Eva žije aj s dcérou v Anglicku, v meste Kettering, už skoro osem rokov v peknom prenajatom dome. Do Anglicka ju zaviedla hlavne túžba zabezpečiť dcére lepší život. Začínala ako opatrovateľka detí s plánom zarobiť a doniesť sem dcéru, čo sa aj nakoniec podarilo. Ďalšie jej plány sú ostať, pokiaľ dcéra bude študovať a podporovať ju v tom.

Moje pocity sú zmiešané… Je mi ľúto, že tu nie je komunita Slovákov. Som tu z nich sklamaná, je tu závisť a intrigy. Čo sa týka prírody, tej tu veľa nie je, ale tú si užívam keď ideme domov na Slovensko. 

Zákony sú v poriadku a stále ich vylepšujú. Páči sa mi, že je tu u nich priorita rodina – pomôcť a podržať ju. Ja som slobodná matka a vychádzajú nám v ústrety. Ľudia sú v pohode a pomohli mi skôr Angličania a cudzinci ako Slováci. Mám aj zlú skúsenosť, bola som prepadnutá a aj nás vykradli, ale to sa deje všade vo svete, mali sme smolu… Čo mi vadí tak je zdravotná starostlivosť, prišla som tu o dieťa. 

Zabávať sa veľa nechodím, je to malé mesto kde žijem a kluby sa mi tu nepáčia. Spoznala som aj príjemných ľudí a sme stále v kontakte. Slovensko mi samozrejme chýba a rada chodím domov za rodinou, ale bohužiaľ len raz do roka a to v lete na 1 mesiac. Veľa sa mi toho prihodilo, opísala som to stručne. 

No a čo nám Eva povie na záver o živote v Anglicku? Je tu veľa zaujímavých miest ale je potrebné mať peniaze. Študovat to áno, podporujem to u mladých a sú tu naozaj dobré školy. Tiež určite prospeje naučiť sa anglický jazyk. Žiť tu nie je jednoduché, lebo je problém s prácou. Ak si človek týmto prejde, tak sa tu dá celkom dobre žiť. Ja som tu hlavne kvôli dcére a jej štúdiu, najdôležitejšie pre mňa je, že mám ju. Je tu trochu iný život ako na Slovensku, hlavne pre rodiny s deťmi a študujúcich. Moja dcéra si tu zvykla a páči sa jej tu, možno tu aj ostane. Ale kam mňa zavedú nohy, to ešte netuším… 

Majte sa krásne, s pozdravom – Eva. 

Myslím, že Evina dcérka má veľké šťastie, že má takú odhodlanú a milujúcu matku. Prajem im veľa šťastia v ich ďalšom živote v Anglicku, či kdekoľvek, kam nohy Evu zavedú.

Pokiaľ žijete aj vy v zahraničí, alebo máte podobné skúsenosti, ktoré by ste chceli zdieľať s ostatnými, neváhajte sa mi ozvať na email [email protected] a do predmetu dajte ZBOHOM SLOVENSKO. Môžete mi poslať vlastný text, alebo vám pošlem otázky pre inšpiráciu. S úpravou a gramatikou si nerobte ťažkú hlavu. Budem sa tešiť!

Janka sa momentálne nachádza vo Warringtone, kde začínala prácou vo warehouse (sklad). Teraz však pracuje v office (kancelárii) ako Hub Administrátor a býva v byte, ktorý zdieľa s kolegyňou. V Anglicku už je 1 rok, 1 mesiac a 8 dní. Ale kým to dosiahla, musela si na začiatku preskákať kadečím.

Až človek stratí všetko, t.j. prácu, možnosť študovať, miesto na bývanie a ostane sám, tak si pravdepodobne zbalí kufor a všetko riskne, ako ja … Bola som ten typ, čo nikdy nikam nechodil sám, bála som sa ozvať ľuďom, bála som sa čo i len ísť do väčšieho mesta v SR. Na jednej strane som bola komunikatívna, na druhej veľmi utiahnutá a nie veľmi odvážna. Strach ma brzdil celý život, až som si povedala dosť a kúpila som si letenku do UK. 

Do Anglicka išla nepripravená a letenku si zabookovala zo dňa na deň. Cestovala bez informácií, bez práce, len tak na blind s vybaveným iba ubytovaním, o ktorom nám neskôr tiež povie svoje.

Očakávania som nemala žiadne, nebol čas nad tým rozmýšľať, iba som sa chcela postaviť na nohy a mať sa lepšie ako na Slovensku. Plány mám, ale chcem sa tu uplatniť a neskôr začať svoj biznis. 

