Adriana je v Taliansku už od roku 1997 a jej motív zavítať sem bol jasný – naučiť sa na profesionálnej úrovni jazyk, spoznať taliansku kultúru a spôsob života, precestovať krajinu a po návrate na Slovensko si vďaka nadobudnutým skúsenostiam a zážitkom nájsť zaujímavú prácu. Začala pracovať ako viacero Sloveniek na pozícii „au-pair“ a poctivo študovať jazyk. Čo nám prezradí zo svojej dlhoročnej skúsenosti v Taliansku a o Talianoch samotných? 

Keď som prišla prvý krát do Talianska, cestovalo sa iba autobusom. Dnes by som si už tých 26 hodín na ceste nevedela predstaviť. Trasa ešte viedla cez Rakúsko, Maďarsko a Slovinsko. 14.januára ma Rím privítal s 22 stupňovou teplotou! Dnes našťastie funguje priamy let zo Sicílie do Bratislavy. 

Vďaka rodinám, v ktorých som žila a pracovala som sa v rámci ich dovoleniek dostala na miesta, kam by som sa ja určite nikdy sama v rámci mojich finančných možností nedostala: do Álp, na Sardíniu, pochodila som si “krížom krážom” Cinque Terre (La Spezia), Benátky, zažila som dokonca aj Benátky s karnevalom. Po rozhodnutí spoznať aj sever Talianska, som sa rozhodla odísť z Ríma. Mala som možnosť prežiť mesiac v Miláne, a potom nejaký čas v Terste.

Adriana sa po deviatich rokoch súvisle prežitých v Taliansku, z toho štyri na Sicílii, rozhodla vrátiť natrvalo na Slovensko. Tam sa jej vďaka nadobudnutým znalostiam podarilo začať malé podnikanie – poskytovala služby súvisiace s rôznou formou taliančiny – preklady, tlmočenie, výučba či práca s titulkami počas týždňa talianskeho filmu. Na Sicíliu sa však medzičasom ešte dva krát vrátila, až kým v roku 2009 stretla svojho súčasného partnera. Po dvoch rokoch zvažovania sa rozhodla natrvalo zanechať Slovensko a presťahovať sa sem. Zanechať svoju kariéru, v ktorej sa jej skutočne darilo. Dnes je z Adriány šťastná „mamma“ malej dcérky menom Ludovica.

Naša dcérka ešte nemá ani dva roky, ale učí ma skutočne chápať čo je to láska a odovzdanie vlastného života za niekoho aj za cenu vlastného, v mojom prípade za moju dcéru, a cez ňu sa znova stále viac zamilovávať do môjho partnera, ktorého som tiež spolu s Talianskom začala mať problém v tehotenstve prijímať. Vďaka vlastnému dieťaťu som pochopila, ako sa žena zrazu musí zmeniť, čo všetko musí zanechať a naučiť sa prijať. Pre mňa osobne je to moja nová škola, do ktorej sa mi zo začiatku vôbec nechcelo nastúpiť, ale už sa mi štúdium po čase zapáčilo. Materstvo prežité v zahraničí, bez fyzickej a psychickej pomoci najbližšej rodiny, je nenaplnené materstvo. Pre mňa bolo veľmi ťažké nemať pri sebe mamu a sestru s rodinou a vlastne všetkých, ktorí by to so mnou prežívali naplno, tešili by sa so mnou a “fungovali” by na zavolanie.

Taliansko a Sicília

Taliansko ako je rozsiahle, tak je aj rôznorodé. Samými Talianmi je “rozvrstvené a kategorizované” na severné (Nord) a južné (Sud) Taliansko, v tom zmysle ako je u nás Slovensko nami samými rozpoltené na západné a východné.

Sicília je tak krásna a tak neskutočne antická, kde ale u niektorých ľudí chýba aj určitá zásadná primárna vzdelanosť. Nie je nezvyčajné, že sa ešte aj teraz nájdu ľudia, ktorí majú problém s čítaním a písaním – a nemusia to byť len starší ľudia. Kde žijem ja sa žije skutočne jednoduchým spôsobom života, po ktorom začne človek v chaotickom meste aj chvíľkami túžiť, ako napríklad chcieť všetko zanechať a odísť na opustený ostrov, kde sa žije z prírody.

V Taliansku môže žiť iba človek, ktorý Taliansko miluje, miluje ich jazyk, teplo, spontánnosť, nedochvíľnosť, ale aj fakt, že sa nič nemusí urobiť ihneď. Slovák často, aby prežil v Taliansku, musí zo svojich zásad a určitej “poctivosti” upustiť. Mojim osobným problémom je prijať ich nedochvíľnosť. Koľkokrát ma ide “rozpučiť” ich niekedy aj 30 až 60 minútové meškanie, ktoré je pre niektorých južných Talianov úplnou samozrejmosťou.

