Päť rokov štúdia v krajine s najkrajšími výhľadmi
Nikdy som nepovažovala vysokoškolské štúdia za stratu času, ale učiť sa cudzie jazyky doma nebolo pre mňa. Aby som to zhrnula v skratke, zdalo sa mi to neefektívne. Chcela som sa obklopiť jazykom v prirodzenom prostredí. Tak som sa po francúzsky naučila vo Švajčiarsku a po grécky v Grécku. Úplne prvé začiatky s francúzštinou som však prežila ako aupairka v Paríži na konci deväťdesiatych rokoch (ak máte záujem, o tomto období si môžete prečítať v trochu netypických Listoch pre Rebeku na mojom webe – http://erikajenak.com/category/listy-pre-rebeku/).
V roku 2002 som sa zapísala na štátnu Ženevskú univerzitu a po vstupnej jazykovej skúške som nastúpila do 2.ročníka na ELCF, kde som študovala francúzštinu ako cudzí jazyk.
ELCF je súčasťou Filozofickej fakulty (FF), je určená najmä cudzincom, ktorí potrebujú vybrúsiť jazyk, trénujete tu písanie referátov, zhrnutia, prezentujete ústne pred spolužiakmi, naučíte sa používať frazeologizmy, spojky, k tomu sa pribalia kurzy fonetiky, literatúry a histórie, všetko, čo sa vám neskôr zíde na samotnej FF, kde niektorí vyučujúci môžu pokutovať práve chybné práce zlou známkou.
S diplomom z ELCF som po dvoch rokoch prešla na štúdium lingvistiky a modernej gréčtiny na FF. V tom roku 2004/05 Univerzita prijala Bolonskú reformu: licenciu tak nahradilo bakalárske a magisterské štúdium, študijné osnovy prechádzali veľkými zmenami, napr. študijné disciplíny na mojej fakulte sa zredukovali na dve. A program, ktorý som predtým študovala na ELCF, už bolo možné študovať aj na bakalárskom stupni, táto harmonizácia akademických titulov je pre nás veľké plus, napr. ak si raz budete chcieť založiť živnosť na výučbu jazyka.
Kto boli moji spolužiaci
V tom období začali bodovať ázijské jazyky, niektoré moje spolužiačky skombinovali lingvistiku s čínštinou alebo s japončinou. Často som sedávala vedľa E., ktorá pochádzala z talianskeho kantónu Ticino, mala jednu ruku ochrnutú, problém s chôdzou, ale dokázala najviac pomôcť a podporiť. Hľadala možností, ako vycestovať v rámci štúdia do Číny.
Novogréčtina (napokon ako aj iné minoritné či exotickejšie jazyky) bola otvorená pre začiatočníkov, vo Švajčiarsku sa dá študovať len v Ženeve, v mojom ročníku jedno dievča dochádzalo až z Lausanne, pričom druhú disciplínu študovalo na domovskej univerzite v Lausanne. Prednáškové miestnosti boli malé, mohli nás spočítať na prstoch oboch rúk (niekedy aj na jednej), ale táto komorná atmosféra mi vyhovovala. Najusilovnejší a zároveň najstarší spolužiak bol čerstvý päťdesiatnik. Trochu plešatý Američan, ktorý nevymeškal ani jeden kurz. Z jeho všetečných očí som vyčítala všade som bol, všade som a všade budem, ešte aj o dva roky neskôr som naňho natrafila v študentskej jedálni v Solúne, kam som odišla na Erasmus. Poza školu chodila najčastejšie najmladšia belgická študentka, ktorá dúfala, že to už nejako dotiahne do konca. (Neviem, či jej to nakoniec vyšlo.)
Do počtu sa rátali aj audítori, čiže mimoriadni poslucháči, mali prístup na verejné prednášky za istý poplatok a kurzy navštevovali trpezlivo, z čírej pasie. Boli väčšinou v dôchodkovom veku a často išlo o ženy.
Na voliteľnom predmete „história Ruska“ sálu naplnili poväčšine ruské tváre, a keď profesor vracal ohodnotené referáty, zneli prevažne slovanské mená. Pravdu povediac, ošperkované Rusky vyzerali priveľmi luxusne na študentky, priveľmi upravene a priveľmi krásne. Aj tie už v tehotenských šatách. Boli z kategórie „obrúčka na prste“ a tie na návrat domov vlastne ani nepomýšľali.
Kto boli moji spolubývajúci
O čom budete v Ženeve počuť najčastejšie je asi „crise du logement“. Nájsť podnájom, ktorý nezruinuje študentský rozpočet niekde v súkromí, je riadna drina. Z posledného roku si pamätám kampaň, ktorá sa cez plagátiky v autobusoch MHD snažila osloviť miestnych obyvateľov, aby poskytli izbu pre študentov.
Najväčšiu položku v mojom rozpočte tvorilo bezpochyby bývanie. A to som mala šťastie, síce prvý semester som sa sťahovala dvakrát, ale potom som dostala miesto na internáte, kde bolo regulované nájomné, platila som „iba“ 500CHF mesačne, pretože až dvojnásobne vás mohla vyjsť izba kdekoľvek inde. Dnes, o desať rokov neskôr, podľa mňa platia iné cifry.
