Miroslav Dufka (50), Južné Tirolsko

Autonómna provincia Bolzano – Horná Adiža je oblasť patriaca dnes k Taliansku (kedysi Rakúsku) usadená v talianskych Alpách, prevažne hovoriaca nemecky. A práve tu nakoniec zakotvil po problémoch v práci a rozvode Miroslav, o ktorom je nasledujúci príspevok. 

Pocházím od Uh. Hradiště a jsem vyučený opravář zemědělských strojů. Hned po revoluci se mi naskytla příležitosť jet s přáteli do Sudtirol zkusit hledat práci v zahraničí. Poměrně rychle jsme našli výpomoc na sklizni jablek v obci Tramin. Odpracovali jsme 7 týdnů a jeli jsme zase domů. V té době jsem byl ještě ženatý, takže peníze vydělané v zahraničí byla velká pomoc.

Južné Tirolsko zdroj: suedtirol.info

Južné Tirolsko
zdroj: suedtirol.info

V Čechách jsem hned začal pracovat soukromě jako lesní dělník v těžbě dřeva, ale většinu faktur mě ještě neproplatili a ty firmy už dávno neexistují. Mezitím přišel podzim a odjel jsem zase s dluhama v podstatě všude do Itálie na sklizeň jablek, k tomu samému majiteli sadů, u kterého jsem byl rok předtím. Okamžitě mě zaměstnal, dokázal jsem se mezitím naučit aspoň pár základních slov německy, takže už jsme spolu dokázali i tak nějak omezeně, ale přece trochu ,,komunikovat” a dokázal jsem si nějak domluvit práci na jaře. On byl očividně se mnou spokojený.

Miroslav následne pokračoval v ťažbe dreva, ale mal čím ďalej tým viac problémov vymôcť mzdu od zamestnávateľov, takže musel znovu odísť do Itálie. Tam už pracoval rok vkuse v oblasti Verona, pro fa Griba, kde išlo hlavne o pestovanie malých jabloní a zber, kým si na jar v roku 1993 našiel prácu v stavebnej firme. 

Nikdy jsem nemusel čekat na výplatu, nikdy se neposouval žádný termín a vždy jsem dostal víc, než jsme měli dohodnuto. Zpočátku se jednalo o tříměsíční turnusy, 3+3 měsíce, ale žena se seznámila s jiným mužem, rozvedli jsme se, takže jsem pak zůstal v Itálii. Našel jsem si přítelkyní a jsem tu s ní dodnes. 

Južné Tirolsko zdroj: suedtirol.info

Južné Tirolsko
zdroj: suedtirol.info

Čo ťa viedlo k tomu, odísť z Čiech do zahraničia?

V podstatě jsem vůbec neměl v úmyslu dlouhodobě opustit ČR, ale vzhledem k vývoji situace jsem si to zvolil jako v té době nejideálnější řešení, byť mám tři děti a nikdy jsem je nechtěl opustit, ale naskytla se mi příležitost vydělávat víc peněz, tudíž jsem byl schopen prvidelně posílat dost vysoké výživné na děti a ještě dost peněz ušetřit, abych svým dětem každoročně zajistil zimní i letní dovolenou. Tudíž se naučili slušně lyžovat v Alpách a plavat v moři, čímž si myslím, že kdybych se vrátil do ČR, nikdy by tyto oblasti moje děti ve svém dětství neměli šanci poznat, nebo tedy ne se mnou, poněvač bych nebyl schopen z příjmů v ČR našetřit na tyto každoroční dovolené potřebné finanční prostředky.

Mimo jiné jsem v průběhu času nabízel spolujízdu svým autem, abych byl co nejčastěji se svými dětmi, až jsem si pak pořídil minibus. Tak jsem vlastně se svými dětmi trvale v kontaktu a ta spolujízda Sudtirol – Zlínsko ještě pořád funguje. Teď už jsou mé děti dospělé, pomalu budou končit studie, které si zvolili, ale představa, že bych se měl do ČR vrátit se mě zatím moc nezamlouvá. Žiji tady s přítelkyní, ona je zde domácí, má tu své rodinné zázemí, stabilní práci se slušným, pravidelným příjmem, nedomluví se česky a já vůbec nemám v úmyslu ji opustit. Z toho vyplývá, že se asi už natrvalo nevrátím, možná někdy v důchodu.