Taliani

V porovnaní s talianskymi ženami, slovenské ženy ja osobne vidím oveľa ženskejšie, temperamentnejšie a vášnivé, opak práve toho ako si to my zvyčajne predstavujeme a očakávame.

Talianski muži určite dokážu očariť svojím pohľadom a šarmom. Ale pozor na to príťažlivé kúzlo a ilúziu. Slovenkám po čase môže začať vadiť ten ich ‘’klídek’’ a bezstarostný spôsob života, tá ich životná filozofia – všetko s kľudom. Talianski muži sú známi aj tým, aj keď to na Slovensku veľmi známe nie je, že až do smrti sú si s matkou navzájom a nepozorovane spätí pupočnou šnúrou, pevne omotanou okolo krku, a ktorú si oni sami muži, aj v zrelom veku, prestrihnúť nechcú. Veľa žien sa nechá oklamať slobodnými, nezadanými mužmi v zrelom veku tým, že verili, že práve oni čakali iba na ne. Omyl, milé dámy. Títo muži už dávno svoj sľub vernosti zložili k nohám svojim mamičkám. Aj ja som si pretrpela jeden takýto vzťah a nerada na to spomínam v dobrom.

Naučila som sa práve tu, že núdznym, vo forme dobrovoľníckej práce, treba pomáhať, pretože to, čo som ja ako Slovenka dostala ako samozrejmosť, napríklad vzdelanie, prácu, možnosť voľného cestovania, tu niektorí jednoducho ako samozrejmosť nemajú. Ich úprimná štedrosť je ohromujúca! Sú vždy ochotní podať konkrétnu pomocnú ruku.

V tomto by som vyzvala väčšinu nás Slovákov, aby sme sa už konečne neuzatvárali pred ľudskosťou. My Slováci sa musíme naučiť navzájom si pomáhať.

Až tu dole na juhu som pochopila vzácnosť vody, že vodou treba šetriť, pretože ak neprší, vody niet. Príjem vody je v južnej časti Talianska v domácnostiach limitovaný. Uvedomila som si, že Slovensko na tom vôbec nie je až tak zle, ako si to samo o sebe myslí. Nevykoreniteľný problém menom korupcia je aj v Taliansku.

Ak by som nebola otehotnela, tak by som sa určite bola vrátila po čase na Slovensko, tentokrát už natrvalo. Bola by som sa vrátila k mojej práci, ktorá mi strašne chýba. Chýba mi moja pracovná pozícia a hlavne mi chýba moja slovenská identita. Vnímam stratu pocitu domova, stratu mojej rodiny a našej slovenskej atmosféry. Chýba mi naša slovenská televízia, naše programy, slovenské jedlo, slovenčina. Chýba mi to naše všetko tak slovenské. Chýbajú mi naše jedinečné a okúzľujúce Vianoce, a príprava na ne, s našou typickou slovenskou predvianočnou atmosférou. Iba ten, kto zažil Vianoce v zahraničí, vie o čom píšem. Chýba mi naša Veľká Noc, každoročná spoločná spomienka na 17. november. Chýbajú mi naše štyri ročné obdobia, sneh, a naše leto s atmosférou oddychu a odchodov na dovolenky k moru.

Na Slovensko nedám dopustiť! Slovenského občianstva by som sa nikdy nevzdala! Slovensko milujem a milujem moje mesto. Keď som žila na Slovensku, tak som Taliansko milovala, teraz som v Taliansku a milujem Slovensko. No kto sa má v nás ženách vyznať, keď vlastne my samé si asi nerozumieme :)

V súčasnosti Adriána zriaďuje a pripravuje program pre nepracujúce mamičky s malými deťmi, a začala sa venovať motivácii pre nechcené tehotenstvá vďaka Asociácii, ktorej je sama zakladateľkou. Cítim to ako môj osobný pracovný postup, práve preto, že je zriadený v zahraničí. Domnievam sa, že práve vďaka tejto oblasti zamietavého postoja materstva, ktoré je v spoločnosti stále tabuizované, sa môžem veľmi realizovať.

Adriána nám toho po jej dlhoročnom pobyte v Taliansku vie porozprávať naozaj veľa, bohužiaľ sme obmedzení rozsahom článku a nie vždy sa úplne všetko zmestí. Ak by vás ešte zaujímalo niečo ohľadom Talianska či Sicílie, neváhajte napísať do komentárov a myslím, že nám Adriána veľmi rada odpovie – možno aj v ďalšom článku :)

Adriána, ďakujem za veľmi pekný a hodnotný príspevok a prajem veľa šťastia a úspechov!