8 hodin pobíhaním tam a zpět mezi policii a ostatními úřady. Tím je Katalánsko velmi známé, úředníku je tu spousta, jak ze španělské strany, tak i z katalánské. Podle toho, co poslouchám, v současnosti už je to jednoduché, kdyby někdo z vás potřeboval tzv. NIE (Número de Identificación de Extranjeros), tak budete potřebovat pouze jeden den na zařízení jako členové Evropské Unie. 7 let zpátky to tak ještě nebylo.

Dalším hackem však bylo to, že se opravdu anglicky nedomluvíte. Tak jsem začala s mým bakalářským titulem pracovat v McDonalds. Jediné, co bylo možné, bylo uklízení ulice, tam jsem opravdu španělštinu ani katalánštinu nepotřebovala. Vydržela jsem 3 nezapomenutelné týdny. Je to opravdu něco jiného, když si na takové brigádě, když je ti 17, máš spoustu snú a víš, že je to přechodné období, ale já byla v situaci, kdy jsem nevěděla, co se stane a vyhlídka na to zústat pracovat v McDonalds se mi moc nezamlouvala a tak jsem hledala v amerických firmách. V té době to bylo ještě jednoduché, když umíš dobře anglicky a další jazyk a během 5-ti prvních měsícú jsem našla 2 dobré práce.

Jenže to pořád nebylo to pravé ořechové, já jsem sociální pedagog a k tomu ještě hodně tvrdohlavec, tak jsem pořádně zakousla do samostudia španělštiny a katalánštiny a po 5-ti měsících jsem se dostala do výberového řízení jedné neziskovky a nakoniec (ještě ani teď nevím, jak je to možné), jsem to výberové řízení vyhrála. V současnosti pracuji ve stejné neziskové organizaci a mám na starost sociální programy na podporu zaměstnávání lidí s duševným onemocnením.

Platy a práca

To je teď tady výborná otázka! Před krizi se tu žilo moc fajn, ale v současnosti jsou platové podmínky hodně dolú. S 25% nezaměstnanosti se to opravdu dalo čekať, takže se palty pohybují mezi 900 – 1200 €. Ono si Čech a Slovák řekne, že je to dobrý, ale když je potŕeba platit nájem, který stojí mezi 500 až 900€, tak ti toho moc nezústane. Ale z druhé strany si myslím, že zde krize měla i ten pozitívni efekt, že si lidé víc váží toho, co mají a víc přemýšlí, jak ty pěníze utratit.

Krajina a ľudia

Já jsem od začátku měla jasno v tom, že se chci vyhýbat československé komunitě, protože bych se tak nikdy pořádně nenaučila katalánsky. Ona je katalánština krásny jazyk a lidé jsou tu strašně fajn. Vždycky se říká, že Španělé jsou velmi otevření, ale takový Katalánec je ze začátku víc uzavřený, ale o to víc je to pak člověk úpřimný a snaží se vám pomoct – hlavně, když na něho mluvíte katalánsky.

Co se týče těch kulturních šokú, tak si pamatuji první oběd s rodinou mého současného přítele – byl to velký kulturní šok, protože jsme byli v místnosti 5×5 metrú čtverečních a bylo nás dohromady 18. Mezi sebou se všichni překřikovali a zvenku to vypadalo, že se hádají, ale pravdou byl opak. Naprosto normální spokojená rodinka a jak oni mi říkali, tak si v poklidu dávali kafé. V Čechách nebo na Slovensku bychom asi ohluchli, ale tady je to klasika – kdo víc řve, ten se líp slyší.

Co se týče kvality života, tak ti, co máte rádi teplo, tak vřele doporučujú – v Srpnu (Auguste) se tady teda upotíte, ale zbytok roku je tu velmi příznivé počasí. Mě tu teda osobně velmi chybí stromy a příroda, ale naštěstí vždy múžete vypadnout na pláž nebo do lesa, i když teda s porovnáním s našimi lesy… Nemáme se opravdu za co stydět.

Odkaz ostatným

Já bych jim teď asi poradila, ať s Katalánskem počkají. Nestabilní politická situace, naučit se 2 jazyky, ale hlavně 25% nezaměstnanost je silné sousto. Je potřeba to hodně zvážiť. Když vycestuješ ven a chceš tam zústat, tak je fajn nad tím prvně popřemýšlet a vážit si těch malých každodenních momentú, které máme s kamarády a rodinou. To na začátku jakékoliv pobytu v zahraničí mít nebudete. Pokud ale dokážete překlenout ten první rok, tak vás to změní od podlahy. Stanete se mnohem silnejší a samostatnejší, ale taky budete muset často bojovat s tou samotou. Já osobně mám velké štěstí, protože zde mám několik velmi dobrých přátel, ale jsou tu momenty, kdy se cítím sama a ty už tady asi vždycky budou. Každopádně je to zkušenost, kterou vám nikdo nevezme a určite vám víc dá, než vezme.

Ďakujem Martine za jej príspevok a držím palce v ďalšom živote, verím, že fotografie pribudnú už čoskoro ;) Nezabudnite sa slobodne vyjadriť ako sa vám článok páčil či nepáčil, o čom by ste si radi čítali a čo konkrétne by vás zaujímalo.