Južné Tirolsko zdroj: suedtirol.info

Južné Tirolsko
zdroj: suedtirol.info

Ako sa pohybujú platy v tejto oblasti? Normální dělník, v zákonem stavené pracovní době vydělává průměrně asi 1 300€.

Aké sú tvoje ďalšie plány? Vydělat si dost peněz na to, abych si mohl pořídit pozemek s rozsáhlejším rybníkem a přilehlými loukami a v klidu chovat hospodářská zvířata a chytat ryby. Víceméně se částečně odizolovat od tohoto poblázněného světa.

Aké máš pocity z krajiny, kde žiješ? Krajina ve které žiji, tedy Jižní Tirolsko, je nádherná, co se týká přírody. Lidi jsou tu převážně velmi vstřícní, počasí stabilní, vzhledem k nadmořské výšce velmi hezké. Strava velmi dobrá a skutečně kvalitní. Způsob zábavy a humoru je trochu jiný než u nás. Dnes si ale každý najde co mu nejlíp vyhovuje. Mě se tu velmi líbí a jsem tu opravdu spokojený.

Čo Slováci a Češi v tejto oblasti, stretávaš sa s nejakými? Já se v podstatě stýkám převážně s domácími obyvateli. Žiji i s domácí ženou. Nemám s nima žádné problémy, nebo potíže. Faktem je, že pokud se tu něco vážnějšího přihodí, tak jsou především v pozadí cizí státní příslušníci a často to vrhá špatný stín i na ty, kteří tu žijí bezúhonně, ať už tedy dočasně nebo dlohodobě. Ale domnívám se, že s tímto problémem se potýkají lidi i v jiných oblastech nebo zemích.

Južné Tirolsko zdroj: suedtirol.info

Južné Tirolsko
zdroj: suedtirol.info

Čo by si odkázal ostatným ľuďom, ktorí by chceli túto krajinu navštíviť, prípadne tu žiť? 

Já se domnívám, že pokud někdo má skutečný zájem změnit svůj život, nebo změnit své působiště, tak Jižní Tirolsko je skutečně velmi zajímavé pro lidi všech možných zájmů, ať už kulturního nebo sportovního vyžití. Ještě pořád je zde dostatek pracovních příležitostí a nevidím důvod proč by někdo nechtěl žít nebo pracovat v této oblasti, ale velmi bych uvítal, kdyby si lidi dokázali uvědomit, že pokud tady budou dělat bordel a krást, přinutí tím domácí populaci aby se vůči cizincům, (celkově a velkoplošně), obrnila a izolovala, což si nemyslím, že je zrovna vhodné a žádané.

Ďakujem Miroslavovi za zaujímavý rozhovor. Prajem mu v živote veľa šťastia a úspechov k naplneniu jeho plánov. Keby mal niekto záujem o využitie jeho služieb prevozu, nájdete ho ľahko na FB, prípadne mi napíšte. Ak poznáte niekoho, alebo vy samy žijete v zahraničí a ste ochotní sadnúť si na ani nie polhodinku k počítaču, aby ste zvečnili svoj príbeh a skúsenosti a zdieľali s ostatnými prostredníctvom tohto projektu, neváhajte mi napísať na email [email protected]. Teším sa na všetky vaše príspevky. 

Lucia (34), Kanada

Po menšej vianočnej a novoročnej prestávke si môžete konečne prečítať ďalšie rozprávanie, tentoraz od Lucie z Kanady. Jej príbeh, o živote slovenskej rodiny ďaleko za morom, o krajine, ľuďoch a ďalšom. 

