Michal žije už takmer 9 rokov v Belfaste, Severnom Írsku. So zahraničím už mal skúsenosť z Rakúska, ktoré ho naštartovalo k tomu, aby odišiel zo Slovenska hľadať svoje šťastie niekam von. Prečítajte si o živote v tejto krajine, domácich a Michalove rozprávanie nakoniec o tom, ako zahraničie zmení váš život. 

Keď už človek zakúsi aké je to žiť mimo Slovenska, už len ťažko sa mu tam ostáva. Rakúsko síce nebolo až tak odlišné oproti Slovensku, čo sa krajiny týka, ale platovo neporovnateľné a preto vám ostane vŕtať v hlave – prečo by som za tú istú prácu, ktorú vykonávam na Slovensku, mal byť platený o polovicu menej? Takže napriek tomu, že som mal na Slovensku rozbehnutú živnosť a na naše pomery mi nebolo zle, keď som objavil pracovnú ponuku do Severného Írska, neváhal som ani chvíľu.

Bol to trošku aj risk, keďže v tej dobe v roku 2005 ešte nebolo tak bežné ako teraz niekam vycestovať a ani neexistovalo veľa agentúr, ktoré ponúkali prácu bez toho, aby človek vedel jazyk krajiny, do ktorej sa chystá. Poslal som neznámej paní do agentúry peniaze na letenku a dúfal, že nebudem len ďalším z radu oklamaných ľudí, ktorí naleteli na podobné podvody.

Chvalabohu, dostal som letenku a aj spolu s mojim vtedajším švagrom sme sa vydali do Belfastu – mesta, o ktorom som dovtedy nemal ani potuchy, že vôbec existuje. Momentálne tu žijem v malom domčeku spolu s (druhou) manželkou, ktorú som tu spoznal. Samozrejme, je to Slovenka – aj keď táto krajina má všelijaké prednosti, ženy k ním nepatria. Slovenky a Češky vždy boli a vždy budú najkrajšie ženy na svete, prípadne celkovo naše slovanské devy.

Práca

Teraz pracujem v jednej malej firmičke na výrobu jogurtov. Popritom si práve rozbieham nanovo masážny biznis, pretože už mi chýba robota, ktorú mám rád a ktorá ma naozaj baví. Po odchode zo Slovenska som musel nejakú dobu počkať, kým sa mi moja angličtina zlepší natoľko, aby som si s pokojným svedomím mohol otvoriť živnosť aj tu. Šlo by to aj skôr, ale bol som lenivý sa učiť jazyk a možno som to mal aj sám pre seba ako výhovorku, aby som nemusel meniť pohodlný spôsob života a začať tvrdo makať na niečom. Pomalinky ako pribúdajú klienti si uberám z pracovného času v jogurtárni a jedného pekného dňa sa plánujem už naplno venovať iba masírovaniu.

Odchod

Do zahraničia som odišiel, pretože i keď som na Slovensku nezarábal najhoršie, zažil som aké to je dostávať za dobre vykonanú prácu dobre zaplatené. Pravdou totiž je, že kým človek nestrávi dlhší čas mimo Slovenska, nikdy si neuvedomí naplno v čom žil a čím všetkým bol ovplyvnený. Momentálne je tu aj môj brat, ktorý bol nútený z istých dôvodov tiež odísť za prácou sem, do zahraničia. Tiež bol jeden z tých, ktorý podráždene reagoval na moje komentáre ohľadom situácie na Slovensku – či už išlo o financie, vybavovanie vecí na úradoch, prístup k zákazníkom v obchodoch, proste čokoľvek, na čo bol človek žijúci iba na Slovensku zvyknutý, ale až po strávení niekoľkých rokov v zahraničí sa vymaní spod vplyvu okolia a vidí veci v úplne inom svetle.

Tak to bolo aj s mojim bratom. Je tu síce ešte necelý rok, ale po poslednej návšteve Slovenska mi dal za pravdu, že všetko, čo som mu hovoril, je naozaj tak. Zažil tie isté prekvapenia aké zažívam vždy, keď idem domov a odvyknutý od bežných spôsobov na Slovensku si občas pripadá ako v inom svete. Nieže by bolo všetko zlé, či negatívne – proste to človek vidí a vníma ináč, ako kým tam žil.

Príprava

Keďže na celú prípravu som mal iba pár dní a všetko prebehlo veľmi rýchlo, nič som neriešil. V tej dobe to bolo o čosi zložitejšie, pretože neexistovali žiadne fóra ani asociácie, ktoré pomôžu. Boli sme jedni z prvých, ktorí sa vôbec ocitli v Severnom Írsku. Všetko sme sa museli sami naučiť, či zistiť si na internete. Pekne poctivo so slovníkom v ruke. Ja osobne som poznal iba pár slov anglicky po príchode do Belfastu.

Pre domácich to bolo takisto niečo nové, nemali žiadne skúsenosti so zamestnávaním cudzincov a s tým, čo všetko k tomu potrebujeme, aké papiere, povolenia, atď.

