Španielsko mi dalo veľkú životnú lekciu

Môj prestup na univerzitu v Málage sme vybavili s priateľom. Na Slovensku som mala ukončené bakalárske štúdium z britských a amerických štúdii a ďalšie štúdium som si chcela dokončiť v Španielsku. Avšak veci sa nám trochu skomplikovali. Niektoré plány nám vôbec nevyšli, prišlo veľa výdavkov, napriek veľkej snahe sa mi nepodarilo nájsť žiadnu prácu a tak som ostala stáť pred rozhodnutím čo ďalej.

Luciu sprevádzala možnosť odísť do zahraničia už akosi odmalička. Angličtina jej bola veľmi blízka a tak nakoniec odišla za veľkú mláku. Po vytriezvení z ,,amerického sna“ a návrate na Slovensko strávila každé jedno leto mimo republiky. Bola si istá, že jej budúcnosť sa nenachádza na Slovensku. A tak, keď jedného dňa spoznala svojho súčasného priateľa – Španiela, vydali sa obaja na juh. Dovtedy pre ňu Španielsko bolo iba ďalšou krajinou na mape Európy a prvá dovolenková destinácia o ktorej snívala ako malá.

Nakoniec som sa rozhodla odísť za sestrou do Aberdeenu, kde som sa nahlásila na univerzitu. Našla som si prácu ako čašníčka v celosvetovo preslávenom hoteli, ktorého meno nebudem radšej uvádzať, a začala som splácať školné, ktoré bolo teda riadne drahé. Prvú polovicu školného som zaplatila vďaka študentskej pôžicke, zvyšok prácou. Súčasne som však ešte stále bola študentkou v Málage. Dve školy a  práca dali o sebe čoskoro vedieť a nakoniec som musela požiadať o predĺženie štúdia.

S priateľom sme si vybavili výmenný študijný pobyt v rámci Španielska a dostali sme miesto na univerzitách v Barcelone. Pôvodný plán bol ostať tu rok a potom sa vrátiť do Málagy, ale, bohužiaľ, finančná kríza na juhu Španielska bola v plnom prúde. V Barcelone som si našla veľmi rýchlo prácu a o pol roka neskôr si ju tu našiel aj môj priateľ. A tak sme sa rozhodli zostať. Dokedy, to sami nevieme, ale zatiaľ sa nechystáme nikam sťahovať.

 Ako si sa na Španielsko a cestu sem pripravovala? 

Keď som išla do Španielska, tak som ani nerozprávala po španielsky! Učila som sa za pochodu a na začiatku to bolo veľmi ťažké. Boli momenty, keď som sa cítila ako nesvojprávna, pretože bez môjho priateľa som si nevedela skoro nič kúpiť ani nič vybaviť a to sa mi predtým nikdy nestalo, lebo som sa vždy vedela dohodnúť v angličtine alebo v nemčine. Časom sa to ale prelomilo a všetko šlo ľahšie.

Aké boli tvoje očakávania? 

Čo sa týka Španielska, správna otázka by asi bola čo som neočakávala. Neočakávala som taký silný kultúrny šok, neočakávala som, že budem mať problémy s jazykom alebo s hľadaním práce. Na základe predošlých skúseností so zahraničím ( a niektoré neboli vôbec príjemné) som si myslela, že to zvládnem ľavou zadnou. Vždy som sa akosi vynašla, učila som sa rýchlo a s chuťou a tým pádom  na seba práca nenechala dlho čakať.

Naučila som sa veľa o živote, práci, ľuďoch ale hlavne sama o sebe.

Aké prekážky si musela na začiatku prekonať? 

V Španielsku to bola v prvom rade jazyková bariéra. V druhom kultúrna. 

Nielen z mojej strany, ale aj zo strany Španielov. Na juhu Španielska, hlavne v okolí Almérie, je veľmi veľa Rusiek, ktoré prišli robiť prostitútky a v tom lepšom prípade si aj nájsť (bohatých) manželov. A tak, keď ma počuli rozprávať, alebo videli moje meno, hneď ma bez váhania kategorizovali ako Rusku a na moment mali v očiach čosi iné ako predtým. Keď som ich opravila, že som zo Slovenska, tak buď ostali v pomykove (lebo asi nevedeli, kde sa Slovensko nachádza), alebo utrúsili, že je to to isté a veď sme patrili k Rusom. Časom sa vo mne vybudovala akási agresia voči týmto domnienkam. Som Slovenka a som hrdá na to, odkiaľ pochádzam a nemyslím si, že na to niekedy zabudnem.

V Anglicku to bola iná káva. Tam som bola maximálne z Poľska, ale aj z Kanady, Nemecka, Estónska, Talianska,.. Jediný problém, ktorý som mala a ktorý mi dával zabrať, bol v práci.  