Čo ťa viedlo k odchodu zo Slovenska práve do Kanady? Kanada sa stala mojou láskou akonáhle som dopozerala prvý krát film Jeana-Jacquesa Annauda – The Bear (Medveď). Bola som vtedy ešte len na základnej škole. Príbeh sa odohrával v Rockies – Skalistých horách Britskej Kolumbie. Tá príroda ma neskutočne očarila a aj keď som neskôr zistila, že film sa v skutočnosti nenakrúcal v Kanade, ale v Dolomitoch, nič to už na mojom pobláznení do Kanady nezmenilo. Keď som sa cez internet zoznámila s mojim terajším manželom, Slovákom z Banskej Bystrice, tešila som sa, že mi porozpráva z prvej ruky, aká tá moja láska v skutočnosti je. K láske ku krajine sa pripojila i láska k človeku a tak som ho po našej svadbe na Slovensku a získaní statusu Permanent Resident o pár mesiacov neskôr nasledovala do Ontária.

Aké si mala očakávania a plány? Popravde, očakávala som Kanadu z môjho filmu The Bear, ale čakalo ma rovinaté a dusné Ontário a rušné mesto London. Ťažko som sa s tým vyrovnávala, ja dievča z malej dedinky spod Tatier. Sklamanie prerastalo v časté smútky a tak sme mesto zamenili za domček na vidieku, neďaleko mestečka Ridgetown. Bolo to ďaleko od Londonu, kde mal manžel stále svoju prácu, za ktorou potom každý deň dochádzal hodinu tam a hodinu späť domov. Obaja sme vedeli, že Ontário nie je to pravé miesto pre nás a tak keď manželova firma po 60 rokoch úspešnej existencie zavrela svoje dvere pred asi 700 zamestnancami, on už mal potvrdené nové miesto v našej vysnívanej Britskej Kolumbii. Očakávania? Žiť v súlade s tunajšou, ešte stále pomerne nedotknutou prírodou, čerpať z nej svoju silu, učiť deti chápať ju a milovať ju. Mať svoj domček uprostred lesa, svoje malé hospodárstvo a vychovávať deti k láske ku Kanade i našej rodnej zemi – Slovensku. Byť tu spokojní a šťastní..

Lucia, Kanada

Lucia, Kanada

Krajina

Príroda je krásna, v každej provincii iná. Sever Britskej Kolumbie nie je pre každého. Pod snehom 6 mesiacov s teplotami často okolo mínus 25 stupňov. Ale s príjemným letom, kedy si človek môže do sýta užívať stanovanie a blúdenie po krajine, ktorá nepatrí žiadnemu susedovi. Je síce oficiálne majetkom kráľovnej, ale v skutočnosti patrí snáď iba pánu Bohu. Nedotknutá a divoká. Ontário bolo iné, príliš iné v porovnaní s mojim Liptovom na Slovensku. Nezvykla som si na tamojšie zimy bez snehu a dusné letá. Britská Kolumbia má bližšie k domovu. Je to akýsi paradox, že človek odíde z rodnej hrudy aby ďaleko od nej hľadal miesto, čo sa najviac podobá tomu, z ktorého odišiel.

Strava je otázkou zvyku a šikovnosti v nahrádzaní. Slovenské jedlá v našej rodine zostávajú, i keď ingrediencie sú pozmenené, prispôsobené tomu, čo sa v Kanade najviac podobá originálu. Chýbajú mi tu mnohé veci zo Slovenska. Vo veľkých mestách nie je problém nájsť malé poľské obchodíky kde sú dostať aj produkty zo Slovenska. Ďaleko od metropoly je to už problematickejšie.

