Krajina elfov, škriatkov a priateľských ľudí – Island

 

Veronika svoje prvé pobyty v zahraničí absolvovala už počas štúdia. Po letných brigádach a pracovnej stáži v USA sa zamestnala na Slovensku, kde ju však už po dvoch rokoch začali ,,žrať mrle“. Tak sa rozhodla splniť si svoj dávny cestovateľský sen – Island. A to nie iba ako krátku dovolenku, ale niekoľkomesačný dobrovoľnícky pobyt v rámci európskej dobrovoľníckej služby.

..to znamenalo, že som si na Slovensku musela nájsť sprostredkovateľskú organizáciu (v mojom prípade Inex), na Islande som si cez web našla projekt a organizáciu, ktorá ma zaujala, prihlásila som sa, vyplnila rôzne papiere a absolvovala Skype pohovor, následne ma vybrali. Nasledovalo ešte niekoľko mesiacov vybavovania papierov a v máji 2011 som konečne odletela na môj vysnívaný Island, kde som strávila nezabudnuteľných 8 mesiacov.

Mojou domovskou základňou bolo hlavné mesto Reykjavík, ale čas od júna do septembra som trávila na cestách po celom Islande. Organizácia SEEDS Iceland, v ktorej som bola dobrovoľníčka, organizovala pre mladých dobrovoľníkov z celého sveta tzv. workcamps v trvaní cca dvoch týždňov.

Väčšinou sme pomáhali Islanďanom priamo na ich farmách, alebo miestnym komunitách a obciam, takže som vyskúšala rôznorodé práce – od sadenia stromčekov, pomoc s organizovaním futbalového festivalu pre deti, starostlivosť o zvieratá, pomoc na farmách, betónovanie stien, oprava turistických chodníkov, vykopávanie inváznych rastlín v národnom parku.. Každé 2 týždne som bola na inom mieste s inými ľuďmi a robila niečo iné. Samozrejme, pracovali sme len 5 dní, zvyšné 2 sme mali na výlety a objavovanie krás Islandu.

Okrem práce bolo mojou úlohou aj starať sa o skupinu dobrovoľníkov, zabezpečovať logistiku, riešiť prípadné problémy, organizovať voľnočasové aktivity a robiť všetko spolu s nimi, aby sme vytvorili skupinu, alebo tím. Po absolvovaní takéhoto tábora som sa vždy na pár dní vrátila do Reyjkavíku, oprala veci, prebalila batoh, dostala nové inštrukcie a novú skupinu dobrovoľníkov a išlo sa ďalej.. Leto bolo veľmi náročné, bola som stále v pohybe, ale zároveň aj spoznávala veľkú časť ostrova. Na jeseň bolo táborov menej, takže sme pomáhali väčšinou v Reykjavíku v kancelárii a pripravovali tábory a aktivity na ďalší rok.

Mojim cieľom bolo hlavne spoznať a užiť si Island a miestnych ľudí čo najviac, naučiť sa aspoň základy islandčiny a dozvedieť sa niečo o ochrane prírody na Islande.

Čo sa týka samotnej krajiny a domácich, zvykla som si rýchlo. Jazyková bariéra prekážkou nebola – takmer všetci Islanďania od malých detí až po dôchodcov vedia dobre po anglicky. V lete sa mi síce ťažšie zaspávalo, keďže na Islande je v lete polárny deň, neexistuje tma a noc. V novembri a decembri to bolo zase naopak a slnko vychádzalo na pár hodín, takže človek strávil polovicu dňa v tme. Ale celkovo som sa na miestne podmienky rýchlo adaptovala a doteraz mám v živej pamäti moju prvú prechádzku k pobrežiu v Reykjavíku, nasávala som svieži oceánsky vzduch a mala som pocit, že tam proste patrím.

Island

Island je nádherná krajina plná kontrastov. Kúpete sa v termálnych prameňoch a na horizonte vidíte sneh a ľadovec. Strieda sa tu pustá sopečná krajina so zelenými oblasťami s trpasličími brezami a vŕbami. Cestovatelia a hlavne fotografi si tu jednoducho prídu na svoje. Našincov určite prekvapí absencia stromov, aj keď v súčasnosti sa tu snažia o intenzívne zalesňovanie. Zo zvierat najviac zaujmú islandské kone, ktoré sú krásne, divoké a extrémne odolné (povráva sa, že v zime sú schopné prežiť na sušených treskách). Na Islande je veľa druhov vtáctva, žijú tam soby, polárne líšky a netreba zabudnúť na morské živočíchy ako veľryby, tulene a množstvo druhov rýb (rybolov je jedným z hlavných zdrojov obživy). Pikoškou je, že na Islande nežijú žiadne plazy ani obojživelníky.