Plány

Tie som nemal žiadne – aspoň nie dlhodobé. Prvé ciele boli hlavne zlepšiť si angličtinu a nájsť si lepšiu prácu, keďže moja prvá práca bolo roznášanie letákov. V pohode job, len byť vonku za každého počasia a hlavne v spoločnosti nie vždy priateľsky naladených miestnych, túlavých psov, ktorých sú v niektorých štvrtiach plné ulice, nebola moja predstava o ideálnej práci. Plat bol ale na druhej strane rozprávkový. Vtedy som si ešte všetko preratúval na koruny, keďže som plánoval, že si asi niečo našetrím. V tom čase som bol ešte stále dušou čistý Slovák, s typickým slovenským zmýšľaním a proste ešte málo prebraný z toho “života”, aký som na Slovensku žil.

Čakám, čo život prinesie. Masírovanie rozbieham nanovo ani nie tak preto, aby som zarábal viac, ale skôr aby som bol zase sám sebe pánom a mal aj viac času na moju manželku a celkovo aj na to užívať si život, nielen drieť niekde od nevidím do nevidím. A je jedno za aké peniaze, ale život je o niečom inom, ako tráviť ho celý naháňaním peňazí, aby som si kúpil veci, ktoré vlastne ani nepotrebujem.

Severné Írsko

Krajina čo sa týka prírodných krás nie je až tak pekná ako Slovensko, i keď domáci, samozrejme, nedajú dopustiť na miestne atrakcie ako sú útesy na severe ostrova či jediné kopce v Severnom Írsku dole pri Newcastle. V tomto sú typickí, aj keď majú v porovnaní so Slovenskom veľmi málo krásnej prírody, dokážu ju neskutočne dobre predať svetu a byť na ňu patrične hrdí. Keby sme toto u nás dokázali, tak sme jedna z najbohatších krajín vďaka cestovnému ruchu. Nuž, bohužiaľ, nie sme.

Čo sa týka domorodcov, nie sú až tak odlišní od hocijakého iného národa, možno až na to, že oproti Slovákom nemajú až tak malé a utlačované sebavedomie, čo im dáva možnosť ďaleko viac si užívať života. A nie je to len tým, že si tu človek aj za minimálnu mzdu môže zájsť ročne na dovolenku a počas roka sa nesužovať od výplaty k výplate – skôr naopak, sú tam kde sú vďaka tomu, že neboli taký dlhý čas bábkami v nejakom divnom systéme.

Až na pár výnimiek, ktorí by ti podpálili auto, dom, zastrelili ťa, či ti dali bombu niekam – ako médiá rady rozmazávajú, ľudia sú tu v podstate veľmi priateľskí a aj keď je to krajina dosť chladná a často tu prší, majú dôvod sa usmievať. Napriek tomu, že vás vôbec nepoznajú, sa s vami dajú do neviazaného rozhovoru a debatujú o hocičom, aj keď ste sa práve stretli na prechádzke v parku.

Čo je tu možno odlišné, viac tu pijú a zabávajú sa ženy, než muži a zároveň sú to aj ženy, ktoré sú jemne povedané lepšie živené a chlapi tí vychrtlíci. Na Slovensku si človek môže krk vykrútiť, keď pozerá po našich Slovenkách. Samozrejme nechcem nikoho uraziť a mám pár domácich známych, ľudia sú to veľmi milí a priateľskí – nuž hold my Slovania sme ale krajší, na tom človek nič nezmení.

Strava

Tá je kategória sama o sebe, tak ako mnohé iné veci, aj v strave sa domáci bohužiaľ musia uskromniť, keďže sú ostrovný štát a pravdepodobne tu asi v minulosti ani nemali nejaké veľké možnosti, čo sa týka rozmanitosti potravín, ktoré môžu pestovať a konzumovať, takže ich jedálniček je oproti slovenskému veľmi chabý. Majú pár základných jedál, ktoré s minimálnymi obmenami nájdete všade. Fish and chips musia byť všade. Aj v čínskych, či francúzskych reštauráciách, ináč by asi skrachovali.

Slovensko

Domov chodím raz ročne. A či mi chýba Slovensko? Prírodné krásy áno, rodina tiež, ale Slovensko ako také sa mi po čase stáva cudzou krajinou kvôli ľuďom, ktorí tam žijú. Jednak sa zmenil môj názor na život a čo od neho očakávam a jednak sa, bohužiaľ, zmenili aj ľudia, ktorí tam žijú a aj za tých pár rokov čo som odtiaľ preč vidím, ako sa tam všetko mení. Bohužiaľ, doba je taká, že núti ľudí, aby sa z nich stávalo to, čo ma na Slovensku odrádza. Slováci boli veľmi milý, pohostinný, príjemný, priateľský národ. Ľudia, ktorí by ťa ochránili, pomohli a všetky možné superlatíva, ktoré bohužiaľ teraz, až na pár výnimok nemôžem povedať.