Lucia, Kanada

Lucia, Kanada

V našej rodine sa snažíme zachovávať tradície, s ktorými sme vyrástli. I keď Ježiško je pre deti už Santa, darčeky nosí stále 24. večer a nie 25. ráno. Chodí k nám Mikuláš a na Halloween si zapálime aspoň doma sviečočku na stole a pospomíname si na tých, čo sa na nás už pozerajú tam zhora. Naše deti vtedy nechodia po okružných jazdách pýtajúc si sladkosti a neprezliekame sa do kostýmov. Rešpektujeme zvyky Kanady, ale nevkladáme sa do nich nasilu. Čo sa nám vryje do srdca, prijmeme za svoje, čo nie, zostáva len v rovine tolerancie a rešpektu. Jedna vec, ktorú na Kanade milujem a ktorá na mňa zaútočí vždy, keď sa vraciam domov na Slovensko, je politika. Tu v Kanade na mňa nestriehne, nekazí mi deň ak ju nepozvem dnu. Tam doma na Slovensku bola votrelcom a vbehla k vám do domu bez pozvania a násilne. Tu sa s ňou nezaoberám a ak sa jej nechcem venovať, tak mi dá pokoj, nebičuje ma svojou každodennou prítomnosťou. Na Slovensku už narobila príliš veľa škody v tvárach ľudí, pokradla úsmevy a témy rozhovorov pri stretnutiach na ulici. Nevítaný hosť, k nám viac tu v Kanade nechodí.

Ľudia

Kanaďania sú navonok veľmi priateľskí a otvorení, ale v skutočnosti je ťažké dostať sa im do srdca. To si často nechávajú úplne pre seba. Sú veľmi zdvorilí a niekedy až príliš formálni, ale v mnohých oblastiach sa na to celkom rýchlo zvyká – a rado, ak ide o služby či akékoľvek jednanie s klientom.

Paradoxne najbližší ľudia, ktorých sme tu okolo seba zatiaľ mali, boli vždy z Európy. Keď sa zbližujete s Kanaďanom, či sa o to len snažíte, poznať tam iné korene, inú náturu, premýšľanie. Je vlastne ťažké označiť niekoho za ,,Kanaďana”, keďže čo len pár generácii dozadu bol možno vašim krajanom. Kanaďania povýšili multikulturalizmus na niečo, na čom táto krajina stavia, nie je to problém, čo by ju rúcal. I keď stretnutia so slovenskou komunitou priniesli i veľa sklamaní a staré známe žabo-myšie vojny a sváry pre niekoho typicky slovenské, našli sme si i spriaznené duše, s ktorými sa snažíme udržovať kontakt i na väčšiu diaľku.

Slovensko

Samozrejme, že mi chýba. Chýba mi v tom, čím mi je stále drahé. Rodinou, priateľmi, krásnym rodným krajom, tradíciami, kultúrou, rozprávkami, vtipmi. Ľahkosťou prejavu, kedy človek nemusí prekladať sám seba. Ženy vraj presun a zvykanie si zvládajú ťažšie a trvá im to dlhšie. Mne to trvalo zhruba 7 rokov, kým prestalo porovnávanie so Slovenskom, kým ustalo plakávanie do vankúša na Vianoce a narodeniny. Rodičia i svokrovci prišli na pomoc a potechu s každou našou narodenou dcérkou a doniesli nám sem domov. Emigrácia pretriedi priateľov, niektorých postráca, iných opäť nájde. Nový domov vám v chápaní mnohých voľakedy blízkych berie právo pliesť sa do starej vlasti a jej trápení. Čo najmenšia kritika na rodnú zem spoza mora z vás robí vlastizradcov.

Lucia, Kanada

Lucia, Kanada

Odkaz ostatným

Čo by si poradila ostatným, ktorí možno uvažujú nad cestou do Kanady? Nech si najprv zvážia a spýtajú sa sami seba, prečo práve Kanada? Mnohí sa radikálne rozhodnú preniesť svoj život sem a pritom k nej nemajú žiadny špeciálny vzťah, odôvodnenie, puto, či motiváciu. Začať tu je ťažké a preklenúť mnohé prvotné krízy si vyžaduje nielen rozum a rozvahu, ale i určitú citovú náklonnosť k tejto zemi. Veľa čítať, všetko dostupné. Knihy, blogy, facebook, na ktorom už je zriadených veľa skupín Slovákov Kanade. Pýtať sa ľudí, čo už tu žijú istý čas, pýtať sa sám seba. Kanada je obrovská zem a som si istá, že je v nej to vysnívané miestečko pre každého.