Počasie na Islande je jedna veľká neznáma – mení sa často a rýchlo, nie je nič nezvyčajné keď nasneží aj v máji, či júni. Islanďania majú jedno obľúbené porekadlo: „Nepáči sa ti počasie? Počkaj 5 minút a bude ešte horšie.“ Samozrejme, dajú sa tam zažiť aj krásne slnečné, bezoblačné letné dni (pri letných teplotách okolo 20 º C sa už všetci opaľujú na kúpalisku).

Hlavnou zložkou stravy sú ryby (čerstvé, alebo sušené) a jahňacina (keďže na Islande je viac oviec, ako obyvateľov a mäso je naozaj veľmi kvalitné). Islanďania hlavne v minulosti zúžitkovali všetko čo sa dalo jesť, takže špecialitou je napr. uvarená ovčia hlava, či „hákarl“ – mäso zo žraloka grónskeho, ktoré musí prejsť niekoľko mesačným procesom fermentácie a sušenia, aby bolo jedlé (chutí ako zhnité mäso, ale určite to aspoň ochutnajte). Z alkoholu je typický „Brennivín“ – alkohol z rasce a zemiakov. Alkohol je celkovo samostatná kapitola, nakoľko sa dá na celom ostrove kúpiť iba v štátnych obchodoch Vinbúdin, ktoré sú hlavne v piatky a soboty úplne preplnené. V malých dedinách ich ani nenájdete a v menších mestách sú otvorené iba niekoľko hodín denne. Dlhé roky tu vládla prohibícia, alkoholické pivo bolo napríklad povolené až od roku 1989. Islanďania radi oslavujú a v piatky a soboty sa zúčastňujú tzv. rúntur, čo je turné po baroch.

 Zo zvykov ma najviac zaujali Vianoce, ktoré sa od našich sviatkov odlišujú tým, že Islanďania majú 13 vianočných škriatkov, ktorí po jednom navštevujú ich domácnosti každú noc. Prvý škriatok príde 12. decembra a posledný 23. decembra. Nie sú to žiadni milí škriatkovia, ale nezbedníci, ktorí robia zle (napr. kradnú ovciam mlieko, búchajú dverami, kradnú klobásy zo špajze, vylizujú hrnce…). V súčasnosti sa už polepšili a nechávajú deťom malé darčeky. Vianočná výzdoba býva veľmi pestrá a pompézna, Islanďania majú radi hlavne svetelnú výzdobu, po uliciach chodia prezlečení škriatkovia a na Silvestra musí byť v Reykjavíku obrovský ohňostroj.

Páčila sa mi aj ich „bazénová kultúra“. Plaváreň, či kúpalisko so sedacími termálnymi bazénmi, či parnou saunou sa tu nachádza asi v každej obci, niektoré sú priamo na pobreží, či obkolesené kopcami. Plávanie a posedávanie v termálnych bazénoch je tam národné hobby. V bazénoch sa preberajú osobné, či pracovné problémy, klebetí sa tam, oddychuje. Používajú minimum chlóru, preto si turisti musia dávať pozor, aby sa pred vstupom do bazénov dôkladne osprchovali bez plaviek, keďže tento prečin je tu považovaný za veľké faux pas. Okrem klasických bazénov môžete po celom Islande nájsť aj prírodné termálne jazierka, riečky, či potoky.

Islanďania sú veľmi priateľský národ. Radi sa zoznamujú, rozprávajú s turistami a takisto vedia byť aj veľmi srdeční a nápomocní. Sú veľmi talentovaní hudobníci a speváci. Mala som pocit, že skoro každý Islanďan hrá na nejaký hudobný nástroj, nielen v jednej, ale aj vo viacerých hudobných skupinách. Navyše medzi nimi nevládne až taká rivalita a navzájom si odovzdávajú skúsenosti a radia si. Keďže je to ostrov, takmer všetci sú medzi sebou vzdialení príbuzní. Takisto sa ľudia medzi sebou dosť poznajú a keď sa na opačnom konci krajiny rozprávate s miestnymi a spomeniete im nejaké meno, hneď im začnú pracovať mozgové závity a premýšľajú, či dotyčného poznajú (a väčšinou poznajú, alebo aspoň príbuzného toho človeka).

