Od hrania na ulici po prácu čašníka v centre Londýna

Michal svoj prvý mesiac v Londýne strávil hraním na ulici. Nebral to síce ako vážne živobytie, ale spoznal vďaka tomu mnoho zaujímavých ľudí a kultúr. Aký je jeho príbeh spoza hraníc, čo všetko zažil, koľko financií potreboval a mnoho ďalšieho sa dočítate v tomto článku. 

 

Po mesiaci som si našiel prácu ako čašník v centre Londýna. Prvý mesiac som býval v sharehouse s ďalšími trinástimi ľuďmi, Čechmi a Slovákmi, všetci pokope v jednom dome. Krik, hluk, neporiadok (veľmi slabo povedané), alkohol, ľahké drogy. Všetci ale boli ináč dosť v pohode, žiadne konflikty a ani spomínané negatíva mi nijak viac nevadili, nakoľko som vedel, že je to len dočasné riešenie čo sa ubytovania týka. Prinajhoršom som si len dal štuple do uší a v pokoji spal.

Neskôr som si našiel ubytovanie cez inzerát, v podstate prvé čo mi prišlo pod ruku. Tam som býval spolu so zvláštnou jamajskou rodinou (matka s dcérou) a ďalším nájomníkom. True british guy se vším všudy. Od tej chvíle sa môj pobyt začal značne ustaľovať do každodenného rutinného života, postihnutého nijak vážnymi míľnikmi, udalosťami a akciami. Čo mi ale vyhovovalo, pretože to som v určitom slova zmysle aj vyhľadával.

Čo ťa viedlo k odchodu do Anglicka?

Myšlienka na odchod do zahraničia sa sformulovala už dávno predtým a ešte dávnejšie pôvodná podstata toho celého, a to, zrejme nič nové – únik.

Zdržím sa filozofie, každý si tam môže dosadiť čo mu vyhovuje, respektíve v čom sa nachádza – únik pred spoločnosťou, spôsobom života, stereotypom, nepodareným vzťahom, finančnou situáciou, únik pred sebou samým. Myslím si, že vo väčšine prípadov to je aj tak ten posledný dôvod, zvyšné dôvody sú iba iná formulácia. Časom sa to sformulovalo do viac menej obyčajného odchodu do zahraničia za skúsenosťou, lepšou znalosťou jazyka a možno aj niečo málo z toho ,,úniku“ tam zostalo. A to, že prečo práve Anglicko, tiež len z praktických dôvodov. Dostupnosť, jazyk a dobré referencie.

Ako prebiehala tvoja príprava na cestu?

Aj keď tomu celému predchádzali hodiny a dni strávené na internete, googlenia agentúr, prác, ubytovaní a obvolania všetkých možných známych, od rodiny a priateľov po všetkých, ktorí mali alebo majú skúsenosť s Anglickom – nič prevratného som sa dokopy nedozvedel.

Tak som si jeden deň už buchol po stole, zavolal do agentúry, ktorá mi zabezpečila ubytovanie na mesiac, nič viac, kúpil letenky a o týždeň som letel. Deň predtým som sa pobalil. Tiež nič vážne. Základné záležitosti a, samozrejme, moja nádejná obživa – djembe (bongo/bubon) a flautu.

Predsa ale spomeniem, že som dostal jednu dobrú referenciu na Agentura Mária, kde ma odvolali na Bohemia World, prostredníctvom ktorých som nakoniec našiel to počiatočné ubytovanie.

Aké boli tvoje očakávania ešte pred príchodom?

Asi žiadne. Niečo v duchu prídem – uvidím. Nejaký plán som mal a to taký, že ak sa nič nepodarí, tak minimálne tri mesiace tam pobudnem. A ak sa podarí, tak maximálne polroka, vzhľadom na školu, na ktorú som chcel v septembri nastúpiť. Nevylučoval som ale žiadnu možnosť, nebodaj začať študovať aj tam.

