Sofia (36), Mexiko

Posted on 20. január 2014 by Kristián Kusenda

Odpovedať

Mexiko nie je zrovna tradičná životná destinácia ľudí z Čiech a Slovenska, ktorí svoje šťatie väčšinou hľadajú v krajinách západnej Európy, Spojených Štátoch či Austrálii, ale aj tu nájdeme množstvo našincov. Jedným z nich je Sofia, ktorá tu žije už takmer desať rokov. Najdlhší čas strávila v Mexico City, potom Puerto Vallarta Mexico a aktuálne žije v Cancun Mexico.

Sofia momentálne pracuje v oblasti cestovného ruchu, pretože Cancun je najnavštevovanejšie turistické plážové miesto v Mexiku. Predtým to boli rôzne pozície. Nie je jednoduché nájsť si tu prácu, pretože Mexičania naše vysoké školy a tituly neuznávajú. Vraví Sofia.

Pláž v Mexiku
autor: Sofia

Odchod zo Slovenska

Čo ťa k tomu viedlo a prečo práve Mexiko? Skončila som vysokú školu a akosi som nechcela hneď zapadnúť do kolobehu života ako – práca, povinnosti, rodina a stále dookola. Chcela som ,,vypadnúť”, vidieť svet, popritom niečo zarobiť. Mladosť je parádna v tom, že všetko je jednoduché a všetko sa dá.. Tento optimizmus sa ale väčšine ľudí vytratí po cca 35 roku života. Preto si myslím, že mladý človek by mal okúsiť všetko po čom túži, pretože neskôr už k tomu chýba tá správna guráž, čas, chuť, bránia vek, záväzky.. Preto som si povedala, že musím do sveta. Tak som najskôr pracovala na zaoceánskej lodi, potom som strávila leto v Japonsku a následne sa vybrala na opačný smer do Mexika.

Ako si sa pripravila na cestu? Nepripravovala som sa veľmi špeciálne, pretože keď som prvýkrát vyrazila do Mexika, bolo to na krátkodobé obdobie trvajúce dokopy 5 týždňov. Takže môj plán nebol usadiť sa tu. Informácie som mala sprostredkované cez známu, ktorá tú krajinu už viackrát navštívila. Tiež som si ich pozrela na stránke MZV. V čase keď som išla do Mexika som si musela vybaviť víza vo Viedni, pretože sa to od nás vtedy vyžadovalo. Neskôr to zrušili. Myslím, že každý kto ide na vlastnú päsť do zahraničia by si mal minimálne pozrieť kde sa nachádza najbližšie zastupiteľstvo SR a vypísať si adresu a telefónne čísla. I keď v dnešnej preinformovanej dobe nie je problém vyhľadať kdekoľvek internetovú kaviareň a čokoľvek si zistiť, či už sa nachádzaš priamo v Mexiku, alebo nie.

Plány si Sofia nerobila žiadne, chcela vidieť svet, zarobiť si, vrátiť sa na skok domov, ísť zas niekam inam.. Až kým neplánovane stretla svojho dnešného partnera, pri ktorom sa po dvoch rokoch rozhodla v Mexiku usadiť.

Výlet na stratené pláže
autor: Sofia

Mexiko

Mexičania

Aj keď sú Mexičania veľkí patrioti, sú veľmi otvorení a priateľskí. Prijímajú cudzincov veľmi dobre a nerobia akési veľké rozdiely. Berú človeka takého, aký je, ako sa chová, neškatuľkujú podľa toho, odkiaľ pochádza. Sú to ľudia veľmi usmievaví, často v dobrej nálade, majú dobré vychovanie. Vždy pozdravia, poďakujú, požiadajú. Slovíčko ,,por favor” (prosím) sa používa pri každej, doslova každej, žiadosti. Vďaka tejto neprestajnej zdvorilosti sú vzťahy medzi ľuďmi prívetivejšie. Dokonca aj pri výmene názorov, či hádke, používajú ,,por favor”.

Aby to nevyznievalo všetko tak ružovo, samozrejme, že aj tu je mnoho zlých a zákerných ľudí, podvodníkov a zločincov. Ale zo života môžem povedať, že som stretla 99% tých pravých, normálnych, slušne vychovaných domácich. Čo im veľmi vyčítam je, že majú krásnu krajinu, majú všetko na svete a nevedia si to vážiť! Majú more, majú hory, majú púšte, majú tropické džungle, majú veľa veľa pôdy, môžu pestovať všetky plodiny sveta, majú všetky podnebia, majú ropu, majú mnoho nerastných surovín. Naozaj, majú všetko. V podstate by mohli byť pokojne najbohatšou krajinou na svete. Ale korupcia je neuveriteľná. Keď si predstavíme veľkosť korupcie na Slovensku (a je to téma veľmi aktuálna), tak v Mexiku je 10x väčšia.

Mexiko v roku 2013 vyhralo prvé miesto v obezite na svete. A je pravda, že je tu veľmi veľa tučných ľudí a detí. Ani nie tak extrémne ako v USA, ale predsa len. Mexičania sú gurmáni. Ich kuchyňa je jedna z najväčších a najlepších na svete. A po niekoľkých rokoch, čo tu žijem, to musím len potvrdiť. A to nie som žiaden jedák. Oni si to jedlo doslova vychutnávajú, majú pekné stolovanie a vedia toho aj veľmi veľa zjesť. Na jedlo si vyhradia aj dve hodiny. Apropo, ak niekto vyskúšal na Slovensku ,,akože” mexickú kuchyňu, verte, že ja tiež, a je to na míle ďaleko od toho pravého mexického. Rovnako môžem porovnať sushi jedené v Európe a priamo v Japonsku. Niet sa o čom baviť.

Je tu veľký liberalizmus. Ak chcete začať predávať na ulici čipky, čo vyrábate doma po večeroch, nie je problém. Prinesiete stolík a predávate. Čokoľvek. Ľudia sa tu musia o seba postarať sami, pretože štát sa o nich ani v najmenšom nepostará. Tu nejestvuje materská dovolenka, rodičovský príspevok, príspevok na dieťa, podpora v nezamestnanosti, sociálna podpora. Nič. Môžete mať detí koľko chcete, ale od štátu nedostanete na ich výchovu ani cent. Ani ak ide o deti s hendikepom.

Surfista so psom
autor: Sofia

Zdravotníctvo

Ak chceš, tak si platíš zdravotné poistenie sám, ak nie, nemusíš, ale nikto ťa neošetrí. Návšteva u pediatra stojí cca 600 pesos, čo je cca 35 eur. K tomu lieky, pri chrípke napríklad ďalších 300 pesos (17,-€). Ak sú potrebné nejaké laboratórne vyšetrenia ako odber krvi či RTG, všetko si pacient hradí sám za skutočne vysoké ceny. Byť zdravým je v Mexiku zlato :) Za malú operáciu môjho dieťaťa (chirurgické uvoľnenie šľachy na prste ruky) som zaplatila 5 000 pesos po zľave (294,-€). To, že sa mi tu dieťa narodilo stálo na súkromnej klinike 42 000 pesos (2470,-€). Takže ,,radšej zdravý a bohatý ako chudobný a chorý” platí doslovne.

Keď som letela úplne prvýkrát do Mexika, mala som rôzne očakávania. Vlastne ak sa povie Mexiko, tak prvé čo našinca napadne sú telenovely, tequila, kaktusy, či malí pupkatí Mexičania. Ja som mala takmer rovnako nijaký obzor. Bola som ale milo prekvapená. Namiesto somárov na ceste som videla neskutočné autá, čo u nás nejestvovali.