Ako prebiehala cesta? Prišla som na letisko, kde som sa po každej kontrole pýtala:,,A teraz mám ísť kam?”. Nikdy predtým som neletela, všetci mi však hovorili, aby som si sadla k oknu. Tak som ich poslúchla. Vošla som do lietadla nemenovanej žltomodrej značky a moje očakávania spojené s ,,americkou prvou triedou” boli pochované hlboko pod zem. Sadla som si k oknu, cítila som sa ako v preplnenom autobuse a čakala som, kedy mi nad hlavou preletí sliepka, alebo sa po ceste odtrhne plech z trupu lietadla. Lietadlo sa pohlo a vtedy som si prvý krát uvedomila, že idem sama do sveta. Prišlo mi to ľúto a k tomu ma lietadlo pritlačilo k sedadlu, nevedela som čo čakať a táto zmes mojich pocitov ma prinútila k plaču. Plakala som ako malé dieťa, od strachu, kam to idem, čo budem robiť. Uvedomila som si, že odteraz som na všetko sama. Nejako som predýchala štart, let bol v poriadku a bez turbulencií. Chválabohu, inak by som to už vážne neprežila. Prístatie bolo opäť trochu stresujúce. Vystúpila som v cudzej zemi a pobrala sa za davom ľudí. 

Na letisku ma čakal môj známy, ktorý mi pomohol vybaviť ubytovanie ešte pred cestou. Niekoľkokrát som sa pred cestou uisťovala, či je to ubytko naozaj v poriadku. Prisľúbil mi, že budem spokojná. Bola som uťahaná ako pes, tak sme sa rýchlo pobrali do domu, s ktorým som mala byť tak nadmieru spokojná. Predtým sme ešte vybavili nejaké formality s ubytovaním, poplatky a podobne. Očakávania a predstavy sa ani zďaleka nerovnali realite. Dom (renovovaný teda určite nebol) vyzeral hrozne. Kuchyňa bola horšia ako tá, ktorú mala moja babka, kúpeľňa des – pod vaňou bola diera. V dome bola zima a nekúrilo sa, elektrina bola drahá. Na druhej strane – dostala som najväčšiu izbu… s plesňou. Pleseň bola takmer na každej stene. S piatimi chlapmi sa mi teda ,,bývalo”! 

Teda poplakala som si zopár dní. Povedala som si, že to nejak vydržím. Na tretí deň som sa vzala do mesta, že si idem pozháňať prácu. Mala som asi 60 kópií životopisov. Tak som si každý deň vzala asi zo 10 a hľadala som. Pri poslednom som si vždy vydýchla. Nejako sa mi podarilo zohnať číslo do jednej firmy. Odhodlávala som sa tri dni, kým som zodvihla telefón a krvopotne sa vykoktala, že si hľadám prácu. Nebudeme si klamať, hoci som sa učila už odmalička angličtinu – 15 rokov, pri tomto telefonáte som sa teda riadne zapotila. Tento ich akcent ma ešte i teraz niekedy vyvádza z miery. Ale späť k môjmu zháňaniu práce. Dohodla som si interview hneď na druhý deň. Po necelých 2 týždňoch, kedy mi došli aj posledné peniaze, som konečne zohnala prácu. V práci som spoznala mnoho ľudí, ktorí ma utešovali a posmeľovali, hovorili mi totiž o svojich začiatkoch, ktoré neboli tiež celkom ružové. Známy, ktorý ma vtedy čakal na letisku, je asi takých 100 míľ odo mňa. Prežila som bez ujmy a takýto zážitok odporúčam každému, kto si trúfa. Samozrejme, akcentu som sa priučila, a prinútila som sa aj spíkovať, podarilo sa mi aj odsťahovať z predošlého ubytka. Dalo mi to veľa a stále mi to dáva.

 Aké sú tvoje ďalšie plány po pristátí v Anglicku? Ísť hore! Študujem NVQ kurz na pracovisku – business and administration. Ďalej budem pokračovať vyšším levelom, ktorý ma povedie na manažérsku pozíciu. Potom to už pôjde ľahšie. Dúfam…

Čo hovoríš na povestné upršané anglické počasie? :) To mi celkom vyhovuje. Odkedy som tu, hoci pršalo často, stále mi to príde tak, že je tu viac slnečných dní. Zima je hrozná, ale nie je to tak večne, takže sa to dá vydržať. Príroda je tu ohurujúca. 