Odkaz pre ostatných

Nezabudnúť, odkiaľ pochádzajú a byť hrdý na svoje korene, nech už sú kdekoľvek a nech pochádzajú z akéhokoľvek prostredia. Ak človek nemá pevné korene, nedokáže sa uchytiť nikde. Ja som paradoxne až na poslednú dobu po dlhom čase strávenom v zahraničí začal byť hrdý na to, že som Slovák, na Slovensko ako krajinu, a nie preto, že sa to patrí, či preto, že mi je smutno za Slovenskom, ale preto, že som sa dopátral k informáciám o našej minulosti, nielen Slovákov ale celkovo Slovanov – minulosti, na ktorú človek musí byť právom hrdý s tým, že si vie predstaviť akú budúcnosť Slovensko môže mať, ak sa viac ľudí prebudí a začne vnímať kde a ako žije.

Problém na Slovensku je ale taký, že ľudia sú tam nútení žiť v takých podmienkach, že im na nič iné ako na holé prežitie od výplaty do výplaty neostáva čas na nejaké rozjímanie o živote a už vôbec nie o vnímaní toho, kde a ako žijú.

Jedna vec je ťažká, keď človek odchádza a to, že stratí svojich priateľov, známych a musí  začínať niekde úplne od nuly. Na druhej strane to bola jedna z najlepších vecí, aká sa mi mohla stať, pretože v dospelosti človek zistí, keď ostane sám v cudzom svete bez všetkých a bez ničoho, že ani nevie kto je. Celý život sa len prispôsobuje svojmu okoliu, či už rodičom, spolužiakom, kamarátom, kolegom, spoločnosti v ktorej sa pohybuje a stráca svoju jedinečnosť, to čo ho odlišuje od ostatných, stáva sa len ovcou v dave a ani netuší, že tou ovcou je.

Pripadá mu to normálne. Práca, domov, telka, kamoši, nejaké aktivity, a tak stále dokolečka dokola a nikdy sa nezamyslí nad tým, či je to naozaj to, čo on sám chce alebo či je len ovplyvnený svojim okolím. Keď sa ale človek ocitne sám v cudzom svete “hrozí” mu to, že sa zastaví nad myšlienkou – a čo teraz, čo budem robiť, čo ma vlastne baví – zrazu máte veľa času a neviete ako, či prípadne s kým ho tráviť, lebo doteraz ste vždy boli obklopení inými ľuďmi a nejako sa všetko odohrávalo samo od seba.

Dobre to bolo preto, že sa človek vráti do svojich detských čias, do čias, kedy si ako pubertiak snažil raziť to svoje miesto v spoločnosti a keď po nejakých neúspechoch, či sklamaniach radšej začal ísť s davom a robiť čo sa má a čo sluší a patrí, aby bol v kolektíve obľúbený. Akurát teraz to je iné. Teraz sa nepotrebujete nikomu zapáčiť, nikomu dostať do partie. Môžete byť sami sebou. Ale aj to môže byť občas dosť obtiažne, spomenúť si na to, kto vlastne som. Nanovo si začnete triediť život na veci, ktoré vás naozaj bavia a na tie, ktoré ste robili kvôli tomu, že to robili vaši známi, kamaráti, rodičia, získate niečo ako nový nepopísaný papier, ktorý buď skopírujete z toho, čo ste žili doteraz, akurát s iným obsadením a na inom pódiu, alebo začnete písať ten váš pôvodný príbeh, ktorý sa stratil niekde medzi základnou školou a prvým zamestnaním. Odchodom do zahraničia som dostal niečo ako druhú šancu – začať nanovo, začať ako ja, Michal – a nebrať ohľad na to, komu sa páči kto som a čo robím.

Ono nech ste akýkoľvek, vždy sa nájdu ľudia ktorých zaujímajú podobné veci, prípadne im imponujú vaše názory, či myšlienky, proste aj keď je každý jedinečný, vždy sa nájdu ľudia, ktorí sú na rovnakej vlnovej dĺžke a vy sa nemusíte snažiť zapadnúť do partie, ktorá sa nachádza vo vašej blízkosti, v rodnom meste, či v práci kde ste, ale môžete byť samým sebou a vybrať si čo od života chcete, vybrať si priateľov, ktorých chcete, nie ktorí vám boli “pridelení” geograficky, či finančne.

Michal ďakujem Ti za pekný a bohatý príspevok a takisto aj za fotografie, držím Ti palce v Tvojom začínajúcom biznise. Myslím, že Michal trafil vo viacerých veciach priamo do čierneho a v mnohom s ním veľmi súhlasím. Prostredie je jedna z vecí, ktoré najviac formujú to, aký sme. Zvlášť keď človek odíde do zahraničia a vidí ten rozdielny vplyv prostredia v zahraničí a na Slovensku, si uvedomí, ako sa meníme my v zahraničí, či “naši doma”. 

Nezabudnite sa slobodne vyjadriť v komentároch ako sa vám článok páčil, prípadne na čo konkrétne ste zvedavý.