Ale rovnako oni nevedia takmer nič o Slovensku. Na výnimky, čo som stretla, ktorí dokonca vedeli aj niečo naviac ako ja :) Takmer som sa hanbila. Viac ako Slovensko rezonuje v ich ušiach Československo. Alebo nás rovno prihodia k bývalému Sovietskemu zväzu. Ale radi počúvajú odkiaľ že to pochádzam a ako tam je a čo máme a aká krajina to je.. O cudzincov sa dosť zaujímajú.

Muži si celkovo veľmi vážia ženy a matky všeobecne. Keďže tu neexistuje žiadna materská dovolenka, ženy sa ,,ponáhľajú” do práce a s deťmi ostávajú práve babky, ktoré pri výchove veľmi pomáhajú. Je typické, že pod strechou žije celá rodina a deti si odchovajú svojich rodičov ako vďaku za ich opateru v živote.

Cancun, Mexiko
autor: Sofia

Mexiko je extrémna krajina vo všetkých smeroch. Je tu nesmierna chudoba a je tu veľmi veľa bohatých ľudí. V mestách sú veľmi vzdelaní ľudia, študujúci na kvalitných školách, ktoré sú finančne veľmi náročné. To je v kontraste s takmer 40% negramotnosťou v celom Mexiku. Tá negramotnosť je spôsobený tým, že mnohí ľudia žijúci na provincii sú roztrúsení, či žijú v osadách bez škôl, ďaleko od miest. Sú to vlastne potomkovia pôvodného obyvateľstva, tkzv. Indígenos. Stáročia žijú rovnakým spôsobom. Ale potom sú tu ľudia, ktorí aj keď žijú v mestách, neposielajú svoje deti do škôl. Mnohé z nich musia pracovať ,,na ulici”, predávajúc od žuvačiek po čokoľvek. Nútia ich k tomu práve ich rodičia. Pri prvom vybavovaní pobytových víz tu v Mexiku, som v jednej kolónke musela uviesť, či viem čítať a písať.. až ma to urazilo! Tak to tu ale chodí.

Platy

Takže ako som spomínala, sú tu veľké extrémy! Poslanci v parlamente majú minimálny mesačný príjem 200 tisíc pesos + rôzne preplatky (čo je cca 11 760,-€), pričom minimálna mzda na hodinu je 8 pesos.. dobre čítate. 8 pesos. Je to neskutočné..

Práca sa dá v Mexiku nájsť vždy. Je jej dosť. Ale záleží koľko ste ochotní pracovať a za koľko. Tu sa často stanovuje základný plat + rôzne bonusy, % z predaja či výkonnosti, atď. Takže pracujúci musí naozaj ,,makať” aby zarobil. Taká sekretárka má fixný plat cca 6 000 pesos (353,-€). Žiadne %, či bonusy.

Mexičania sa veľmi často sťahujú za prácou. Aj s celou rodinou. Je to najčastejšie v turizme, hotelierstve, priemysle. Máte pracovné miesto, ale chcú vás inde.. Ak to máte uvedené a akceptujete to v pracovnej zmluve, musíte ísť, inak prídete pravdepodobne o miesto. A musíte sa sťahovať s celou rodinou trebárs aj 1 000 km. Mexičanom to ale nevadí, sú na to zvyknutí.

Pláž v Mexiku
autor: Sofia

Slováci a Česi v Mexiku

Tiež je tu komunita Slovákov a Čechov. Najviac ich je v Mexico City a mnohí sú roztrúsení po celej krajine. Väčšina z nich tu žije dlhodobo a väčšina má za partnera Mexičana. Ja osobne poznám cca 20 Slovákov a Čechov, s ktorými som bola. Čo som počula, tak v Cancune a okolí je cca 10 krajanov. Ale osobne sa poznám iba s jednou Češkou.

Mexičania sú veľmi veľkí národovci, sú hrdí na to, kto sú a odkiaľ sú. Narozdiel od nás. Keď sa napríklad stretnú Slováci v zahraničí, tak nedržia tak spolu, ako Mexičania.

Zážitky

Keď som sem prišla, prakticky som nevedela španielsky a rozprávala som iba anglicky, bežní ľudia na ulici tak ale nehovoria takmer vôbec. Stalo sa mi, že pri konverzačnej výmene názorov niekto použil urážlivý slang, ktorý som nepoznala, a tak som nijako nezareagovala a ďalej bola prívetivá a v pohode, pretože som nemala poňatia o tom, čo práve povedal. Vtedy vznikajú zaujímavé situácie. Ten, kto očakával reakciu sa jej nedočkal, ľudia potom nevedia ako sa chovať, až sa vlastne začnú hanbiť :)

Keďže vôbec nevyzerám ako Mexičanka, tak ani nikdy medzi nich nezapadnem. Už podľa prvého pohľadu je vidieť, že nie som ich. Niekedy sa stalo, že sa ma snažili obtiahnuť o peniaze, pretože si mysleli že som cudzinka – turistka. Nakoniec sa hanbili, pretože som veľmi rázne a ostro spustila po španielsky, či sa nehanbia takto okrádať.

Takéto leguány tu dorastajú do dĺžky 80 cm a viac
autor: Sofia

Slovensko

Chýba ti občas domov? Slovensko mi chýba, pretože ja som taký patriot, aj keď žijem mimo neho. Sledujem denne udalosti na Slovensku, takže aspoň elektronickou formou som v kontakte ako s krajinou, tak aj s priateľmi, rodinou.

Záleží mi na mojej vlasti. Sú tam moje korene, narodila som sa tam, prežila celé detstvo, začiatok mladosti. Mám tam stále zázemie a udržiavam si ho. Aj keď veci sa menia, ľudia sa menia a najviac to vie posúdiť práve človek ako ja, ktorý je napríklad celý rok preč a potom sa na skok vráti a vidí a cíti, ako sa veci, vzťahy, život pomenil.. A bohužiaľ, v tomto musím skonštatovať, že z môjho pohľadu k horšiemu. Ale myslím si, že sú to následky celej tej mnohoročnej nespokojnosti ľudí, ktorí sú pod tlakom politikov, ktorí to dopustili a namiesto toho, aby išlo Slovensko vpred, tak zaradilo spiatočku.

Aké sú tvoje ďalšie plány? Nie som si úplne istá, či tu zostanem ,,navždy”. Odkedy mám dieťa, tak ma to viac a viac ťahá domov na Slovensko, alebo aspoň bližšie k rodine. Pretože cestovať odtiaľto je veľmi náročné, ako časovo, tak finančne. Za letenky platím strašne moc (v roku 2009 za dve spiatočné letenky ešte 1500,-€, v 2013 už 2600,-€), dosť mi to vadí, pretože chcem pravidelne navštevovať moju rodinu, priateľov, všetko to, čo som na Slovensku zanechala. Takže ak by bolo niečo výhodné, alebo ak bude iná príčina, nie je vôbec vylúčené, že sa vrátime, či presťahujeme niekam inam, mimo Mexika.

Záver

Čo by si odporučila a odkázala ostatným? Ak chce niekto cestovať do Mexika, nepotrebuje víza. Automaticky dostáva vstupné turistické víza na 90 dní. Od roku 2014 má Mexiko nový emigračný zákon. Omnoho prísnejší a tvrdší, ako bol ten predtým. Skoro mi príde okopírovaný od USA. Teraz je to úplne ináč. Všetko sa musí začať vybavovať na mexickej ambasáde príslušnej pre SK, čo je najbližšie vo Viedni. Všetky papiere, potvrdenia, atď., až vám ambasáda vydá, či nevydá povolenie. Podobný proces, ako keď si niekto vybavuje víza napríklad na Americkej ambasáde v Bratislave.