Francúzi si zvyknú uťahovať zo Švajčiarov aj takto:
„Viete, čo je najkrajšie na Švajčiarsku?“ Nechajú vás rozhliadnuť sa dookola. „No predsa výhľad na Francúzsko.“
A ten famózny výhľad miestni trošku spoplatnili. Internátne izby s výhľadom na horu Salève (Haute-Savoi) vyšli o pár frankov drahšie ako tie, ktorých okná smerovali do ulice. Študenti sa o izby nedelia, každý má vlastnú, v starších budovách A a B sa delia o sprchu, toaletu, kuchyňu a chladničku. Interakcia je tu živšia ako v drahšom modernom komplexe C, kde sú študenti rozdelení do bytov s dvoma kúpeľňami, vlastnou kuchyňou s dvoma chladničkami. Tu zostávali chodby tiché a ľudoprázdne. V A-čku na mojej chodbe bývali nemecká Erasmáčka, niekoľkí africkí študenti, ktorí sem prišli na postgraduál, nemecký Švajčiar, Japonec, Francúzska. Keď som sa presťahovala do C-čka, mojimi spolubývajúcimi sa stali o niečo majetnejší Švajčiari, Američanky a posledný raz aj grécky asistent z Katedry stomatológie. Poloha internátu je vynikajúca, atmosféra takisto. Recyklácia odpadu je tu povinná, vyvešať bielizeň von na okno je zakázané a cez letné prázdniny, keď chcete vycestovať na 3-4 týždne, je tu skvelá možnosť zbaliť svoje veci do kufra a kartónov, odniesť ich do suterénnu a neplatiť nájomné, čo pri podnájme u súkromnej osoby neexistuje.
Môj pobyt v číslach
Samotné štúdium v Ženeve nie je drahé, drahý je život. Študovať so založenými rukami sa nedá, i niektorí švajčiarski študenti behali po brigádach. Môže to byť komplikované, ak študujete niečo náročnejšie na čas, napr. právo, ktoré si vyžaduje veľa samoštúdia.
V praktickom sprievodcovi pre študentov z r. 2004/05 sa orientačné náklady na život slobodného študenta pohybovali pri sume 1.950 frankov mesačne. Ja som takúto sumu ani nezarobila, takže som musela vystačiť so sumou o tretinu nižšou a niekedy ešte nižšou. Všetko som si platila z vlastného vrecka, rozvrh na FF mi umožňoval malé džoby v rodinách, každý týždeň som absolvovala rovnaký kolotoč: cours-boulot-cours-boulot – kurzy-práca…
Univerzitný poplatok (500CH/semester), zdravotné poistenie (najlacnejšie 1000CHF/ročne), nájomné (500CHF/mesačne), strava, električenka na MHD, dve cesty ročne na Slovensko – toto tvorilo môj štandardný ročný rozpočet. Plus poplatok pre úrad l´Office cantonal de la population, keď som si v novembri obnovila povolenie k pobytu, ktoré je zároveň pracovným povolením a študentovi dáva právo pracovať 20h/týždenne počas akademického roka (mimo prázdnin).
Na záver
Vo Švajčiarsku som mala šťastie na ľudí, na rodiny, ktoré ma zamestnali a vychádzali mi v ústrety, niektoré mi platili prázdniny, aj keď nemuseli, na profesorky a profesorov, ktorí vedeli naučiť, motivovať, podporiť, na spolužiakov a kamarátky, ktorí sa však časom rozutekali do ďalších kútov sveta. Krajina je známa svojou vysokou životnou úrovňou, všetko tu funguje skoro dokonale, dokonca aj autobus s technickou poruchou vás dovezie na zastávku bez meškania, kde je už pristavený náhradný autobus, ale pravdu povediac po piatich rokoch som mala toho únavného kolotoča plné zuby, zničené ruky od upratovania, babysitting stále dookola, frustrácia, že si nedokážem nájsť niečo iné – lepší džob (neprechádzať z kaluže do blata), lenže môj rozvrh sa menil každý semester a vtesnať sa doňho s 2-3hodinami práce raz ráno, raz večer, nebolo vždy jednoduché.
Túžila som po zmene, pohnúť sa ďalej a napokon naučiť sa po grécky priamo v Grécku. Preto som posledný semester odišla na Erasmus do Thessaloník.
Grécko bolo úplne iný svet, chaotický a predsa čarovný, v ktorom som sa nikdy nenudila, občas mi uleteli nervy, raz dokonca kryt na ventilátore, mala som izbu s výhľadom na more, spoznala som ďalšiu kopu zaujímavých ľudí, ale to, čo som zažila, by nebolo na jeden či dva články, ale na celý román. A tak som ho napísala, pravdaže, nejde o klasický román, v angličtine by som použila žáner travel writing. Text je rozložený do 10 kapitol a vyjde ako e-kniha približne o mesiac. Ukážku a bližšie info zverejním postupne na svojom blogu http://erikajenak.com/.