Monika teraz síce žije a študuje v Nórsku, ale v nasledujúcom príspevku nám porozpráva niečo zo svojich 3,5 ročných zážitkov v Taliansku. Hlavne o svojich začiatkoch a rôznych miestach kde žila, či o Taliansku a Talianoch. Niekedy som sa úprimne pobavil :) Užite si to!
Do Talianska som šla študovať bakalárske štúdium na vysokej škole. Na Slovensku som skončila bilingválne gymnázium so zameraním na taliančinu, ale chcela som ísť študovať do Brna, kam ma nevzali. Tak som sa “prebudila” koncom júla s tým, že síce mám gymnázium a znalosť jazyka, ale čo ďalej? Výšku nemám, prácu nemám, čo teraz? Spolužiačky sa išli prihlasovať na vysoké školy do Milána, tak som sa nejako pridala k nim. Už mali papiere a všetko povybavované.. ja som začala tak týždeň pred odletom :) Nevadí, stihla som. Do Milána sme prileteli štyri baby, piata už bola na mieste, v byte pre dve, ktorý zohnala. Takže my zvyšné tri sme si mysleli, že pôjdeme bývať na intrák.
Čo sa cesty týka, hneď od začiatku bola sranda – lietadlo meškalo 3,5 hodiny, do Milána sme prileteli neskoro v noci, kedy už nejazdilo metro. Predstav si situáciu, kde 4 vystrašené osemnásťročné baby s obrovskými kuframi, samé v noci, hľadajú v Miláne nejaký odvoz, taxík, hocičo. Museli sme sa dokonca pýtať mestských policajtov na smer, kde by sme našli taxík. Ten sme teda našli, taxikár nám vynadal, že sa 4 s kuframi nezmestíme – nakoniec sme ho ukecali. Odviezol nás úplne inam, ako sme chceli ísť! Pretože si “myslel”, že vie lepšie kam ideme, než my sami. Tak sme sa povozili po celom Miláne, kým sme dorazili do nášho hostela (tak okolo tretej nadránom). Varujem týmto všetkých ľudí, ktorí si zháňajú hostel cez internet – nie každá nízka cena sa oplatí :) Náš hostel bol totiž úplne mimo mesta. A bol to prerobený bývalý blázinec! To by nebolo ešte najhoršie, keby neobsahoval aj zopár bývalých zverencov ústavu. Asi si tam nechali iba tých neškodných, neviem. Jeden si v noci púšťal nemecké platne a ďalšieho sme mali tú česť spoznať hneď druhé ráno pri raňajkách – kde si požičal naše jedlo z domu, začal vykrikovať a popritom ho mrviť všade naokolo. Teraz sa smejem, vtedy mi ale nebolo všetko jedno.
Bývali sme v tomto blázinci/hostely, kým sme si povybavovali školu a riadne sa prihlásili. Naivne sme si mysleli, že budeme bývať na internátoch našej školy. Univerzita však bola katolícka, čiže internáty boli striktne delené na mužské a ženské. Nemám nič proti deleniu, ani proti internátom, avšak konkrétne tieto boli vernou kópiou stredovekých kláštorov. Večierka, povinné modlitby, raňajky a večere v presne vymedzenom čase, zablokovaný internet, povinné spoločenské akcie, atď.
Rozhodli sme sa teda, že si nájdeme podnájom. Problém bol, že sme ho začali hľadať keď už škola takmer začala a študenti ich mali dávno zohnané. Takže to bol trošku boj. Našťastie baby mali nejakých talianskych kamarátov, tak sme 2 bývali u jedného, hľadali na internete a tretia obehávala byty priamo na mieste. Ani nebudem popisovať čo všetko sme takto videli. Nakoniec sa nám podarilo zohnať dvojizbáčik, s takou krabičkovou kuchynkou, kde sa mohol pohybovať iba jeden človek naraz. Bývali sme tam 3 Slovenky a Talian Lorenzo. V tejto kombinácii sme si všeličo zažili, to by bolo ozaj na dlho :)
Lokalita nebola bohvie aká. Tiež taká Milánska výpadovka, pod oknami sa nám prechádzali transvestiti, čakajúci na ďalšieho klienta. V tomto bytíku sme bývali 1 rok. Ďalší si našli baby ako spoločný, keďže už ale boli 4, ja som ostala s možnosťami – buď ostať bývať v dvojizbáčiku s Lorenzom a jeho kamarátmi, alebo si nájsť niečo iné. Tak som si našla izbičku v byte s jednou milou babičkou (ako som si myslela). Nájom bol pre študentku fajn, lokalita veľmi pokojná, babička mala dokonca malého psíka.