Mexiko je veľmi otvorená, liberálna krajina s mnohými možnosťami. Ale ak by niekto hľadal a vybral sa sem za prácou, ako napríklad do Anglicka prichádza veľa nekvalifikovaných cudzincov, tak by sa tu neuživil. Minimálna mzda je mizerná a jednotlivec by nemal šancu si ani len prenájom zaplatiť. Do Mexika nech sa vyberú dobrodruhovia, hľadajúci krásnu prírodu, pamiatky, jednoducho dobrodružstvo.

Ak by tu chcel niekto začať žiť, papiere si musí začať vybavovať ešte predtým, než si zaplatí letenku. Poznám jednu študentku, ktorá študovala na UNAM 2 roky so štipendiom na celé obdobie. Myslím, že sa jej tu veľmi páčilo. A nedopustila na vybavenosť a profesionalitu vysokoškolského vzdelania. Vraj sa to s tým slovenským nedá porovnávať.

Perto Vallarta, Mexiko
autor: Sofia

Na záver chcem povedať, že bohužiaľ vo všetkých slovenských ,,plátkoch” vychádzajú len samé nelichotivé informácie a články o Mexiku. Samé vybavovanie si účtov medzi drogovými kartelmi, odrezané hlavy, vraždy, a tak ďalej. Negatíva, ktoré vrhajú na Mexiko nepríjemné šero a povesť nebezpečnej krajiny. Je to smutné, že tieto ,,plátky” sa považujú za noviny a uverejňujú iba takéto, pre čitateľa šokujúce správy. Hlavne aby sa predávalo. Mexiko je veľmi rozmanitá krajina, vyspelá krajina, so svojimi všetkými extrémami a nepoznám žiadneho krajana, ktorý by ,,odtiaľto” utekal, pretože sa mu nepáči..

Toľko od Sofie z Mexika. Ďakujem jej za veľmi zaujímavý a bohatý príspevok aj s nádhernými fotografiami. Dúfam, že sa vám článok páčil a dozvedeli ste sa niečo nové. Nezabudnite sa vyjadriť v komentároch.

Ďakujem za čítanie, zdieľanie, a pokiaľ by ste takisto chceli prispieť svojou časťou do projektu SpozaHranic.com, ozvite sa mi na email [email protected], budem sa tešiť.

Miroslav Dufka (50), Južné Tirolsko

Posted on 13. január 2014 by Kristián Kusenda

Autonómna provincia Bolzano – Horná Adiža je oblasť patriaca dnes k Taliansku (kedysi Rakúsku) usadená v talianskych Alpách, prevažne hovoriaca nemecky. A práve tu nakoniec zakotvil po problémoch v práci a rozvode Miroslav, o ktorom je nasledujúci príspevok.

Pocházím od Uh. Hradiště a jsem vyučený opravář zemědělských strojů. Hned po revoluci se mi naskytla příležitosť jet s přáteli do Sudtirol zkusit hledat práci v zahraničí. Poměrně rychle jsme našli výpomoc na sklizni jablek v obci Tramin. Odpracovali jsme 7 týdnů a jeli jsme zase domů. V té době jsem byl ještě ženatý, takže peníze vydělané v zahraničí byla velká pomoc.

Južné Tirolsko
zdroj: suedtirol.info

V Čechách jsem hned začal pracovat soukromě jako lesní dělník v těžbě dřeva, ale většinu faktur mě ještě neproplatili a ty firmy už dávno neexistují. Mezitím přišel podzim a odjel jsem zase s dluhama v podstatě všude do Itálie na sklizeň jablek, k tomu samému majiteli sadů, u kterého jsem byl rok předtím. Okamžitě mě zaměstnal, dokázal jsem se mezitím naučit aspoň pár základních slov německy, takže už jsme spolu dokázali i tak nějak omezeně, ale přece trochu ,,komunikovat” a dokázal jsem si nějak domluvit práci na jaře. On byl očividně se mnou spokojený.

Miroslav následne pokračoval v ťažbe dreva, ale mal čím ďalej tým viac problémov vymôcť mzdu od zamestnávateľov, takže musel znovu odísť do Itálie. Tam už pracoval rok vkuse v oblasti Verona, pro fa Griba, kde išlo hlavne o pestovanie malých jabloní a zber, kým si na jar v roku 1993 našiel prácu v stavebnej firme.

Nikdy jsem nemusel čekat na výplatu, nikdy se neposouval žádný termín a vždy jsem dostal víc, než jsme měli dohodnuto. Zpočátku se jednalo o tříměsíční turnusy, 3+3 měsíce, ale žena se seznámila s jiným mužem, rozvedli jsme se, takže jsem pak zůstal v Itálii. Našel jsem si přítelkyní a jsem tu s ní dodnes.

Južné Tirolsko
zdroj: suedtirol.info

Čo ťa viedlo k tomu, odísť z Čiech do zahraničia?

V podstatě jsem vůbec neměl v úmyslu dlouhodobě opustit ČR, ale vzhledem k vývoji situace jsem si to zvolil jako v té době nejideálnější řešení, byť mám tři děti a nikdy jsem je nechtěl opustit, ale naskytla se mi příležitost vydělávat víc peněz, tudíž jsem byl schopen prvidelně posílat dost vysoké výživné na děti a ještě dost peněz ušetřit, abych svým dětem každoročně zajistil zimní i letní dovolenou. Tudíž se naučili slušně lyžovat v Alpách a plavat v moři, čímž si myslím, že kdybych se vrátil do ČR, nikdy by tyto oblasti moje děti ve svém dětství neměli šanci poznat, nebo tedy ne se mnou, poněvač bych nebyl schopen z příjmů v ČR našetřit na tyto každoroční dovolené potřebné finanční prostředky.

Mimo jiné jsem v průběhu času nabízel spolujízdu svým autem, abych byl co nejčastěji se svými dětmi, až jsem si pak pořídil minibus. Tak jsem vlastně se svými dětmi trvale v kontaktu a ta spolujízda Sudtirol – Zlínsko ještě pořád funguje. Teď už jsou mé děti dospělé, pomalu budou končit studie, které si zvolili, ale představa, že bych se měl do ČR vrátit se mě zatím moc nezamlouvá. Žiji tady s přítelkyní, ona je zde domácí, má tu své rodinné zázemí, stabilní práci se slušným, pravidelným příjmem, nedomluví se česky a já vůbec nemám v úmyslu ji opustit. Z toho vyplývá, že se asi už natrvalo nevrátím, možná někdy v důchodu.

Južné Tirolsko
zdroj: suedtirol.info

Ako sa pohybujú platy v tejto oblasti? Normální dělník, v zákonem stavené pracovní době vydělává průměrně asi 1 300€.

Aké sú tvoje ďalšie plány? Vydělat si dost peněz na to, abych si mohl pořídit pozemek s rozsáhlejším rybníkem a přilehlými loukami a v klidu chovat hospodářská zvířata a chytat ryby. Víceméně se částečně odizolovat od tohoto poblázněného světa.

