Kým Erika zakotvila v Holandsku, konkrétne v Sluiskil, prešla si viacero krajinami. Okrem jej života v tejto krajine nám trochu porozpráva aj o skúsenostiach s Belgickom. Aké sú jej rozdielne zážitky z týchto dvoch krajín sa dočítate ďalej.

Čo ma viedlo k odchodu zo Slovenska .. Život tam som nemala zlý, práca sa mi pozdávala, plat bol fajn. Ale niečo mi chýbalo. Ten každodenný stereotyp, z práce domov, v piatok pobehať po vonku s kamarátmi alebo si len tak sedieť doma pri filme. Takto pracuje väčšina ľudí, čo poznám. Obyčajných ľudí, čo pracujú aby sa mali lepšie .. lenže oni sa lepšie nemajú. 

Nepresadzujem, že tráva je jednoznačne zelenšia na druhej strane plota, ale viacej ľudí čo cestuje alebo žije v zahraničí mi myslím potvrdí, že v zahraničí sa žije predsa len inak. Čo mi ale vadí je tá závisť a neprajnosť na Slovensku. Ľudia tu (v Holandsku) sa usmievajú, keď vám prinesú kávu či upratujú po vás izbu. Čašník mi prinesie zadarmo vodu, keď si všimne že som sa zle nadýchla. Alebo môjmu psovi, automaticky keď niekam prídeme. 

My Slováci by sme si mali v prvom rade uvedomiť hodnotu človeka, je jedno či to je učiteľ, lekár, elektrikár či upratovačka, každý každého potrebuje, pokiaľ nechceme žiť v špine, niekto musí aj upratať. Z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že ma v zahraničí nikto neodsudzoval alebo hodnotil nízko pretože varím a zametám. To je dôvod prečo som hľadala inú krajinu, peniaze v tom ani neboli. Vysoké zárobky sa vykompenzujú vysokými nákladmi na život, daňami a podobne. 

Žila som aj s priateľom v Antverpách (Belgicko) a tam to naozaj nemôžem porovnávať. 6 mesiacov som sa nedostala k jedinému papieru, neochota a rasizmus zo strany úradníkov boli neuveriteľné. Plakávala som po večeroch, priateľ bol bezmocný a mňa si posúvali hore dole ako takú handru. Som vzdelaný človek a viem sa o seba postarať, ale v tých chvíľach mi nebolo všetko jedno. Aj priateľ trpel tým čo sa deje a napriek tomu, že nám pomáhala aj jeho rodina, sme po týchto odozvách videli že tudy cesta nevede Karlíku. A tak sme sa presťahovali do Holandska, hneď za belgické hranice. 

Môj prvý dojem z Belgicka bol hrôzostrašný. Kultúrny šok som mala hlavne počas ramadánu či halalu a iných mne neznámych vecí. Taktiež z toho množstva kultúr a etnických skupín na kope. Pár krát som celkom slušne utekala domov, pretože ma neustále sledovali a otravovali po ulici. Som normálna baba za ktorou by sa na Slovensku nikto neotáčal s údivom. No tam som sa po mesiaci bála vyjsť na ulicu, aby ma nejaký šuhajko nezačal presviedčať, že Aláh je dobrý a keď sa k ním nepridám, zhorím v pekle. Nie je to môj postoj voči viere, iba zážitok. Nakoniec som si kúpila psa, ktorého som vždy chcela – a to Československého vlčiaka. Takže som mala pokoj. 

Nizozemsko (Holandsko) je o niečom inom. Papiere vybavené do jedného dňa a keď videli že mám problém s jazykom, hneď začali anglicky. Ľudia tu sú tolerantnejší ako u nás. Na počasie si už celkom zvykám, ale čomu naozaj nechápem je ako tu môžu niečo stavať. Keď deti zakopnú hlbšie na pieskovisku, narazia na vodu. Domy sú tu stavané ako klietka v klietke, aby sa vyhli vlhkosti. Som z hôr a pre mňa to bol šok, milujem hory a chýbajú mi aj s prechádzkami. Aj kvôli nim sa vraciam na Slovensko.

Čo sa týka reči, je to tvrdý a ťažký jazyk. A pozor ak budete čítať <na prenájom> v holandčine po slovensky, práve ste totiž niekoho nazvali ľahkou dievčinou. Zo zážitkov sa mi napríklad stalo, že po mne a mojom psovi hádzali moslimské deti kamene a fľaše (cca 15 roční piati chlapci), pes vycítil že mám strach a mal už poriadne zubiská, tak nás nechali tak. Na úrade v Antverpách sa mi zase stalo, že nevedeli, že Slovensko je v EÚ. Bežne sa ma pýtali na víza a či náhodou nie som jedna z tých neviest z východu. 

Slovensko

Rodná zem mi samozrejme chýba a ako sa priateľ občas smeje : ,,You are so proud Slovak girl and living abroad.” – hrdá Slovenska a žije v zahraničí… to som ja. Som hrdá na to, že mám maminu a ocina zo Slovenska. Slovensko budem brániť ak na neho bude niekto kydať. Slovensko je nádherná krajina a nájdu sa tam ľudia, ktorým vďačím za mnoho a za ktorými mi je smutno. Chodievame k rodine s priateľom a jeho rodinou. Vďaka nášmu rozprávaniu o Slovensku sa tam chcú ísť pozrieť. Nikdy neprestanem byť Slovenka, nezmenila som národnosť, ale to čo ma robí šťastnou mám tu, tak prečo to meniť? 

Odkaz a rady pre ostatných

Naučte sa poľsky a anglicky a budete tu mať dvere otvorené. Každý si to musí prejsť sám, pretože každý ide v živote za niečim iným. Holandsko je krajina, kde sa dá pekne žiť ale aj padnúť a vrátiť s ničím. To asi platí pre všetky krajiny. Ale jednu dobrú radu dám – vážte si kto ste a budú si vás vážiť tiež. A je jedno či ste pani doktorka, alebo upratovačka. 

Je pekné, že sa nájdu Slováci žijúci v zahraničí, ktorí sú hrdí a stále sa radi vracajú domov aj so zvedavými priateľmi zo zahraničia. Myslím, že príspevok Eriky je vo viacerých názoroch a situáciach inšpiratívny a nielen preto jej za jej rozprávanie a zdieľanie s ostatnými ďakujem. Prajem veľa šťastia a úspechov za hranicami. Erika si dnes totiž už zakladá v Holandsku živnosť, tak nech jej to vyjde!