To sa neustále menilo, až kým som sa po nejakom čase definitívne rozhodol, že v polovici augusta odchádzam.

Čo hovoríš na Anglicko, aké boli tvoje dojmy, pocity a zážitky?

Rád by som sa pri opise krajiny vyhol akémusi kategorizovaniu a vyjadreniam ako: ľudia sú tam takí a takí, robia to a to. Asi sa tomu ale nevyhnem, tak podotýkam, že všetko je len môj subjektívny zážitok, ktorý nijak nemusí zodpovedať skutočnosti.

Krajina vo mne nezanechala žiaden negatívny pocit. Počas celého pobytu ma nič nejak zvlášť neiritovalo ani mi nevadilo, čo bolo pravdepodobne zapríčinené mojim celkovým postojom k tomu všetkému, môžeme to nazvať pozitívnym naladením.

Niekomu by možno mohlo vadiť komplet hektické a hlučné mesto, akákoľvek iná predstava o Londýne by bola zrejme trochu naivná. Počas dňa môže človek počuť sirény tak päťdesiatkrát. Nie výnimočne som videl zatýkanie pouličných ,,gangsterov“, všeobecne sa hovorilo o vysokej kriminalite. Počas môjho pobytu som počul viacero afér o tom, kde kto koho zastrelil, dobodal atp. Mne však nebol ani vlas na hlave skrivený, nijako ma tieto skutočnosti neznepokojovali, takže ako som povedal.. v pohode.

Ten hektický život a hluk však vyrovnávajú krásne, veľké aj malé, zelené aj pestrofarebné parky, ktorých je v Londýne toľko, že ak by som každý deň pozrel dva, tak by som ich asi aj tak nestihol zhliadnuť všetky.

Myslím, že kuchyňou sa Angličania moc chváliť nemôžu. Povestné fish and chips mi nič nehovorili, zvyšok burgre, hranolky a znova hranolky, egg, bacon, beans a ďalších x jedál len z týchto surovín. Podozrivo mi ale konzumovanie týchto troch ingrediencií a ich nespočetných kombinácií počas celej doby nevadilo a ešte mi ani neliezlo ušami.

Keď sa hovorí o zábave a hudbe v súvislosti s Londýnom, asi netreba viac dodávať, ako jedným slovom – hojnosť.

Čo sa týka kultúry, zo sto ľudí stodvadsať národností, takže ťažko hovoriť o nejakej dnes typickej kultúre.

Každopádne čo musím vyzdvihnúť je tá bezprostrednosť, tolerancia a oveľa väčšia absencia predsudkov v porovnaní s nami a našou krajinou. Možno to vyznie plytko, ale ľudia sú tam skrátka slušnejší. Koľko namrzených, otrčených a neochotných tvárí stretnem jeden deň na Slovensku, tam si za polroka nič také nepamätám. Na úradoch, v reštauráciach, v akýchkoľvek službách a inštitúciach ale aj čo sa týka ľudí vonku na ulici, všetci sú k sebe navzájom úctiví, ochotní a tak ďalej. Keď som na chvíľu zastal na chodníku a rozhliadal sa naokolo, tak som bol zahrnutý otázkami ako: Ste v pohode? Netreba vám pomôcť? Potrebujete poradiť?

Chýbalo ti Slovensko? 

Nie, samotu som uvítal s otvorenou náručou a ako som už spomínal v úvode, s vedomím, že je to len dočasné, som nemal pocit, že by som postrádal blízkych a rodinu. Čo by nebolo ak by som vedel, že tam budem minimálne niekoľko rokov.

Zážitky z ulice

Najviac som toho zažil zrejme počas prvého mesiaca ,,života na ulici“. Od moslima, ktorý sa raz pripojil k našej hre, čo spieval arabské motívy tak falošne, že kamarátovi takmer praskla struna na gitare, až po večerné hranie v Camdemtown, kde mi tie tváre, hluk a svetielkujúce stánky prišli ako z filmu.