Aké máš pocity z krajiny, kde žiješ? Krajina ve které žiji, tedy Jižní Tirolsko, je nádherná, co se týká přírody. Lidi jsou tu převážně velmi vstřícní, počasí stabilní, vzhledem k nadmořské výšce velmi hezké. Strava velmi dobrá a skutečně kvalitní. Způsob zábavy a humoru je trochu jiný než u nás. Dnes si ale každý najde co mu nejlíp vyhovuje. Mě se tu velmi líbí a jsem tu opravdu spokojený.

Čo Slováci a Češi v tejto oblasti, stretávaš sa s nejakými? Já se v podstatě stýkám převážně s domácími obyvateli. Žiji i s domácí ženou. Nemám s nima žádné problémy, nebo potíže. Faktem je, že pokud se tu něco vážnějšího přihodí, tak jsou především v pozadí cizí státní příslušníci a často to vrhá špatný stín i na ty, kteří tu žijí bezúhonně, ať už tedy dočasně nebo dlohodobě. Ale domnívám se, že s tímto problémem se potýkají lidi i v jiných oblastech nebo zemích.

Južné Tirolsko
zdroj: suedtirol.info

Čo by si odkázal ostatným ľuďom, ktorí by chceli túto krajinu navštíviť, prípadne tu žiť?

Já se domnívám, že pokud někdo má skutečný zájem změnit svůj život, nebo změnit své působiště, tak Jižní Tirolsko je skutečně velmi zajímavé pro lidi všech možných zájmů, ať už kulturního nebo sportovního vyžití. Ještě pořád je zde dostatek pracovních příležitostí a nevidím důvod proč by někdo nechtěl žít nebo pracovat v této oblasti, ale velmi bych uvítal, kdyby si lidi dokázali uvědomit, že pokud tady budou dělat bordel a krást, přinutí tím domácí populaci aby se vůči cizincům, (celkově a velkoplošně), obrnila a izolovala, což si nemyslím, že je zrovna vhodné a žádané.

Ďakujem Miroslavovi za zaujímavý rozhovor. Prajem mu v živote veľa šťastia a úspechov k naplneniu jeho plánov. Keby mal niekto záujem o využitie jeho služieb prevozu, nájdete ho ľahko na FB, prípadne mi napíšte. Ak poznáte niekoho, alebo vy samy žijete v zahraničí a ste ochotní sadnúť si na ani nie polhodinku k počítaču, aby ste zvečnili svoj príbeh a skúsenosti a zdieľali s ostatnými prostredníctvom tohto projektu, neváhajte mi napísať na email [email protected]. Teším sa na všetky vaše príspevky.

Lucia (34), Kanada

Posted on 4. január 2014 by Kristián Kusenda

Po menšej vianočnej a novoročnej prestávke si môžete konečne prečítať ďalšie rozprávanie, tentoraz od Lucie z Kanady. Jej príbeh, o živote slovenskej rodiny ďaleko za morom, o krajine, ľuďoch a ďalšom.

Čo ťa viedlo k odchodu zo Slovenska práve do Kanady? Kanada sa stala mojou láskou akonáhle som dopozerala prvý krát film Jeana-Jacquesa Annauda – The Bear (Medveď). Bola som vtedy ešte len na základnej škole. Príbeh sa odohrával v Rockies – Skalistých horách Britskej Kolumbie. Tá príroda ma neskutočne očarila a aj keď som neskôr zistila, že film sa v skutočnosti nenakrúcal v Kanade, ale v Dolomitoch, nič to už na mojom pobláznení do Kanady nezmenilo. Keď som sa cez internet zoznámila s mojim terajším manželom, Slovákom z Banskej Bystrice, tešila som sa, že mi porozpráva z prvej ruky, aká tá moja láska v skutočnosti je. K láske ku krajine sa pripojila i láska k človeku a tak som ho po našej svadbe na Slovensku a získaní statusu Permanent Resident o pár mesiacov neskôr nasledovala do Ontária.

Aké si mala očakávania a plány? Popravde, očakávala som Kanadu z môjho filmu The Bear, ale čakalo ma rovinaté a dusné Ontário a rušné mesto London. Ťažko som sa s tým vyrovnávala, ja dievča z malej dedinky spod Tatier. Sklamanie prerastalo v časté smútky a tak sme mesto zamenili za domček na vidieku, neďaleko mestečka Ridgetown. Bolo to ďaleko od Londonu, kde mal manžel stále svoju prácu, za ktorou potom každý deň dochádzal hodinu tam a hodinu späť domov. Obaja sme vedeli, že Ontário nie je to pravé miesto pre nás a tak keď manželova firma po 60 rokoch úspešnej existencie zavrela svoje dvere pred asi 700 zamestnancami, on už mal potvrdené nové miesto v našej vysnívanej Britskej Kolumbii. Očakávania? Žiť v súlade s tunajšou, ešte stále pomerne nedotknutou prírodou, čerpať z nej svoju silu, učiť deti chápať ju a milovať ju. Mať svoj domček uprostred lesa, svoje malé hospodárstvo a vychovávať deti k láske ku Kanade i našej rodnej zemi – Slovensku. Byť tu spokojní a šťastní..

Lucia, Kanada

Krajina

Príroda je krásna, v každej provincii iná. Sever Britskej Kolumbie nie je pre každého. Pod snehom 6 mesiacov s teplotami často okolo mínus 25 stupňov. Ale s príjemným letom, kedy si človek môže do sýta užívať stanovanie a blúdenie po krajine, ktorá nepatrí žiadnemu susedovi. Je síce oficiálne majetkom kráľovnej, ale v skutočnosti patrí snáď iba pánu Bohu. Nedotknutá a divoká. Ontário bolo iné, príliš iné v porovnaní s mojim Liptovom na Slovensku. Nezvykla som si na tamojšie zimy bez snehu a dusné letá. Britská Kolumbia má bližšie k domovu. Je to akýsi paradox, že človek odíde z rodnej hrudy aby ďaleko od nej hľadal miesto, čo sa najviac podobá tomu, z ktorého odišiel.

Strava je otázkou zvyku a šikovnosti v nahrádzaní. Slovenské jedlá v našej rodine zostávajú, i keď ingrediencie sú pozmenené, prispôsobené tomu, čo sa v Kanade najviac podobá originálu. Chýbajú mi tu mnohé veci zo Slovenska. Vo veľkých mestách nie je problém nájsť malé poľské obchodíky kde sú dostať aj produkty zo Slovenska. Ďaleko od metropoly je to už problematickejšie.

Lucia, Kanada

V našej rodine sa snažíme zachovávať tradície, s ktorými sme vyrástli. I keď Ježiško je pre deti už Santa, darčeky nosí stále 24. večer a nie 25. ráno. Chodí k nám Mikuláš a na Halloween si zapálime aspoň doma sviečočku na stole a pospomíname si na tých, čo sa na nás už pozerajú tam zhora. Naše deti vtedy nechodia po okružných jazdách pýtajúc si sladkosti a neprezliekame sa do kostýmov. Rešpektujeme zvyky Kanady, ale nevkladáme sa do nich nasilu. Čo sa nám vryje do srdca, prijmeme za svoje, čo nie, zostáva len v rovine tolerancie a rešpektu. Jedna vec, ktorú na Kanade milujem a ktorá na mňa zaútočí vždy, keď sa vraciam domov na Slovensko, je politika. Tu v Kanade na mňa nestriehne, nekazí mi deň ak ju nepozvem dnu. Tam doma na Slovensku bola votrelcom a vbehla k vám do domu bez pozvania a násilne. Tu sa s ňou nezaoberám a ak sa jej nechcem venovať, tak mi dá pokoj, nebičuje ma svojou každodennou prítomnosťou. Na Slovensku už narobila príliš veľa škody v tvárach ľudí, pokradla úsmevy a témy rozhovorov pri stretnutiach na ulici. Nevítaný hosť, k nám viac tu v Kanade nechodí.