V mojom oddelení (bar & reštaurácia) pracovalo veľa študentov a tí svoju prácu často nebrali vážne. Ja, naopak, som to brala ako veľkú príležitosť naučiť sa čosi nové, dokázať sama sebe, že fakt, že som nenašla prácu v Španielsku ani po roku hľadania, nebola moja chyba. Chcela som byť profesionálna a robiť to, za čo mi platili. Problém bol v tom, že som očakávala aspoň akú-takú odozvu aj od okolia. Nestalo sa. Študenti sa aj naďalej správali ako študenti, pravidelne chýbali ľudia, pretože ráno zavolali, že sú chorí ( pritom takmer každý vedel, že včera išli piť). Keďže u mňa boli zvyknutí na takmer 100 percentný výkon, každé malé pochybenie mi bolo pripomenuté, čo mi vonkoncom neprišlo vôbec férové. Do trojmesačného hodnotenia mi napísali, že nechápem svojich kolegov a že som príliš prísna.

Medzitým som sa stala reprezentantkou môjho oddelenia a mala som na starosti omnoho viac vecí. Dokonca sa šuškalo, že som kandidát na pozíciu supervízora. Chodila som ako zbitý pes a bola som znechutená z celého systému v hoteli, pretože aj napriek mojej veľkej snahe sa nič nemenilo. Po jednom obzvlášť ťažkom víkende som si uvedomila, že to už nie je to, čo som chcela, a zmenila som prácu. Odišla som do miestnej malej reštaurácie v ktorej som neskôr pracovala ako supervízorka a všetko odvtedy klapalo tak, ako malo. Ale tú britskú falošnú zdvorilosť a milosť  som sa nenaučila nikdy akceptovať.

Španielska kultúra

Snáď najhorším kultúrnym šokom pre mňa sú návštevy a to, že sa ich je veľmi ťažké zbaviť. Na Slovensku si stačí zívnuť, pozrieť sa na hodinky alebo utrúsiť nejakú nevinnú poznámku a návšteva sa hneď zdvihne a odíde. Tu nie. Spomínam si na návštevu chvíľu po tom, ako sme sa presťahovali do Málagy. Bolo už hodne po polnoci a ja som chcela ísť spať. Vyskúšala som snáď všetko, čo sa dalo. Jediné, čoho som dosiahla bolo, že sa ma opýtali, či som unavená. Keď som celá šťastná odvetila že áno, že som mala dlhý deň, kamarát môjho priateľa mi milo povedal, aby som si išla teda ľahnúť. Samozrejme, že oni ostali v obývačke…

Ľudia, ktorých poznám, sú veľmi pracovití. A samozrejme, že chodia von v noci, hlavne počas letných horúčav. Kto by kam vtedy liezol.

Aké sú tvoje skúsenosti s československou komunitou? 

V Barcelone som mala spolužiaka Čecha, za ktorého som bola veľmi rada. Stretávali sme sa, smiali sa na našich jazykových rozdieloch a sem-tam sa aj podpichovali, zvlášť pri hokeji. Ukázal mi tu jeden bar, ktorí vlastnia dve dievčatá – Slovenka a Češka.

 

V Španielsku treba rátať s tým, že angličtina nie je zrovna ich silnou stránkou. Tiež si treba dávať velikánsky pozor na doklady a cennosti, v Barcelone či Madride stačí iba jedna sekunda na to, aby ste prišli o mobilný telefón a peniaze. Pokiaľ sa tu rozhodnete žiť, treba k tomu veľa trpezlivosti a otvorenú myseľ. Treba rátať s tým, že začiatok býva dosť ťažký. 

Pri štúdiu budete v Španielsku tej trpezlivosti potrebovať ešte viac. Ak je naša slovenská byrokracia hrozná, tá španielska nemá konca kraja. Takmer všade pracujú štátni zamestnanci a tí majú na všetko čas. Napríklad po štyroch rokoch štúdia ešte stále nemám študentský preukaz! 

Na juhu Španielska treba mať na pamäti, že ak sa so známymi dohodnete na stretnutí o 21:30, nikto sa neukáže kým nebude 22:10. Trpezlivosť a pochopenie. 

Žiješ dlhodobo v zahraničí a chceš zdieľať svoje skúsenosti, zážitky a pocity s ostatnými? Máš záujem vytvoriť s našou pomocou podobný článok ako je tento? Chceš poslúžiť ostatným ako vzor, motivácia a pomoc pri ich ceste za životom v zahraničí? Budeme radi ak sa nám ozveš na emailovú adresu [email protected]. Tešíme sa na tvoj príbeh!