Ak ju chcete spoznať ako turista, najlepšie je zobrať to z jedného konca po druhý, zbaliť si veci do batoha a stanovať. Presúvať sa cez provincie a národné parky naprieč celou krajinou. Rozprávať sa pri ohníku so susedmi zo stanu oproti, kupovať ovocie zo stánku rovno pri farme, zahľadieť sa do polárnej žiary tu na severe a počúvať zavýjať kojoty niekde v diaľke.

Michal (35), Severné Írsko

Michal žije už takmer 9 rokov v Belfaste, Severnom Írsku. So zahraničím už mal skúsenosť z Rakúska, ktoré ho naštartovalo k tomu, aby odišiel zo Slovenska hľadať svoje šťastie niekam von. Prečítajte si o živote v tejto krajine, domácich a Michalove rozprávanie nakoniec o tom, ako zahraničie zmení váš život. 

Keď už človek zakúsi aké je to žiť mimo Slovenska, už len ťažko sa mu tam ostáva. Rakúsko síce nebolo až tak odlišné oproti Slovensku, čo sa krajiny týka, ale platovo neporovnateľné a preto vám ostane vŕtať v hlave – prečo by som za tú istú prácu, ktorú vykonávam na Slovensku, mal byť platený o polovicu menej? Takže napriek tomu, že som mal na Slovensku rozbehnutú živnosť a na naše pomery mi nebolo zle, keď som objavil pracovnú ponuku do Severného Írska, neváhal som ani chvíľu.

Bol to trošku aj risk, keďže v tej dobe v roku 2005 ešte nebolo tak bežné ako teraz niekam vycestovať a ani neexistovalo veľa agentúr, ktoré ponúkali prácu bez toho, aby človek vedel jazyk krajiny, do ktorej sa chystá. Poslal som neznámej paní do agentúry peniaze na letenku a dúfal, že nebudem len ďalším z radu oklamaných ľudí, ktorí naleteli na podobné podvody.

michal_irsko_3

Chvalabohu, dostal som letenku a aj spolu s mojim vtedajším švagrom sme sa vydali do Belfastu – mesta, o ktorom som dovtedy nemal ani potuchy, že vôbec existuje. Momentálne tu žijem v malom domčeku spolu s (druhou) manželkou, ktorú som tu spoznal. Samozrejme, je to Slovenka – aj keď táto krajina má všelijaké prednosti, ženy k ním nepatria. Slovenky a Češky vždy boli a vždy budú najkrajšie ženy na svete, prípadne celkovo naše slovanské devy.

Práca

Teraz pracujem v jednej malej firmičke na výrobu jogurtov. Popritom si práve rozbieham nanovo masážny biznis, pretože už mi chýba robota, ktorú mám rád a ktorá ma naozaj baví. Po odchode zo Slovenska som musel nejakú dobu počkať, kým sa mi moja angličtina zlepší natoľko, aby som si s pokojným svedomím mohol otvoriť živnosť aj tu. Šlo by to aj skôr, ale bol som lenivý sa učiť jazyk a možno som to mal aj sám pre seba ako výhovorku, aby som nemusel meniť pohodlný spôsob života a začať tvrdo makať na niečom. Pomalinky ako pribúdajú klienti si uberám z pracovného času v jogurtárni a jedného pekného dňa sa plánujem už naplno venovať iba masírovaniu.