Ľudia

Kanaďania sú navonok veľmi priateľskí a otvorení, ale v skutočnosti je ťažké dostať sa im do srdca. To si často nechávajú úplne pre seba. Sú veľmi zdvorilí a niekedy až príliš formálni, ale v mnohých oblastiach sa na to celkom rýchlo zvyká – a rado, ak ide o služby či akékoľvek jednanie s klientom.

Paradoxne najbližší ľudia, ktorých sme tu okolo seba zatiaľ mali, boli vždy z Európy. Keď sa zbližujete s Kanaďanom, či sa o to len snažíte, poznať tam iné korene, inú náturu, premýšľanie. Je vlastne ťažké označiť niekoho za ,,Kanaďana”, keďže čo len pár generácii dozadu bol možno vašim krajanom. Kanaďania povýšili multikulturalizmus na niečo, na čom táto krajina stavia, nie je to problém, čo by ju rúcal. I keď stretnutia so slovenskou komunitou priniesli i veľa sklamaní a staré známe žabo-myšie vojny a sváry pre niekoho typicky slovenské, našli sme si i spriaznené duše, s ktorými sa snažíme udržovať kontakt i na väčšiu diaľku.

Slovensko

Samozrejme, že mi chýba. Chýba mi v tom, čím mi je stále drahé. Rodinou, priateľmi, krásnym rodným krajom, tradíciami, kultúrou, rozprávkami, vtipmi. Ľahkosťou prejavu, kedy človek nemusí prekladať sám seba. Ženy vraj presun a zvykanie si zvládajú ťažšie a trvá im to dlhšie. Mne to trvalo zhruba 7 rokov, kým prestalo porovnávanie so Slovenskom, kým ustalo plakávanie do vankúša na Vianoce a narodeniny. Rodičia i svokrovci prišli na pomoc a potechu s každou našou narodenou dcérkou a doniesli nám sem domov. Emigrácia pretriedi priateľov, niektorých postráca, iných opäť nájde. Nový domov vám v chápaní mnohých voľakedy blízkych berie právo pliesť sa do starej vlasti a jej trápení. Čo najmenšia kritika na rodnú zem spoza mora z vás robí vlastizradcov.

Lucia, Kanada

Odkaz ostatným

Čo by si poradila ostatným, ktorí možno uvažujú nad cestou do Kanady? Nech si najprv zvážia a spýtajú sa sami seba, prečo práve Kanada? Mnohí sa radikálne rozhodnú preniesť svoj život sem a pritom k nej nemajú žiadny špeciálny vzťah, odôvodnenie, puto, či motiváciu. Začať tu je ťažké a preklenúť mnohé prvotné krízy si vyžaduje nielen rozum a rozvahu, ale i určitú citovú náklonnosť k tejto zemi. Veľa čítať, všetko dostupné. Knihy, blogy, facebook, na ktorom už je zriadených veľa skupín Slovákov Kanade. Pýtať sa ľudí, čo už tu žijú istý čas, pýtať sa sám seba. Kanada je obrovská zem a som si istá, že je v nej to vysnívané miestečko pre každého.

Ak ju chcete spoznať ako turista, najlepšie je zobrať to z jedného konca po druhý, zbaliť si veci do batoha a stanovať. Presúvať sa cez provincie a národné parky naprieč celou krajinou. Rozprávať sa pri ohníku so susedmi zo stanu oproti, kupovať ovocie zo stánku rovno pri farme, zahľadieť sa do polárnej žiary tu na severe a počúvať zavýjať kojoty niekde v diaľke.

Emigrácia do Írska, oplatí sa vám to?

Posted on 4. január 2014 by Kristián Kusenda

Odpovedať

Autor: Patrick Linhart

Mnohí Slováci, ktorí ostali „trčať“ doma sa pýtajú sami seba: Ostať či odísť? Je to jednoduché? Alebo radšej nebudem riskovať a nejako to tu doma ešte znesiem? Vydržím? Po absolvovaní prvých rokov v našej statočnej nebojaschopnej Armáde SR som sa rozhodol doslova ujsť. Pochopil som, že po páde komunizmu novovzniknutý štát nenapreduje k lepšiemu, práve naopak. Ostať doma za 5300 korún tiež nemalo žiaden význam.

Vtedy ešte na Slovensku vládol Mečiar (takzvaný otec národa – zbohom národ ak toto je jeho „otec“), ale veľa sa odvtedy v porovnaní s dneškom na Slovensku nezmenilo. Jeho žiak pán „F“ postupuje v cestičke svojho učiteľa, vlastne už predbehol aj svojho „mastera“, keďže sa veci nerobia už tak okato, ale oveľa potichšie, sofistikovanejšie a zabehane automaticky. Každopádne Mečiar bol práve dôvodom mnohých Slovákov prečo odovzdali občianky a jeho učeň zasa dôvodom na odovzdanie cestovného pasu a žiadosti o iné občianstvo.

Dorazil našu nádej na zmenu, hlavne nás, ktorí sme organizovali, či sa iba participovali na antikorupčných protestoch zo zahraničia. Po poskytnutí obetnej skrachovanej ovečky pána Ruska, ktorý už nebol chránený žiadnou politickou svorkou vlkov, sa na základe predošlej dohody s finančnými skupinami podarilo celú kauzu pekne potichučky zamiesť pod koberček a Slovák má pocit, že je všetko „OK“. Teraz sa všetci tvária, že také nekalé praktiky, aké sa dostali na svetlo božie, sa už ďalej nedejú, ale opak je pravdou.

Mohlo by vás zaujímať: Írsko novým domovom pre Slovákov

Stačí nebyť pohodlný a zbystriť zrak. No a veď aj keby niečo, je tu tá takzvaná sľúbená „istota“, a to v podobe jeho najlepšieho priateľa, s ktorým sa pozná iba nepatrných 30 rokov. Ten bol dosadený na stoličku najmocnejšieho, pána neodvolateľného, pána „vyslovovateľa verdiktov“, takže keby niečo, všetko sa uhladí zo zálohy. Za komunizmu sme aspoň mali istoty, teraz tie sociálno-demokratické „istoty“ patria iba jeho poslušným ovečkám. Sociálna demokracia, ktorá funguje v Írsku vyzerá totiž úplne inak. Ukážem vám to na príklade podpory pre občana žijúceho v Írsku, ktorý stratil prácu a má záujem podnikať, aby človek pochopil, o čo v živote prichádza.

Kto odíde posledný, nech zhasne svetlo

Je iba na vás, či chcete žobráčiť a prežívať stresujúcu každodennú realitu v krajine, kde ak niečo nadobudnete a nebudete držať „hubu“, tak o to aj bezsúdne prídete. Všetko sa to deje v „dobro“ občana ako takého a vďaka úplnej bezprávnosti štátnych aparátov. Pokiaľ ste sa rozhodli svojim tichým súhlasom proti tomuto systému už nebojovať a je vám to všetko jedno, skúste aspoň urobiť ten posledný zúfalý krok, ktorý som učinil aj ja – odíďte navždy preč.