Niekedy som ,,fed up” (mám toho dosť) z môjho mesta a vtedy sadnem s kamarátmi do auta a ideme len tak niekam aj 80 míľ do nejakého parku. Vtedy si opäť pripomeniem ako je tu krásne. Už som sa prešla po hrade, útesoch pri mori, či so stádom jeleňov len tak po lese. Čo sa týka diskoték, tie tu ja neriešim. Nie som zvedavá na ovracaných maloletých… 

A čo ľudia? Som dosť nespoločenský a opatrný typ, ale až sa oťukám, tak som tu s ľuďmi v pohode. Spoznala som pár veľmi milých Angličanov a ako býva zvykom, pár sebeckých Slovákov :) 

Čo sa týka Slovenska, to mi veru nechýba. Vlastne, niečo mi chýba a niečo nie. Domov volávam, píšem. Vyrastala som na dedine a chýba mi ten pokoj a môj pes. Niekedy aj rodina. Možno by mi rodina viac chýbala, ak by sme boli v pohode. Ešte som tu len rok a doma som bola dva krát, tento rok to bude vyzerať asi rovnako. 

Máš aj nejaké vtipné zážitky? Vtipné? Prišla som o 300 librový depozit, lebo som naivná. A na začiatku, keď som ešte nerozumela, som povedala v agentúre, že mi smrdia nohy :) 

Čo by si odkázala a poradila ľuďom, ktorí rozmýšľajú nad zahraničím? Hlavne by som im odkázala, nech si zbalia kufre a nech nečakajú na pečené holuby. A ďalšiu vec: kto nadáva na Anglicko a je naspäť na Slovensku – NEUSPEL. 

Ďakujem Janke za opis jej veľmi zaujímavých a očividne ťažkých začiatkov a držím jej palce a aby sa jej splnili všetky jej ciele a sny.

Pokiaľ chcete takisto zdieľať svoj príbeh s ostatnými, neváhajte sa mi ozvať na emailovú adresu [email protected]

Ďalší článok som pre vás pripravil s Michaelou, ktorá nám niečo porozpráva o svojom živote v Londýne.

Takže bývam v Londýne s mojim teraz už husband (manželom,pozn.aut.). Po čase som sem pritiahla svojich ďalších kamošov, no nebývam s nimi, keďže si myslím, že všetkého veľa škodí. Už päť rokov bývam s ľuďmi, s ktorými musím rozprávať výlučne English only.

Cesta prebiehala v pohode. Boli sme trochu nervózni, no potom to bolo ešte horšie a horšie. Prišla som sem, pretože som chcela vidieť svet a naučiť sa jazyk. Išla som úplne nepripravená, bez jazyka. Mala som sľúbenú robotu, no nestalo sa tak… Očakávania sa mi ale splnili. Veľmi som chcela robiť sestričku. Moje ďalšie plány by som asi zhrnula do kúpy domčeku a šplhania po rebríčku v práci. 

A aký je Michaelin názor na Londýn? Myslím, že veľká výhoda v Londýne je, že tam je veľa ľudí ktorým sa jednoducho nechce pracovať. Čiže my Slováci máme veľkú výhodu, keďže sme veľmi pracovitý národ. Keď sa trošku človek snaží, veľa dosiahne. Je tu veľa cudzincov, čiže kultúrny šok tam hrozí. Čo sa mi tu páči je, že ľudia sa snažia užívať si živote, keďže majú viac možností a hlavne peňazí. Chodia sa baviť von od štvrtku do nedeľe, nezáleží na veku a či má človek deti, a tak ďalej. Poznám sa s veľa cudzincami, no najradšej sa stretávam so Slovákmi a Poliakmi. 

A čo Slovensko, chýba ti? Veeeľmi, domov chodím často, minimálne tri krát do roka. A domov chodí tiež za mnou :) 

Máš nejaké zaujímavé zážitky z Tvojich začiatkov? Hm, pamätám sa keď som na stanici vysvetľovala jednému pánovi, že som Alien (cudzinec z vesmíru), namiesto foreigner (cudzinec). A veľa iných story takého charakteru :) 

No a čo nám Michaela odkázala na záver - Je to fakt pekné miesto, len človek musí vážne makať aby si ho mohol poriadne užiť. Strašne veľa možností, možnosť nájsť dobrú prácu, vidieť krásne veci, zaujímavých ľudí, len všetko je o tom čo si človek vyberie a čo vlastne chce – a či vôbec chce. 

Ďakujeme Michaeli a držíme jej palce, nech sa jej v Londýne stále tak darí a aby si ho teda poriadne užila.

Vo Veľkej Británii sa nachádza množstvo Slovákov a preto sa môžete tešiť na ďalšie príbehy a skúsenosti z tejto krajiny. Prosím, nehanbite sa ku článku vyjadriť v komentároch, prípadne ak by ste takisto chceli s ostatnými zdieľať svoju skúsenosť alebo niekoho takého poznáte, neváhajte ma kontaktovať na emailovej adrese – [email protected]