Eduardov príbeh je ozajstným príkladom toho, ako sa dokáže človek z úplnej nuly, bez ničoho iba s pár markami vo vrecku, vyšplhať k slušnému a spokojnému životu. Dnes už žije vo Francúzsku 21 rokov so svojou manželkou, ktorú spoznal pred deviatimi rokmi prostredníctvom internetu.
Viedlo ma k tomu dobrodružstvo, vidieť ako to naozaj funguje v Európe. Zbalil som si ruksak a vyrazil som naslepo stopom. V pláne som mal dostať sa čo najviac na juh a uchytiť sa čo najrýchlejšie, nakoľko zimy sú ťažké a vedel som, že kým sa ako-tak oťukám, budem spávať vonku. Už si nepamätám koľko stopov som bral, ale bolo to všade ok. Ľudia boli fajn, nehladoval som a za týždeň som ako 19 ročný fagan videl prvý krát v živote Stredozemné more a francúzske pobrežie, to bol parádny pocit!
Flákal som sa po plážach, kúpal sa. Všade boli sprchy, teplúčko, no proste ako turista ;o) Netrvalo dlho a spoznal som domácich bezdomovcov – profíkov, ktorí mi veľmi pomohli, ale nechcel som ostať ako oni, čiže uspokojiť sa ulicou. To by sa nedalo nazvať uchytením. Spoznal som miesta, kde skoro ráno ponúkajú “patróni” robotu na čierno, na stavbách, záhradníctvo,.. a už mi len stačilo ukázať sa schopným pracantom, vyniknúť medzi ostatnými. Tak sa aj stalo. Postupne sa moja situácia zlegalizovala, vošiel som do systému Francúzov v ktorom fičím až doteraz, no už s občianskym preukazom vo vrecku.
Eduard vraví, že mu je vo Francúzsku super a podľa toho, čo číta na internete a zažíva na svojich teraz už len dovolenkách na rodnom Slovensku, sa ani nečuduje, že mu niektorí Slováci závidia (v dobrom). A v žiadnom prípade mu neodporúčajú vrátiť sa na Slovensko, kde už má len otca v domove dôchodcov. Ten sa zo syna veľmi teší a stále sa ním pred každým pýši:,,Toto je môj syn z Francie!” Samozrejme, každý ho tam už pozná. Aj pani riaditeľka sa vždy poteší fľaške dobrého červeného vínka, ktorú dostane ako pozornosť a vďaku za to, že je o otca dobre postarané. Síce aj vďaka finančnej a materiálnej pomoci od Eda.
No a čo by Eduard odkázal ostatným? Odkaz ľuďom, ako celkovo slovenskému národu, vidím zbytočný, nakoľko mám pocit, že sa im páči “žiť” pod tými zbohatlíkmi a zlodejmi a naďalej živoriť. Za komunistov nemohli vycestovať na Západ, nemohli si otvoriť hubu v krčme, no mali čo jesť. Dovolenky som zažil krásne po celom ČSSR, rodičia mi mali z čoho zaplatiť pionierske tábory a lyžiarske výcviky. Práca bola, nakoľko keď si nerobil, bol si príživník a trestaný… a teraz nemajú na vycestovanie, dovolenku ich snov, hubu si už môžu otvoriť(už ich nikto nepočúva), jedlo je importované zo zahraničia, národu nedostupné – alebo ťažko, pred obchoďákmi sú žobráci, vysoká nezamestnanosť, nemajú na lieky,…
S pozdravom – Edo ;o)
Na terajšiu aj minulú životnú situáciu na Slovensku máme, ako vidno, rôzne názory, či už doma alebo v zahraničí. Ale bez ohľadu na politickú situáciu a okolnosti, príbeh vyššie spolu s jemu podobnými dokazuje, že k zmene a ku spokojnému životu toho človek nepotrebuje naozaj veľa. Stačí poriadne odhodlanie, motivácia, trochu odvahy a tvrdá práca. A to neplatí len v zahraničí, ale aj na domácej pôde.
Ďakujem Edovi za jeho veľmi zaujímavý príbeh, ktorý s nami zdieľal. Prajem mu veľa šťastia v ďalšom živote, aj keď to vyzerá, že to svoje šťastie už našiel.
Žiješ dlhodobo v zahraničí a chceš zdieľať svoje skúsenosti, zážitky a pocity s ostatnými? Máš záujem vytvoriť s našou pomocou podobný článok ako je tento? Chceš poslúžiť ostatným ako vzor, motivácia a pomoc pri ich ceste za životom v zahraničí? Budeme radi ak sa nám ozveš na emailovú adresu [email protected]. Tešíme sa na tvoj príbeh!
Značky: francuzsko praca vo francuzsku pribehy zahranicie pribehy zo zahranicia stopovanie zivot vo francuzsku