Íri nechápali

Keď som povedal kolegovi Írovi, že na Slovensku mu môže vziať exekútorská mafia všetko, a to legálne a bez problémov, bezdôvodne a ešte aj s pečiatkou, na ktorej je hlavička štátu, neveril mi. Keď som mu povedal, že priemerný plat je 300 eur v čistom a náklady sú vyššie ako tu v Írsku vs. írskych 2000 eur, a že životné minimum na Slovensku je 65 eur oproti 800 eurám v Írsku, pričom ceny sú na Slovensku ešte vyššie, nechápavo krútil hlavou.

Zmena v jeho správaní nastala, keď sa začal smiať na mojej poslednej vete (ktorú považoval za žart), a to keď som ho informoval, že na Slovensku sa platí ešte aj za dažďovú vodu. Úsmev z jeho tváre zmizol až v okamihu, keď podľa výrazu na mojej tvári neskôr pochopil, že sa o žiaden žart nejedná.

Vedeli ste, že: Slováci majú v Írsku vlastný folklórny súbor

Slovensko vs. Írsko

Keď sa vám stane v Írsku to, že budete nezamestnaný, nemusíte sa strachovať. Štát vám zaplatí ubytovanie, lieky, náklady na prepravu a ešte vám strčí cca 190 eur do vrecka. Týždenne samozrejme. Potom vám ponúkne kurz alebo školu, počas ktorej vás naplno podporuje spomínanými výhodami a finančnou čiastkou.

Keď doštudujete a rozhodli ste sa stať živnostníkom, Írsky štát vám ponúkne túto finančnú podporu ešte na ďalšie dva roky, aby ste mali čas svoje podnikanie rozbehnúť. Vybavia vám za štátne peniaze vašu kanceláriu, pripravia vám podnikateľský zámer a pomôžu vám rozbehnúť podnikanie rôznymi podpornými programami a kurzami, samozrejme zdarma.

Netvrdím, že máte utiecť

Pravdaže, počas tých dvoch rokov platia naďalej vašu týždennú podporu priamo na účet v banke. Ak potrebujete pomoc, zavolajú vás na kávičku (to je ten rozdiel pani za zamrežovaným okienkom s pokrikom „Čo chcete, nie sú úradné hodiny!!!”), a vysvetli sa vám všetko, čo vám nie je jasné.

Netvrdím, že máme všetci utiecť do krajín ako sú Írsko, UK, Nemecko, alebo Rakúsko kvôli sociálnej podpore. Toto je iba príklad toho, ako to funguje, keď stratíte prácu, a to nie vašim vlastným pričinením (prepúšťanie zo strany zamestnávateľa atď.). Pokiaľ ste z práce totiž odišli sám a dobrovoľne, tieto sociálne výhody vám žiaden zo spomínaných štátov nedá.

A čo teda ak chcete v zahraničí podnikať?

Založenie živnosti, napríklad v takom Írsku trvá cca 60 sekúnd strávených na internete, a to za úbohých 20 eur. Zdá sa vám to ako sci-fi? To iba preto, pretože nežijete v právnom štáte, ktorý dbá o občanov. V tomto štáte ani nemáte vedomie o tom, ako to funguje v zahraničí a ako by to mohlo fungovať aj na Slovensku.

Pokiaľ ste z týchto informácií o podpore živnostníkov v zahraničí v miernom šoku v porovnaní so slovenským systémom, ktorý úspešne zlikvidoval polovicu živnostníkov nadsadenými daňami. Veď šlo o to zlikvidovať malých podnikateľov, aby ich nahnali do fabrík, a tak títo roboti teraz slúžia „väčším záujmom“.

Musíte bojovať

Ak budete snáď nespokojnou ovečkou, bude vám povedané, že si za to môžete sami. Moja vina, moja vina, moja preveľká vina…Presne ako nám vymieľali hlavy v kostoloch, kde sa robila (a robí) politika i naďalej, presne tak to funguje na ľuďoch i v politike vládnucej garnitúry.

Máte teda iba dve základné možnosti, ostať a bojovať, alebo odísť a bojovať naďalej, ale zo zahraničia. Ja totiž nie som za to, aby ľudia pred týmto problémom utiekli. Ale ako sa majú postaviť proti politickej mafii, keď sa predierajú každodennými problémami? Politická garnitúra dáva ľuďom vzor – okrádajte iných. To je presne to, čo chcú – aby sme sa navzájom na Slovensku vyvraždili, ukradli si majetky, podvádzali seba samých navzájom. Ja som sa osobne rozhodol pre iný krok, a to odísť do zahraničia kvôli finančnej istote a naďalej viesť proti tejto zberbe spoločné hnutie, v ktorom sú tisíce zahraničných Slovákov.

Začínate uvažovať o zmene? Dobre, to je totiž prvý krok ku zmene

Ešte musíte prekonať všetky výhovorky. Tu je zoznam tých najčastejších:

Som z pobožnej rodiny, veriaci a nedokážem odísť od svojich blížnych, ktorí ma tu potrebujú

Túto vetu mi povedal jeden „dedinský chlapček“, ktorý mal ísť pracovať do Írska ako žeriavník za 5000 eur mesačne. Bol to chlapček, ktorý mal v obľube trošku inú svorku vlkov, a to s názvom KDH. Rozhodol sa ostať doma „pomáhať“. Do roka prišiel o dom vďaka nespravodlivej exekúcii, šitej pekne na mieru zákazníkom. No a tu je moja celková reakcia.

Myslím, že je tu asi zbytočné hovoriť o veciach ako 7-me božie prikázanie „Nepokradneš“ a 10-te zároveň „Nepožiadaš majetok blížneho svojho ani ničoho, čo je jeho“, keďže sa ním neriadia ani exekútori a dokonca ani samotní páni „kresťania“ z KDH, ktorí si ľahkovážne upečú prasiatko v deň pôstu. Hlavne, že je čo oslavovať.

Napokon veď naše vlády sa vždy riadili dobráckym prikázaním „pomôžeš blížnemu svojmu“, a to hlavne takému, ktorý ti pomôže spiatočne Rebat-om (spiatočnou splátkou) v podobenstve 10% na schránkovú firmu spriaznenej duše. Veď v ústave Slovenského štátu je nepísané „podobenstvo pomoci“ občanom, a to hlavne robotníckej triede vo veku 20 až 40 rokov, ktorí chodia pravidelne do práce za „mzdu na prežitie“, aby mohli naďalej fungovať a pracovať. Tí nie sú až tak príliš chorí, a ak aj áno, iba dočasne, pričom sponzorujú farmaceutický biznis, čo je zase pre štát veľmi výhodné. Hlavne, že budú po „vyliečení“ (čiže oddialení vzniknutého problému na neskôr) zase poslušne pracovať.

Takéto „podobenstvo pomoci“ je podané aj naďalej ľuďom chorým, vyradeným zo zoznamu schopných práce. Túto marketingovú stratégiu, akou je napríklad zdražovanie onkologických liečiv zo strany zásob o nepatrných 1000 % firmou Penta je v tichosti podporované aj dnešnou vládou, keďže nepodnikla žiadne kroky k pozastaveniu týchto úžerníckych taktík. Keď nepracuješ, zdochni. To by si mala dať dnešná vláda vyvesiť pod Slovenský znak v parlamente. Takéto čudesné „podobenstvo pomoci“ tu je pre občanov, ktorí si „od-robotovali“ napríklad 30 rokov v hutiach či závodoch a teraz sú umierajúci doma pri televízoroch, ktoré im dobrovoľne naďalej vymývajú hlavu a nútia k úplnej nečinnosti.