Po zopár milých a zopár nemilých skúsenostiach, som prinútila môjho vtedajšieho priateľa aby prišiel za mnou – že spolu budeme bývať. Bývala sme polroka u babičky – ktorá bola mimochodom striktne proti pánskym návštevám, potom som nám našla bytík – Narniu. Tak som ho volala, pretože išlo o naozaj malý jednoizbáčik s absolútne nezodpovedajúcou cenou. Ale nič lepšie som vtedy nenašla a už nás tlačil čas. Tu sme vydržali polroka a opäť sa sťahovali :) Osobné problémy, neskorší rozchod, a tak ďalej…
Našťastie som v tom čase spoznala ďalšiu Slovenku, ktorej zhodou okolností práve odišla spolubývajúca. Stali sa z nás kamarátky a v tomto bytíku som môj pobyt v Miláne aj doklepala. Tento posledný rok bol asi najlepší. Spoznala som ďalšie Slovenky, chodievali sme nakupovať a cez víkendy na aperitíva. S talianskymi spolužiakmi aj k moru a na výlety. Keď som však končila školu, vedela som, že tu ostať nechcem, tak som sa hneď po titulovaní pobrala domov. Našla si prácu, až kým mi neprišla pošta, že som prijatá na magisterské štúdium v Nórsku. Tak som tu :)
S ubytovaním v začiatkoch to môže byť niekedy naozaj zaujímavé. Občas nocujeme na ulici, ako Edo v predošlom článku, občas v prerobenom blázinci, ako Monika so spolužiačkami. Našťastie teraz sú to pre ňu už len úsmevné príhody. No a čo nám povie celkovo o Taliansku a živote v ňom?
Taliansko ako celok, je nádherná krajina – ako na dovolenky a oddych, tak aj na život. Miláno však ako mesto veľmi neodporúčam. Z môjho pohľadu sa všetko v Miláne, čo je pekné, dôležité a zaujímavé dá vidieť tak za 4 dni. Bývať a žiť tam, to už je iná šálka kávy :) Mesto je totiž plné snobov a horenosov, ešte viac ako Rím. Za celú dobu štúdia sme tam boli považované za Rusky alebo Poľky. Čo je Slovensko – to teda bolo ťažké vysvetliť. Ľudia tam neuveriteľne zazerajú (asi ako národný šport, hneď za futbalom). Zazerajú v metre, lebo im nejaký privandrovalec zabral miesto, zazerajú v činžiaku, lebo im nejaký privandrovalec zabral byt, zazerajú na školách, lebo … Nevravím, že sa nenájdu aj dobrí, milí a ochotní ľudia. Aj na takých som mala šťastie. Talianska mentalita nemusí vyhovovať každému. Nemyslím len ten ich výslovný chaos a hlasné rozprávanie :)
Taliani sú ako deti! Ak má niekto naozaj nervy zo železa a božskú trpezlivosť, Taliansko je pre vás tou správnou voľbou. Taliani majú ako deti na všetko čas, keď však ale ide do tuhého, resp. čas sa kráti, tak namiesto systematickej prípravy na to, čo má prísť, začnú stresovať a všade je chaos. Takisto úplne najhoršia vlastnosť, teda pre mňa osobne – Taliani nerozumejú sarkazmu! (opäť ako deti). Čiže pre mňa, ako človeka s vypracovaným sarkastickým humorom, mi prišla komunikácia s niektorými ako hotové utrpenie :)
A nakoniec odkaz pre ľudí, čo by možno chceli do Talianska odísť – Berte Talianov takých, akí sú. Iní už hold nebudú a vy si ušetríte zopár zdravých nervov :)
Toľko zatiaľ od Moniky a jej pobyte v Taliansku. Ďakujem jej za zaujímavý a úsmevný príspevok a ktovie, možno nám časom niečo porozpráva – aspoň dúfam, aj o Nórsku :)
Žiješ dlhodobo v zahraničí a chceš zdieľať svoje skúsenosti, zážitky a pocity s ostatnými? Máš záujem vytvoriť s našou pomocou podobný článok ako je tento? Chceš poslúžiť ostatným ako vzor, motivácia a pomoc pri ich ceste za životom v zahraničí? Budeme radi ak sa nám ozveš na emailovú adresu [email protected]. Tešíme sa na tvoj príbeh!
Značky: pribehy zahranicie pribehy zo zahranicia slovaci v taliansku slovaci v zahranici taliansko zivot v taliansku