Odchod

Do zahraničia som odišiel, pretože i keď som na Slovensku nezarábal najhoršie, zažil som aké to je dostávať za dobre vykonanú prácu dobre zaplatené. Pravdou totiž je, že kým človek nestrávi dlhší čas mimo Slovenska, nikdy si neuvedomí naplno v čom žil a čím všetkým bol ovplyvnený. Momentálne je tu aj môj brat, ktorý bol nútený z istých dôvodov tiež odísť za prácou sem, do zahraničia. Tiež bol jeden z tých, ktorý podráždene reagoval na moje komentáre ohľadom situácie na Slovensku – či už išlo o financie, vybavovanie vecí na úradoch, prístup k zákazníkom v obchodoch, proste čokoľvek, na čo bol človek žijúci iba na Slovensku zvyknutý, ale až po strávení niekoľkých rokov v zahraničí sa vymaní spod vplyvu okolia a vidí veci v úplne inom svetle.

Tak to bolo aj s mojim bratom. Je tu síce ešte necelý rok, ale po poslednej návšteve Slovenska mi dal za pravdu, že všetko, čo som mu hovoril, je naozaj tak. Zažil tie isté prekvapenia aké zažívam vždy, keď idem domov a odvyknutý od bežných spôsobov na Slovensku si občas pripadá ako v inom svete. Nieže by bolo všetko zlé, či negatívne – proste to človek vidí a vníma ináč, ako kým tam žil.

Príprava

Keďže na celú prípravu som mal iba pár dní a všetko prebehlo veľmi rýchlo, nič som neriešil. V tej dobe to bolo o čosi zložitejšie, pretože neexistovali žiadne fóra ani asociácie, ktoré pomôžu. Boli sme jedni z prvých, ktorí sa vôbec ocitli v Severnom Írsku. Všetko sme sa museli sami naučiť, či zistiť si na internete. Pekne poctivo so slovníkom v ruke. Ja osobne som poznal iba pár slov anglicky po príchode do Belfastu.

Pre domácich to bolo takisto niečo nové, nemali žiadne skúsenosti so zamestnávaním cudzincov a s tým, čo všetko k tomu potrebujeme, aké papiere, povolenia, atď.

Plány

Tie som nemal žiadne – aspoň nie dlhodobé. Prvé ciele boli hlavne zlepšiť si angličtinu a nájsť si lepšiu prácu, keďže moja prvá práca bolo roznášanie letákov. V pohode job, len byť vonku za každého počasia a hlavne v spoločnosti nie vždy priateľsky naladených miestnych, túlavých psov, ktorých sú v niektorých štvrtiach plné ulice, nebola moja predstava o ideálnej práci. Plat bol ale na druhej strane rozprávkový. Vtedy som si ešte všetko preratúval na koruny, keďže som plánoval, že si asi niečo našetrím. V tom čase som bol ešte stále dušou čistý Slovák, s typickým slovenským zmýšľaním a proste ešte málo prebraný z toho “života”, aký som na Slovensku žil.

michal_irsko

Čakám, čo život prinesie. Masírovanie rozbieham nanovo ani nie tak preto, aby som zarábal viac, ale skôr aby som bol zase sám sebe pánom a mal aj viac času na moju manželku a celkovo aj na to užívať si život, nielen drieť niekde od nevidím do nevidím. A je jedno za aké peniaze, ale život je o niečom inom, ako tráviť ho celý naháňaním peňazí, aby som si kúpil veci, ktoré vlastne ani nepotrebujem.

Severné Írsko

Krajina čo sa týka prírodných krás nie je až tak pekná ako Slovensko, i keď domáci, samozrejme, nedajú dopustiť na miestne atrakcie ako sú útesy na severe ostrova či jediné kopce v Severnom Írsku dole pri Newcastle. V tomto sú typickí, aj keď majú v porovnaní so Slovenskom veľmi málo krásnej prírody, dokážu ju neskutočne dobre predať svetu a byť na ňu patrične hrdí. Keby sme toto u nás dokázali, tak sme jedna z najbohatších krajín vďaka cestovnému ruchu. Nuž, bohužiaľ, nie sme.