Som chorý, môj zdravotný stav mi to nedovolí

Ak ostaneš doma, určite sa ti tvoj stav zlepší. Doktori, čiže predajcovia liečiv si na tebe zarobia svoje percentá a ty nebudeš chápať, prečo sa nevieš z toho stavu dostať. Keďže všetko minieš na podporu úžerníckych finančných skupín, ostanú ti iba „drobné“ na životosprávu. No a za tie drobné si zase môžeš nakúpiť lacnú chémiu v plastových obaloch z takzvaných potravín, ktoré ti budú zabezpečovať to, že budeš i naďalej chorý a udržiavať ťa pri živote. Ak zomrieš, biznis sa začne zase niekomu inému. Pre štát si iba číslo občianky.

Mám rodinu, preto nemôžem odísť

Práve to je dôvod k tomu, aby si odišiel a svoju rodinu začal finančne zabezpečovať. Pred pár rokmi ku mne prišiel pár s dieťaťom, boli z východného Slovenska, tak ako aj ja. Pomohol som im a posledná správa o nich, ktorú mám je tá, že vlastnia dve reštaurácie na juhu Írska a majú už ďalšie auto po tom, čo si kúpili dom. Takže pokiaľ budeš zo Slovenska odchádzať, nezabudni so sebou vziať i rodinu.

Mám tu byt

Predaj ho ešte pred tým, ako ho nechránené „zožerie“ podlý exekútor. Môjmu známemu sa stal prípad, že sa vracal po 6-tich rokoch domov a nepasoval mu kľúč do zámku na vlastnom byte. Stačilo jedno krivé obvinenie z neplatenia výživného a veselo sa kradlo s pečiatkou štátu. Teraz sa tak akurát môže sťažovať. Jeho súdny boj so štátom z tohto bezdomovca už späť normálneho človeka nespraví a je to ako bojovať proti nedotknuteľnému božstvu sídliacemu na vrchole Olympu. Ako má ten človek bojovať proti niekomu, keď na to nemá ani cent? Takže nezabudnite predať svoju nehnuteľnosť a kúpte si inú, ale už v právnom štáte. V Írsku vám na majetok nikto nesiahne. Zákony sú tu robené pre ľudí, nie proti nim, ako je tomu na Slovensku.

Nemám dosť financií

Do Írska som prišiel so 100 dolármi vo vrecku od mojej babičky. Stačí takáto odpoveď? Netvrdím, že to stačí, ale ak je človek šikovný a má dobrú cestnú povahu, je u otvorených Írov vítaný a naskytne sa mu i pomoci. Tu nie ste na Slovensku, kde by ste museli spať bez peňazí vonku na zrušenej električkovej trati pod bratislavskou železničnou stanicou.Nikoho týmto nepresviedčam, ak si človek typu pohodlný a myslíš si, že keď odídeš, staneš sa bez námahy milionárom, zabudni na to. Radšej ostaň doma a nikam nechoď. Pokiaľ máš ale „drive“ a plné zuby neprávosti, si frustrovaný a vieš, že v živote si schopný dokázať aj niečo viac, tak v nasledujúcom článku ti prezradím úskalia odchodu zo Slovenska a dám aj rady ako v Írsku začať a čomu sa vyvarovať.

Patrick Linhart

Čo všetko vás čaká v zahraničí po odchode z domova?

Posted on 4. január 2014 by Kristián Kusenda

Odpovedať

Patrick Linhart

Úplne odlišné problémy

Prvá vec, ktorá vás neminie, (pokiaľ si vyberiete tú správnu krajinu, správny čas, správne miesto a budete mať job) je pokoj. Pokoj z hľadiska stability.

Nebudú vás trápiť problémy domova na míle vzdialeného, nebude vás trápiť každodenný boj o prežitie, ktorý sa stal na Slovensku úplnou normálnosťou bez toho, aby ste si to vôbec uvedomovali. Ľudia napríklad v Írsku žijú úplne iný, menej stresujúci život, ako u nás v džungli so zákonom prežitia medzi predátormi a obeťami systému.

Pokiaľ ste sa totiž už rozhodli odísť, musíte mať určite očakávania, a keďže opúšťate všetko, na čom vám záleží a dobrovoľne ste sa rozhodli stať sa vyhnancom zo svojej vlastnej krajiny, máte na to asi pádny dôvod. No a práve z tých najčastejších bude asi už spomínaná ekonomická stabilita. Na to, aby ste sa mohli ďalej plnohodnotne rozvíjať, potrebujete mať pokoj od veci typu „čo zajtra budem jesť“, „ako sa vylížem z dlhou“, „ako zaplatím za účty“ a podobne.

Stojí za pozornosť: Emigrácia do Írska, oplatí sa vám to? >>

Dostať sa nad vec

Tým, že vás slovenská prehnitá garnitúre drží v strachu a každodennom strese, nemáte čas uvažovať nad ničím iným, a tak sa pre ostatných stávate ľahko manipulovateľnou a neškodnou obeťou. Takých, akých ste vy milujú exekútori, politici, úžerníci a iné druhy mafie, ako sú finančné skupiny a podobne. Nemôžete sa brániť, nemáte totiž čas, peniaze a silu bojovať, zapodievajúci sa základnými potrebami vašej existencie.

Keď sa dostanete nad vec, pochopíte zmysel týchto viet, pokiaľ vám to teraz ešte stále nedošlo. Čo vám môžem povedať z vlastne skúsenosti ako aj skúsenosti iných, vydýchnete si. Akoby ste opustili peklo a šli sa zrelaxovať. Čaká na vás iný život, v ktorom pochopíte význam slov „radosť žiť“. Život za hranicami nie je rajom, nepochopte ma nesprávne, ale je rajom v porovnaní so životom na Slovensku!

Hnaný túžbou

Význam tejto vety takisto oceníte až keď budete tu, stabilizovaní a ako my tu tomu hovoríme, proste „už v pohode“. Nebude vám vadiť dochádzanie za prácou bicyklom v daždi dve hodiny tam a dve späť za minimálnu mzdu, nebude vám vadiť, že robíte možno jednu z najpodradnejších prác, ktorú by ste doma nevzali.

A to všetko preto, pretože tu budete vedieť, že iba začínate, že toto je začiatočná daň, pričom vás bude hnať „chtíč“ po lepšom, smerom vpred, a hlavne vedomie toho, že tu je možné dosiahnuť legálne všetko.

Pokiaľ chcete zbohatnúť nelegálne, tu sú zákony prísne, ale ak ostanete doma na Slovensku, bude to pre vás raj práve tam. Na Slovensku sú totiž podporovaní vládami a súdnictvom. Ale o tom niekedy inokedy.

Rozdiel vo vašom myslení nastane tak, že si uvedomíte, že tu je to iba začiatok, pričom systém tu u nás v Írsku vám dovolí sa rozvíjať ďalej, pričom na Slovensku by to bola pre vás asi aj zároveň „konečná“ (pokiaľ nie ste politikom alebo jeho kamarátom, čo je na Slovensku najprofitovejší kšeft).

Homesick

Druhý pocit, ktorý vás čaká a neminie je „homesick“, čiže túžba za domovom. Všetko tu bude pre vás nové, ničomu nebudete rozumieť, zo všetkého budete zmätení, a tak sa niet čudovať, že tie slabšie nátury väčšinou končia tam, kde boli predtým, čiže zase doma.

