Zo Španielska na Blízky Východ

Od novembra som odcestovaná na dobrovoľníckej práci pre jordánsku pobočku Agentúry OSN pre utečencov (UNHCR). Dobrovoľníkom OSN sa človek môže stať až vo veku 25 rokov a po skončení vysokej školy, ale ja som sa k UNHCR dostala neštandardne cez Európsku dobrovoľnícku službu a tak sa na moju pozíciu vzťahovali iné podmienky aj povinnosti. Počas šiestich mesiacov mám ako dobrovoľníčka navštíviť Jordánsko, západný Irak, Libanon a Palestínu. Pred odchodom na Blízky Východ som žila v strednom Španielsku.

 

Odchod zo Slovenska

Zo Slovenska som odišla pred dvoma rokmi z klasických dôvodov. Štúdium na vysokej ma nenapĺňalo, mala som pocit, že ma neposúva vpred a že len strácam čas, ktorý som mohla stráviť inde. Rozhodnutie zanechať štúdium prišlo ľahko a rýchlo. O to viac, že počas fandenia na Tour de France som sa zoznámila s cudzincom, Španielom. V stave zatemnenia mysle, ktoré zamilovanosť so sebou prináša, som sa rozhodla nasledovať srdce. A tak som do tretieho ročníka už nenastúpila. Odišla som do Španielska za láskou, bez očakávaní, ale s vedomím, že tam neostanem navždy. Aj napriek vzťahu som to vnímala iba ako prechodný pobyt, ako jednu z etáp života. Nikdy som tam netúžila žiť, moje plány do budúcna boli iné, ale odísť do Španielska bolo vtedy jediné riešenie, ako byť s milovaným človekom. Zapísala som sa na štúdium na fakulte žurnalistiky na Universidad de Castlla-La Mancha a našla si prácu. Po dvoch rokoch som sa rozhodla Španielsko opustiť a odísť robiť to, čo som vždy chcela a vždy odkladala – dobrovoľníčku na Blízkom Východe. Keď sa vrátim, odchádzam sa naplno venovať rovnako večne plánovanému a večne odkladanému štúdiu ľudských práv do Švédska. V ktorej krajine sa nakoniec usadím a zapustím korene, to naozaj netuším.

Začiatky v Španielsku

Tie moje boli asi podstatne lacnejšie ako začiatky iných. Nemusela som totiž vôbec riešiť otázku bývania. Priateľ býva v Mota del Cuervo v regióne Castilla-La Mancha, ktorú preslávil román Don Quijote. Je to malá dedinka známa veternými mlynmi, ležiaca iba hodinu a pol od Madridu. Stačilo mi len zbaliť si kufor a zamávať na rozlúčku rodičom, ktorí si mysleli, že ich dcéra sa zbláznila. Dnes si to nemyslia, dnes sú o tom už presvedčení. Keď som im oznámila, že zo Španielska odchádzam na niekoľko mesiacov zadarmo pracovať na Blízky Východ – nie do kancelárie, ale do terénu – priamo do oblastí poznačenej vojnovým konfliktom, zmohli sa iba na nemý úžas. Cez Skype.

Španielsko som prvý krát navštívila niekoľko mesiacov pred tým, ako som sa tam odsťahovala. Vedela som, že si tam budem pripadať ako na inej planéte. Nie horšej, nie lepšej, iba jednoducho inej. A tak sa aj stalo. Keď tak o tom teraz rozmýšľam a porovnám Španielsko s ostatnými krajinami Európy, neviem si dať odpoveď na otázku, akým zázrakom sa tento národ ocitol na európskom kontinente. Sú kultúrne vzdialení všetkému, čo v Európe máme. Už len samotný sever Španielska, Baskicko, je úplne iná planéta než Andalúzia na juhu. Niekedy rada sarkasticky frflem, že Španielsko sa len odtrhlo od Afriky a akýmsi omylom prilepilo k juhu Európy. Trvalo mi niekoľko mesiacov, kým som sa zmierila so skutočnosťou, že ak chcem viesť v strednom Španielsku normálny život, musím sa začať správať ako Španielka, prestať racionálne uvažovať a prispôsobiť sa ich mentalite. Moju integráciu do španielskej spoločnosti výrazne uľahčil fakt, že všetky problémy sa tam dajú vyriešiť zázračným slovkom maňana a mávnutím ruky. Dva roky mi však stačili a cítila som, že potrebujem radikálnu zmenu.

