Ahojte, volám sa Janka, mám 24 rokov a rada by som vám aspoň trosku priblížila môj život v zahraničí. Bývam v meste Newport, v Južnom Walese vo Veľkej Británii. Žijem tu už takmer 7 a pol roka, teda od mojich 16 rokov. Na konci leta v roku 2006 sa moji rodičia rozhodli urobiť vážny krok a to taký, že sme sa ako celá rodina presťahovali do zahraničia. Toto závažné rozhodnutie bolo výsledkom našej, bohužiaľ, nie veľmi dobrej finančnej situácie v ktorej sa naša rodina ocitla. V danej chvíli asi nebolo iného východiska, hoci by sme si to všetci veľmi priali, no nedalo sa ináč, iba ako sa hovorí „zbaliť si švestky“ a presťahovať sa, keďže moji rodičia tu už nejakú dobu pracovali a toto bola jediná možnosť ako byť opäť celá rodina spolu pohromade. Vôbec to nebolo ľahké, len tak sa zbaliť a opustiť naše rodné mesto, v ktorom sme mali celú našu rodinu a okruh svojich dobrých kamarátov. Do dnešného dňa si pamätám, ako sme nasadli do preplneného auta a kývali starým rodičom spoza okienok so slzami v očiach.

Ale naspäť k otázke! Hneď na začiatku roku 2007 som v tomto meste stretla svoju životnú lásku, za ktorú som sa v roku 2012 vydala. Toto je jeden veľký dôvod, prečo presťahovanie sa sem nemôžem ľutovať. Ináč, bývame v menšom prenajatom domčeku spolu s mojou mamkou a mojim bratom s jeho priateľkou. Nie je to bohviečo, predsa len veľa ľudí na kope prináša zvadu, niekedy stres a nervozitu, ale na druhej strane sme radi, že tu máme jeden druhého.

Momentálne študujem 3.ročník vysokej školy na Swansea University a popritom samozrejme pracujem kedykoľvek sa dá. Buď to ako pomocná zdravotná sestra v miestnej nemocnici alebo ako tlmočníčka.

Ako sme sa pripravovali na cestu? Veľmi si to do detailov nepamätám, jediné čo viem, že som si vtedy ako študentka gymnázia dala odklad na jeden rok – pre prípad, že by sme sa vrátili po roku naspäť na Slovensko. No už sa tak nestalo..

Asi mesiac a pol po príchode sme bývali štyria v jedno-izbovom byte, ktorý mali rodičia v prenájme, s tým, že sme si hľadali vhodný prenájom. Nejaký menší domček, v ktorom sme mohli všetci spolu bývať aj s naším psom (nájsť podnájom, kde majiteľ povolí mat aj psa je trošku zložitejšie, takže nám to aj trošku dlhšie trvalo). Prvé dva týždne nášho pobytu v Británii boli o hľadaní si vhodnej školy, čo bolo s malou znalosťou angličtiny trošku problematické, lebo to, čo som sa naučila na gymnáziu, sa vôbec nepodobalo tomu, ako sa tento jazyk používa v reálnom živote.

Nakoniec sa mi podarilo nájsť miesto na strednej škole, kde som si vybrala študijné odbory ako sú biológia, fyzika, chémia a matematika. Zo začiatku to bolo veľmi ťažké, do dnes si pamätám ako som chodila zo školy a listovala v slovníku slovíčko po slovíčku, keďže angličtina v týchto predmetoch bola špecifická. No ale ako sa hovorí, hodili ma do vody a musela som sa naučiť plávať. Dovolím si tvrdiť, že asi až po dvoch rokoch sedenia v lavici som mohla povedať, že tú reč rozumiem na 95%. Angličtinu sa učím do dnešného dňa, vždy príde niečo, čo ma prekvapí..

Keď som sa sem sťahovala spolu s rodinou, moje očakávania neboli nejako veľkolepé. Jedno čo som vtedy vedela je, že sa chcem naučiť angličtinu a uchytiť sa v škole, čo sa mi doposiaľ podarilo. Nehovorím o ďalších nazbieraných skúsenostiach, ktoré by som doma na Slovensku asi nezískala.

Veľká Británia

Platy sa pohybujú v závislosti od vzdelania alebo určitého remesla. Čím skúsenejší, vzdelanejší alebo zručnejší človek, tým lepší plat. Bohužiaľ, ekonomická kríza poslednú dobu citeľne dolieha aj na Britániu. Poslednú dobu je viditeľný pokles pracovných miest a s prívalom ďalších a ďalších prisťahovalcov sa to len zhoršuje.

Sedem rokov života v UK vo mne zanechalo rôzne dojmy. Mohla by som rozprávať o rôznych negatívach a pozitívach krajiny. Pre mňa je najväčšie negatívum počasie a nedostatok slnečného žiarenia. Nie nadarmo sa hovorí, že ľudia v slnečných krajinách sú šťastnejší. Príroda v UK je pekná, no líši sa od prírody u nás doma na Slovensku. Slovenská príroda u mňa jednoznačne vyhráva. Hlavne voľnosť pohybu, keďže v UK je regulácia pohybu na mnohých priestranstvách, vraj Health & Safety (to musí byť na každom kroku), potom sa človek sem tam cíti ako nesvojprávny.

Veľkým pozitívom však je oveľa menšia byrokracia ako na Slovensku. A hlavne ten pozitívny prístup. Tu sa nestane, aby na vás nejaká pani úradníčka kričala spoza okienka, že ste zle vypísali daný formulár. Tu nie, tu sú ľudia oveľa zdvorilejší. Ako na úradoch, tak aj k zákazníkom v obchode. Slovenský ľud sa má vždy čo učiť. Výborný Customer Service by mal byť top prioritou slovenských úradov, organizácii a obchodov. To je v UK na nezaplatenie.