Volajú sa len krstnými menami a priezvisko sa tvorí z mena otca s príponou –son (syn), alebo – dottir (dcéra). Majú aj svojský zmysel pre humor a radi si z turistov uťahujú (nás napríklad nachytal jeden chlapík, keď nám z trajektu ukazoval malý ostrov so strmým útesom na vrchole ktorého bol malý domček a s vážnou tvárou nám povedal, že v tom dome býva muž na vozíčku, že si robí srandu došlo až po chvíli).

Island je magický ostrov a jeho obyvatelia veria na tajomné bytosti ako sú škriatkovia, elfovia, trolovia, skrytí ľudia.. S Islanďanmi som prichádzala pravidelne do styku na našich workcampoch, keďže sme vždy boli ubytovaní v ich domoch a pomáhali miestnym ľuďom, alebo komunitám. Mala som tak možnosť žiť s nimi ich bežný život a snáď jediné, čo mi prekážalo bolo, že mali dosť flegmatický postoj k dochvíľnosti a po čase sme si zvykli robiť srandu, že či sa máme stretnúť nášho, alebo islandského času. Aj k práci sa priberali pomaly a pozvoľna, ja som bola zvyknutá, že keď sa ide niečo robiť, tak sa jednoducho začne a robí sa. S miestnymi sme sa, samozrejme, často stretávali aj v našom súkromnom čase, pri cestovaní krajinou, veľakrát sme cestovali stopom a stopuje sa tam naozaj dobre.

 Jedným z top zážitkov bol rozhovor s miestnou ženou, ktorá úprimne verila v rôzne tajomné bytosti. V miestnom parku mi ukázala starý košatý dub a s vážnou tvárou mi porozprávala, že vo vnútri žije elfia rodina u ktorej bola na návšteve a že to majú veľmi pekne zariadené.

Akčným zážitkom bolo určite stopovanie okolo celého Islandu v novembri, kedy už turistov na cestách nestretnete a ste odkázaní iba na Islanďanov. Jeden z nich nás zobral z jedného mesta na východe Islandu, ale žiaľ nešiel až tam, kam sme sa potrebovali dostopovať. Tak nás vysadil na križovatke, kde odbočoval, uprostred ničoho, vonku fúkal vietor a povedal nám, že cca o 2 hodiny sa tadiaľ bude vracať a ak nás tam ešte uvidí stopovať, tak nás berie späť do nášho východzieho miesta. Nebolo mi všetko jedno, predstavovala som si katastrofické scenáre, ako tam umrzneme. Začali sme stopovať, po cca pol hodinke šlo prvé auto a prefrčalo okolo. Po chvíli však zastalo a zacúvalo späť, zobrali nás a vysvetlili nám, že nám nezastali hneď, pretože sme stáli na križovatke a vyzeralo to, že stopujeme iným smerom. Takže na Islande sa dá ozaj spoľahnúť na miestnych a keď vidia, že stopujete uprostred ich pustej krajiny, určite vás nenechajú v štichu.

Určite nezabudnem ani na júnové plávanie vo vodách Atlantiku na východe Islandu. Keďže som otužilkyňa a „ľadový medveď“ nemohla som si to nechať ujsť. Pridal sa ku mne aj tuleň, ktorý zvedavo vykúkal z vody a zjavne nespoznával neznáme „zviera“ v jeho vodách.

Island je nádherná krajina, ktorú by mal každý cestovateľ aspoň raz za život navštíviť. Vďaka hospodárskej kríze a pádu islandskej koruny už dokonca ani nie je taký drahý a letenky sa dajú s dostatočným časovým predstihom kúpiť za priaznivé ceny. Ak máte dostatok času určite odporúčam namiesto leteckej dopravy využiť trajekt so zastávkou na Faerských ostrovoch. Je to krajina, kde sa nemusí báť ani sama žena-cestovateľka (ja som tam dokonca sama aj stopovala). Presvedčte sa na vlastné oči a určite neoľutujete.

Veronika