Štúdium a práca v Španielsku

V Španielsku som si ako študentka spočiatku privyrábala len doučovaním angličtiny v Madride, kde som si cez víkendy platila hodiny tanca. Dostávala som 50 € za dve hodiny konverzácie a gramatiky, čo boli pre mňa smiešne ľahko zarobené peniaze. Doučovala som pani v strednom veku, povolaním architektku, a veľakrát mi tých 50 € zaplatila iba za jednu hodinu so slovami, že viac času na mňa dnes nemá. Neprotestovala som. Doučovala som ju v sobotu aj v nedeľu. Pre mňa to bolo 100 € za nič. Neskôr som začala pracovať v organizácii, ktorá vedie kampaň za boj proti užívaniu dopingu v cyklistike a spolupracuje s tímami. Priateľ je povolaním cyklista, a tak nebolo prekvapením, že ma zatiahol do svojho sveta. Sprevádzala som ho po svete na preteky, kvôli čomu som ale mala v škole priveľa absencii. Študovať v Španielsku, to bola tiež špeciálna skúsenosť. Vyučovanie sa začínalo vždy aspoň o pol hodinu neskôr, než bolo napísané v rozvrhu, a nebolo neobvyklé, ak aj v úplne inej miestnosti. Profesori meškali, študentom tykali, študenti profesorov oslovovali krstným menom. Raz na seminár prišiel vyučujúci a ležérne oznámil, že seminár sa ruší, lebo musí ísť hneď teraz s manželkou kúpiť chladničku. Samotné štúdium však bolo náročné a hodnotenie prísne. Hneď na prvej úvodnej prednáške jeden profesor zahlásil, nech zdvihnú ruku všetci zahraniční študenti. Tí, ktorí ju zdvihli, museli vstať a podrobil ich pred ostatnými výsluchu. Ako sa voláš, odkiaľ si, čo sa v tvojej krajine deje na politickej scéne, čo hovoríš na Nobelove ceny a kam myslíš, že Európska únia smeruje. A tak hneď v prvý deň profesor zistil, kto z nás má prehľad o dianí vo svete, kto sa naozaj zaujíma o jeho predmet a kto si ho zapísal iba kvôli kreditom. A podľa toho sa k nám do konca semestra aj správal.

Španielsko je rozhodne jedna z tých krajín, ktorá človeku obdarí miliónom bizarných a úsmevných zážitkov. Ako „rubia“ (blondína) som si užila pokrikovanie na ulici hraničiace s obťažovaním až do takej miery, že som zvažovala prefarbenie vlasov nahnedo. Multikultúrna domácnosť so španielskym mužom je škola života sama o sebe a rozdiely medzi našimi mentalitami sa prejavujú v úplných maličkostiach, v každodenných činnostiach. No a netreba zabudnúť na nikdy nekončiacu byrokraciu, španielsky fenomén, ktorý je výsledkom ich svojského delenia pracovného času. Čo deň, to zážitok, čo zážitok, to záchvaty smiechu. Nudiť sa v Španielsku nikdy nebudete. Len vám možno trochu klesne IQ. :D