Čo sa týka domorodcov, nie sú až tak odlišní od hocijakého iného národa, možno až na to, že oproti Slovákom nemajú až tak malé a utlačované sebavedomie, čo im dáva možnosť ďaleko viac si užívať života. A nie je to len tým, že si tu človek aj za minimálnu mzdu môže zájsť ročne na dovolenku a počas roka sa nesužovať od výplaty k výplate – skôr naopak, sú tam kde sú vďaka tomu, že neboli taký dlhý čas bábkami v nejakom divnom systéme.

Až na pár výnimiek, ktorí by ti podpálili auto, dom, zastrelili ťa, či ti dali bombu niekam – ako médiá rady rozmazávajú, ľudia sú tu v podstate veľmi priateľskí a aj keď je to krajina dosť chladná a často tu prší, majú dôvod sa usmievať. Napriek tomu, že vás vôbec nepoznajú, sa s vami dajú do neviazaného rozhovoru a debatujú o hocičom, aj keď ste sa práve stretli na prechádzke v parku.

michal_irsko_1

Čo je tu možno odlišné, viac tu pijú a zabávajú sa ženy, než muži a zároveň sú to aj ženy, ktoré sú jemne povedané lepšie živené a chlapi tí vychrtlíci. Na Slovensku si človek môže krk vykrútiť, keď pozerá po našich Slovenkách. Samozrejme nechcem nikoho uraziť a mám pár domácich známych, ľudia sú to veľmi milí a priateľskí – nuž hold my Slovania sme ale krajší, na tom človek nič nezmení.

Strava

Tá je kategória sama o sebe, tak ako mnohé iné veci, aj v strave sa domáci bohužiaľ musia uskromniť, keďže sú ostrovný štát a pravdepodobne tu asi v minulosti ani nemali nejaké veľké možnosti, čo sa týka rozmanitosti potravín, ktoré môžu pestovať a konzumovať, takže ich jedálniček je oproti slovenskému veľmi chabý. Majú pár základných jedál, ktoré s minimálnymi obmenami nájdete všade. Fish and chips musia byť všade. Aj v čínskych, či francúzskych reštauráciách, ináč by asi skrachovali.

Slovensko

Domov chodím raz ročne. A či mi chýba Slovensko? Prírodné krásy áno, rodina tiež, ale Slovensko ako také sa mi po čase stáva cudzou krajinou kvôli ľuďom, ktorí tam žijú. Jednak sa zmenil môj názor na život a čo od neho očakávam a jednak sa, bohužiaľ, zmenili aj ľudia, ktorí tam žijú a aj za tých pár rokov čo som odtiaľ preč vidím, ako sa tam všetko mení. Bohužiaľ, doba je taká, že núti ľudí, aby sa z nich stávalo to, čo ma na Slovensku odrádza. Slováci boli veľmi milý, pohostinný, príjemný, priateľský národ. Ľudia, ktorí by ťa ochránili, pomohli a všetky možné superlatíva, ktoré bohužiaľ teraz, až na pár výnimok nemôžem povedať.

Odkaz pre ostatných

Nezabudnúť, odkiaľ pochádzajú a byť hrdý na svoje korene, nech už sú kdekoľvek a nech pochádzajú z akéhokoľvek prostredia. Ak človek nemá pevné korene, nedokáže sa uchytiť nikde. Ja som paradoxne až na poslednú dobu po dlhom čase strávenom v zahraničí začal byť hrdý na to, že som Slovák, na Slovensko ako krajinu, a nie preto, že sa to patrí, či preto, že mi je smutno za Slovenskom, ale preto, že som sa dopátral k informáciám o našej minulosti, nielen Slovákov ale celkovo Slovanov – minulosti, na ktorú človek musí byť právom hrdý s tým, že si vie predstaviť akú budúcnosť Slovensko môže mať, ak sa viac ľudí prebudí a začne vnímať kde a ako žije.

Problém na Slovensku je ale taký, že ľudia sú tam nútení žiť v takých podmienkach, že im na nič iné ako na holé prežitie od výplaty do výplaty neostáva čas na nejaké rozjímanie o živote a už vôbec nie o vnímaní toho, kde a ako žijú.