Najviac mi prišli vtipné moje nedorozumenia v práci, keď som každý deň len blbo prikyvoval a tupo sa usmieval vždy, keď som nerozumel tomu nezrozumiteľnému anglickému prízvuku. Raz si napríklad jeden zákazník pýtal chladené pivo (čo mi došlo až po tom), ja som vytiahol pivo z chladničky a asi minútu študoval etiketu na fľaške v snahe nájsť odpoveď na vznesenú otázku.

A takýchto podobných skúseností bolo nespočetne veľa.

Čo by si odporučil ostatným, ktorí sa do Anglicka ešte len chystajú?

Asi nepoviem nič nové, všetko sa dá vygoogliť, ale čo viem z vlastnej skúsenosti, prácu je si podľa mňa najlepšie hľadať priamo so životopisom a osobne navštevovať prevádzky raz za radom. Teda zrejme záleží aj od skúseností, ja som nemal žiadne, takže ma aj všetky agentúry poslali do preč. Za prvý mesiac som pochodil asi 20 agentúr, poslal som stovky CV a nič. Dva dni som chodil po meste a job bol na svete. Všetko to mohla byť len náhoda, v správnom čase na správnom mieste.

K všeobecnému úspechu určite patria veci ako: veriť si, nebáť sa, byť ambiciózny..

Ak má niekto stále dilemy, chcel by ísť ale bojí sa, že čo a ako a čo ak hentak.. Nech si kúpi prvé letenky, príde, hľadá a nájde.

 

Ubytovanie v Londýne

Prvý mesiac som bol cez Bohemia World, neskôr som hľadal prostredníctvom spareroom.co.uk.

 

Náklady

Cesta: cca 100,- libier. Teda letenky plus cesta priamo do centra Londýna. Doprava cca 130,- libier mesačne.

Ubytovanie: Najlacnejšie od 200 – 300,- libier mesačne.

Strava a ďalšie existenčné záležitosti: záleží od náročnosti klienta :)

 

Mimochodom, mám veľmi dobré recenzie na radydociziny.com. Chlapík tam ponúka rôzne služby, zopár ľudí, s ktorými som komunikoval sa na neho odvolali, že im našiel prácu, ubytovanie, lacnú SIM kartu, električenku atď.

Čo sa týka právnych a byrokratických vecí, jediné čo si potrebujete vybaviť je NINO: druhý deň po príchode kontaktujete miestne job centrum, dohodnú vám termín, stretnutie a tak do dvoch týždňov vám príde list s týmto číslom.

A na záver..

Asi toľko, že každý, kto hľadá už spomínaný ,,únik“, domnievam sa, že väčšinou žiaden nenájde. Aj keby človek ušiel na Nový Zéland, svoju myseľ si berie všade so sebou.

Prvý mesiac strávený s trinástimi Čechmi a Slovákmi som počúval ich rôzne príbehy. Spomínali, ako príchodom do UK chceli ujsť od stereotypu, ako povedal E. Matkin – od nekonečného kruhu tvoreného životnými okolnosťami, zemepisnými šírkami, miestom a časom, v ktorých sa ocitajú, kde márne chodia po jeho hranici a na svoju beznádejnú situáciu zabúdajú len v zriedkavých chvíľach šťastia alebo vďaka alkoholovým a drogovým zážitkom. No mne skôr prišlo, že pomaly ale isto si tento kruh vytvárali a poniektorí z nich aj vytvorili, ibaže na inom mieste.

Za lepším životom sa nedá ujsť, šťastie sa nedá nájsť, stačí si ho len uvedomiť.

Toľko od Michala k Anglicku. Nezabudnite sa smelo vyjadriť v komentároch ako sa vám článok páčil, prípadne nepáčil, čo by ste ešte radi uvítali a tak ďalej. Pokiaľ žijete alebo ste žili dlhšiu dobu v zahraničí a radi by ste svoje skúsenosti, fotografie a zážitky zdieľali s ostatnými, budem veľmi rád ak sa mi ozvete.