Ľudia

S domácimi sa poznám, samozrejme tiež študujem a pracujem obklopená domácimi obyvateľmi, no musím sa priznať, že akosi s nikým neudržujem pravidelné kontakty. Zaujímavosťou je, že hoci sme oba národy z Európy, naša mentalita a myslenie sa diametrálne odlišujú. Slováci, ako ľudia sú ešte vždy o čosi viac duchovne založený, tým pádom vyznávajú odlišné hodnoty, čo sa v UK dá povedať len o menšine obyvateľov.

V Británii je ťažko dostať sa niekomu pod kožu, len málo kto odhalí svoje vnútro a svoje skutočné ja. Ľudia si radšej udržujú jeden od druhého odstup, a preto sa často stáva, že sused si nepozná suseda, čo sa nedá porovnať s našimi susedkami na Slovensku, ktoré nám neraz priniesli plný tanier napečených buchiet.

Slovensko

Slovensko mi chýba veľmi, snáď každý deň. Chýba mi tam rodina, hlavne môj ocko a starí rodičia a tiež starí dobrí priatelia. Z vlastnej skúsenosti viem, že najlepší priatelia sú tí, s ktorými si človek vytvorí priateľstvo v rannom období života. Priateľstvá vytvorené neskôr sú len zriedka kedy také intenzívne a pravdivé. Taktiež čo mi veľmi chýba na Slovensku sú štyri ročné obdobia. Hlavné to nádherné slovenské leto a taktiež zima, kedy by som sa mohla ísť len tak posánkovať alebo niekde zalyžovať. Som si vedomá, že si Slovensko často v hlave idealizujem.. asi preto, že v hĺbke duše cítim, že raz by som sa tam chcela vrátiť. No nie som si istá, či sa mi takáto možnosť raz naskytne, ak prihliadneme na pracovnú situáciu. No ak by sa situácia na Slovensku raz zlepšila, neváham a balím si kufre. Slovensko mám ako krajinu veľmi rada, aj keď niekedy počas návštev ma vie poriadne rozčúliť nezmyselná byrokracia a myslenie ľudí. Dúfam, že s novou generáciou prídu aj ľudia, ktorí budú mať #open-mind# (otvorenú myseľ) myslenie a nebudú sa báť objavovať nové dimenzie.

Na Slovensko chodím každý rok, väčšinou v lete, aby som unikla zamračenej Británii a užila si aspoň trošku slnka. Ak mám to šťastie, niekedy to je aj dvakrát do roka. Momentálne sa veľmi teším novozriadenej linke Londýn-Košice, keďže pochádzam z Vranova n/T.

Zážitok z práce

Ako teraz premýšľam, uvedomujem si, že človek si viac pamätá na nie veľmi príjemné zážitky a príhody ako na tie dobré. No jedna príhoda čo mi tak utkvela v pamäti sa odohrala počas dennej šichty na jednom z oddelení v Royal Gwent Hospital kde sem tam pracujem ako pomocná zdravotná sestra. Pri nástupe na šichtu dostal každý svoj rajón, no keďže je prvá prestávka niečo okolo desiatej ráno, sem tam treba vykryť kolegov. Preto som bola privolaná jedným kolegom či by som mu trošku nepomohla. V takomto čase ešte vždy pomáhame s rannou hygienou, tak mi bolo hneď jasné, čo odo mňa chce. S uterákom cez plece som sa vybrala k posteli pacientky v pokročilom veku, že ju spolu s kolegom poumývame a navlečieme do čistého oblečenia. Ako tak chystám veci, pozerám, že stará pani ešte spí, pomyslela som si, veď čo, nemá síl, potrebuje spánok. Reku, predtým, než ju začnem umývať, tak ju zobudím, aby sa zbytočne neľakala. Ako som však podišla tvarou bližšie, pozerám, že tá paní ma akúsi nezdravú farbu. Znovu pozerám, a všimnem si, že nevidím žiadne pohyby hrude pri nádychu a výdychu. Vyplašene pozriem na kolegu a šepkám mu.. počuj, tá pani vyzerá nejako mŕtvo. Hneď na to sa kolega rozosmial, vraviac mi, že ta pani je už mŕtva celé ráno, že sa ospravedlňuje, že akosi mi zabudol povedať, že tú paní bolo treba nachystať do márnice. Asi takýto bol môj prvý zážitok s mŕtvym človekom.

Čo by si na záver poradila ostatným?

Čo by som poradila? Len toľko, že ak chcú skúsiť život v cudzine, nech to skúsia, no nič nie je zadarmo. Za každým úspechom sa skrývajú dlhé hodiny driny a nikde vo svete nepadajú pečené holuby z neba.Život v cudzine má aj svoje pekné chvíľky, no mnohokrát je to o odlúčení od najbližšej rodiny, priateľov a veľkom sebazaprení. To sa nedá pochopiť, musí sa to zažiť na vlastnej koži v cudzej krajine, tisíce kilometrov od domova.

To je od Janky zatiaľ všetko, nezabudnite sa vyjadriť v komentároch, ako sa vám článok páčil, prípadne ak máte nejaké ďalšie otázky. Tiež nezabúdajte, že do projektu SpozaHranic.com môžete prispievať aj vy so svojimi príbehmi, stačí sa len ozvať! Ďakujeme za prečítanie. 

Značky:  praca v zahranici praca vo velkej britanii praca vo wales pribehy zahranicie pribehy zo zahranicia slovaci v anglicku slovaci v zahranici slovaci vo velkej britanii slovaci vo wales zivot v anglicku zivot v zahranici zivot vo velkej britanii zivot vo wales