Jedna vec je ťažká, keď človek odchádza a to, že stratí svojich priateľov, známych a musí  začínať niekde úplne od nuly. Na druhej strane to bola jedna z najlepších vecí, aká sa mi mohla stať, pretože v dospelosti človek zistí, keď ostane sám v cudzom svete bez všetkých a bez ničoho, že ani nevie kto je. Celý život sa len prispôsobuje svojmu okoliu, či už rodičom, spolužiakom, kamarátom, kolegom, spoločnosti v ktorej sa pohybuje a stráca svoju jedinečnosť, to čo ho odlišuje od ostatných, stáva sa len ovcou v dave a ani netuší, že tou ovcou je.

michal_irsko_2

Pripadá mu to normálne. Práca, domov, telka, kamoši, nejaké aktivity, a tak stále dokolečka dokola a nikdy sa nezamyslí nad tým, či je to naozaj to, čo on sám chce alebo či je len ovplyvnený svojim okolím. Keď sa ale človek ocitne sám v cudzom svete “hrozí” mu to, že sa zastaví nad myšlienkou – a čo teraz, čo budem robiť, čo ma vlastne baví – zrazu máte veľa času a neviete ako, či prípadne s kým ho tráviť, lebo doteraz ste vždy boli obklopení inými ľuďmi a nejako sa všetko odohrávalo samo od seba.

Dobre to bolo preto, že sa človek vráti do svojich detských čias, do čias, kedy si ako pubertiak snažil raziť to svoje miesto v spoločnosti a keď po nejakých neúspechoch, či sklamaniach radšej začal ísť s davom a robiť čo sa má a čo sluší a patrí, aby bol v kolektíve obľúbený. Akurát teraz to je iné. Teraz sa nepotrebujete nikomu zapáčiť, nikomu dostať do partie. Môžete byť sami sebou. Ale aj to môže byť občas dosť obtiažne, spomenúť si na to, kto vlastne som. Nanovo si začnete triediť život na veci, ktoré vás naozaj bavia a na tie, ktoré ste robili kvôli tomu, že to robili vaši známi, kamaráti, rodičia, získate niečo ako nový nepopísaný papier, ktorý buď skopírujete z toho, čo ste žili doteraz, akurát s iným obsadením a na inom pódiu, alebo začnete písať ten váš pôvodný príbeh, ktorý sa stratil niekde medzi základnou školou a prvým zamestnaním. Odchodom do zahraničia som dostal niečo ako druhú šancu – začať nanovo, začať ako ja, Michal – a nebrať ohľad na to, komu sa páči kto som a čo robím.

Ono nech ste akýkoľvek, vždy sa nájdu ľudia ktorých zaujímajú podobné veci, prípadne im imponujú vaše názory, či myšlienky, proste aj keď je každý jedinečný, vždy sa nájdu ľudia, ktorí sú na rovnakej vlnovej dĺžke a vy sa nemusíte snažiť zapadnúť do partie, ktorá sa nachádza vo vašej blízkosti, v rodnom meste, či v práci kde ste, ale môžete byť samým sebou a vybrať si čo od života chcete, vybrať si priateľov, ktorých chcete, nie ktorí vám boli “pridelení” geograficky, či finančne.

Michal ďakujem Ti za pekný a bohatý príspevok a takisto aj za fotografie, držím Ti palce v Tvojom začínajúcom biznise. Myslím, že Michal trafil vo viacerých veciach priamo do čierneho a v mnohom s ním veľmi súhlasím. Prostredie je jedna z vecí, ktoré najviac formujú to, aký sme. Zvlášť keď človek odíde do zahraničia a vidí ten rozdielny vplyv prostredia v zahraničí a na Slovensku, si uvedomí, ako sa meníme my v zahraničí, či “naši doma”. 

Nezabudnite sa slobodne vyjadriť v komentároch ako sa vám článok páčil, prípadne na čo konkrétne ste zvedavý.