Blízky Východ

Na Blízkom Východe som kultúrny šok zatiaľ nikdy nezažila. Jordánsko, kde sa momentálne nachádzam, je v porovnaní s inými krajinami regiónu unikát. V každej krajine, s ktorou hraničí, zúria nepokoje alebo vojna, zatiaľ čo v Jordánsku vládne svätý pokoj, bezpečie a nízka kriminalita. Jordánsko je fascinujúca krajina. Obrovskú časť územia – až tri štvrtiny – tvoria púšte a oranžové skalnaté hory. Východ krajiny je preto neobývaný a necivilizovaný. Oblasť okolo hlavného mesta, Ammánu, je však iný svet. Ammán je liberálny, otvorený a pre mňa v mnohých smeroch priam európsky. Jordánčania sú príjemní, tolerantní ľudia, nekonečne pohostinní a veľmi hrdí na históriu svojej krajiny. Ak prejavíte o jordánsku kultúru čo i len náznak záujmu, sú ochotní vziať si z práce aj týždeň voľna, len aby vám mohli poukazovať všetko, čo považujú za životne dôležité navštíviť.

Pred odchodom na Blízky Východ som mala svoju predstavu o tom, čo ma čaká. Práca s utečencami mi nie je cudzia, je to už roky moja srdcová záležitosť. Práve preto som si tento typ dobrovoľníctva vybrala. Napriek tomu bola realita od mojej predstavy zásadne odlišná. V utečeneckom tábore ma pridelili na oddelenie Refugee Status Determination. To znamená, že mojou úlohou je posudzovať žiadosti o miesto v utečeneckom tábore, a tým pádom aj žiadosti o pridelenie štatútu utečenca. Vediem rozhovory so Sýrčanmi a Iračanmi a rozhodujem o tom, či sú alebo nie sú z právneho hľadiska utečenci. Utečencom sa totiž človek nestáva automaticky útekom z vlasti. Štatút utečenca vám musí byť úradne pridelený. Kým nemáte čierne na bielom, že ste utečenec, nemáte právo na nič. Nemôžete legálne pracovať, ani poberať sociálne výhody novej krajiny. Nemôžete ani len navštíviť lekára, lebo nemôžete uzatvoriť poistenie. Utečenecký tábor si môžete predstaviť ako obrovské, rozľahlé pole posiate bielymi búdkami a stanmi, jeden vedľa druhého. V tom našom, ktorý leží neďaleko Ammánu, žije vyše 80 000 utečencov.

Aj dobrovoľníctvo mi dáva nezabudnuteľné zážitky, hoci z iného súdka. Po príchode do tábora rozdávame utečencom balíky s oblečením, jedlom, balíky na prežitie. Nie každému sa však ujde.. Je to práca náročná pre oči a pre srdce. Človek v tejto krutej realite na vlastné oči vidí, ako málo v skutočnosti potrebujeme na prežitie. Na Západe doteraz prevládala predstava, že utečenci sú špinaví, chudobní, nevzdelaní ľudia, a treba sa ich čím skôr zbaviť. No dnes už je iná doba. Naši sýrski a irackí utečenci sú vysokoškolsky vzdelaní mladí ľudia, s malými deťmi, oblečení v džínsoch a farebných tričkách, s hodinkami na ruke a mobilom v ruke. Sú to ľudia ako my, a to je asi ten najväčší šok, ktorý tu dobrovoľník môže zažiť. Lebo si uvedomíš, to čo sa stalo týmto ľuďom, sa dnes môže stať komukoľvek a kdekoľvek na svete, aj tebe.

Záver

Myslím, že rád do života v zahraničí tu už bolo dosť. Nech už sa vyberiete kamkoľvek, základom je byť otvorený. Byť sebavedomý a dravý, ale byť aj veľmi trpezlivý. Nič dobré nepríde rýchlo a to, čo rýchlo príde, väčšinou aj rýchlo odíde. Skôr by som však chcela apelovať na to, aby sa mladí ľudia nebáli dobrovoľníctva. Z finančného hľadiska vám možno nedá nič, ale vo všetkých iných smeroch vás obohatí na celý život.