To platí hlavne pre tých prvo-vycestovaných nováčikov. Sám som mal možnosť sa spoznať s týmto typom ľudí, v časoch, keď som mal pracovnú agentúru. O týchto ľuďoch môžem písať romány, možno skôr komédie o naivite a nepripravenosti.

Nazval som ich Homo-naivnes a nechcite do tejto patriť aj vy. Nech už vás vedú k odchodu akékoľvek dôvody, je potrebné si premyslieť prečo vycestovať a hlavne prečo vytrvať v tom, v čo som sa už rozhodol, a to už pred vycestovaním.

Do pozornosti: Zbohatni alebo umri skúšajúc >>

Prečo som sa rozhodol odísť a ako som sa odvážil

Ako bývalý profesionálny vojak, s platom 5300 slovenských korún, za vlády Mečiara v rušiacom sa vojenskom útvare som mal rozhodnutie veľmi jednoduché. Vzal som si A4 rozdelil napoly hrubou čiarou a na ľavú nakreslil + a na pravú -. Potom som vpísal všetky dôležité otázky (ktoré som potreboval zodpovedať, aby to napredovalo k môjmu rozhodnutiu), typu:

Za koľko rokov budem schopný samostatne žiť bez pomoci rodičov
Za koľko rokov budem mať na auto a na byt, čiže možnosť založiť rodinu
Kedy na Slovensku nastane zvrat k lepšiemu
Aký mám postup a možnosti v tejto krajine

Keď my vyšiel jeden plus a zbytok mínusy, nemal som už nad čím uvažovať. Bolo rozhodnuté.

P.S.: Ten papier mám doteraz a vždy, keď som zapochyboval o svojom rozhodnutí čo i len na chvíľku, otvoril som si ho a znova prečítal. Potom sa pochybnosti veľmi rýchlo rozplynuli.

Tento článok ale nie je o mne, pretože pokiaľ ste sa dočítali až sem, je o vás. Prečo? Pretože ste už o odchode začali podvedome, či vedome uvažovať a je iba otázkou času, kedy to urobíte a prestanete sa nechávať zdierať ako otrok bez práv.

A tu sľúbené rady v bodoch kvôli lepšej orientácii

Vezmite si dostatok peňazí, budete ich potrebovať

Sú ľudia, ktorí prežili so „stovkou vo vrecku“ a sú úspešní. Tu nehovorím o sebe, ale o ľuďoch, ktorých poznám. Jeden z nich je napríklad spolumajiteľom Slovenských potravinových obchodov, iný zase niekoľkých kaviarní, atď.

Je tu veľa faktorov, ktoré ovplyvnia či prežijete, ako napríklad vôľa, schopnosť obety, vytrvalosť, miera sebaľútosti, schopnosť prežiť bez peňazí (teraz myslím bez jediného centa v peňaženke a bez možnosti si niekde požičať), celková motivácia.

Pokiaľ ste sa rozhodli prísť bez peňazí a urobiť všetko preto, aby ste ostali, ostanete

Príkladom by boli traja „Blaváci“, ktorí sa vybrali veľkým štýlom hľadať prácu cez najhoršiu dobu roka (júl/august), kedy je mesto Dublin zaplavené študentmi. Ubytovali sa v hosteli v privátnej predraženej izbe a….čakali.

Keby sme sa nestreli náhodou na hokejovom zápase Česko-Slovensko a nevzal ich pod „ochranné krídla“ tak, že som ich vyzdvihol z hostela, zaviedol asi 350 km preč od Dublinu, dal im prácu, kde na druhý deň nastúpili a ubytovanie, na ktoré aj tak už nemali ani cent, dnes by môj najlepší kamarát Pišta a spol. asi neboli už viac než 6 rokov v Írsku a nemali nasporené vyše 100 tisíc na účte, že Pišta? Mali šťastie, ale na toto sa nespoliehajte, pretože kalkulácie, pokiaľ nemáte okamžitý nástup do práce sú jednoduché:

Peniaze potrebné na najlacnejší hostel 10 eur na deň, krát minimálne 2 týždne pokiaľ si nájdete aspoň izbu = 140 eur
Depozit na bývanie/izba minimálne 250
Prvá splátka za bývanie minimálne 250
Doprava na prvé dva týždne 50 eur
Strava a peniaze na nákup „iba“ základných potrieb (nie cigarety za 9 eur!) na prvé dva týždne 200 eur.
Internet, tlačenie životopisov atď…100 eur

V prípade, že si nájdete prácu do dvoch týždňov, prvé dva týždne fungujete na takzvanej „emergency tax“, čo je zvýšená daň, ktorú vám štát vráti, ale cca o ďalšie dva týždne, čiže tu hovoríme o mesiaci od začatia práce.

Buďte na toto pripravení, pretože „podtrhnuto, začiarknuto“ potrebujete na štart okrem letenky, ktorú nerátam cca 800-1000 eur plus. Ak nemáte peniaze na štart, jazyk, skúsenosti v obore a pevnú motiváciu, do Írska nelezte. Ambasáda, ani nikto iný vás tu nebude zachraňovať a finančne vám nikto nepomôže.

Ako som práve spomenul, ak neovládate príslušný jazyk krajiny, v ktorej sa hodláte zamestnať, zabudnite na ňu, pokiaľ sa tento jazyk nenaučíte

Bez jazyka a pomoci si nevybavíte PPS No. (sociálne číslo), ubytovanie (pokiaľ sa neubytujete u Čechov/Slovákov), účet v banke, ani prácu (pokiaľ nemáte obrovské šťastie „náhoda faktor“).

Pokiaľ viete Poľsky, v Írsku sa nemusíte báť vybavenia PPS/sociálneho číslo, alebo účtu. Poľština funguje na týchto miestach už ako druhý jazyk a Poliak vám poradí čo urobiť a kam ísť, ak je treba.

Priznám sa, že ani moja angličtina nebola na najvyššej akademickej úrovni (i napriek maturite), ale mal som to šťastie a prišiel som do Írska v čase ekonomickej prosperity, takzvaného Keltského Tigra, kde sa o mňa trhali pracovné agentúry kvôli zisku, pretože vedeli, že ma zamestnajú na 100%. Ale časy, keď sa brali „ruky a nohy“ ( čo bola vtedajšia jediná požiadavka zamestnávateľov), sú dávno preč.

Konkurencia je tak tvrdá, že i Slováci s povesťou workoholických robotov, precíznych na chlp, s Írskym občianstvom a plynulou angličtinou, ročnými skúsenosťami na tunajšom trhu, kurzmi a školami, majú problém sa zamestnať. Írsko sa prikláňa k 14% miere nezamestnanosti, ktorú ( s prižmúrenými očami k štatistickým papierovým hrátkam našich úradníkov slúžiacich jednej jedinej strane) môžeme porovnať v percentách s tou našou na Slovensku. Aj keď vieme, že v skutočnosti je tá nezamestnanosť na Slovensku oveľa vyššia, ale tvárme sa všetci pred EÚ, že to tak nie je.

Opýtajte sa sám seba, čo môžete tunajšiemu trhu ponúknuť a prečo by mal Írsky zamestnávateľ vziať práve vás a uprednostniť tak pred domácim Írom. Ak ste stále presvedčený, že ponúkate viac, neváhajte ísť do toho naplno.

Na nikoho sa nespoliehajte a nikomu neverte

V minulosti za mnou prišlo veľmi veľa ľudí, ktorí tvrdili, že pricestovali na žiadosť mojej (už neexistujúcej) pracovnej agentúry. Tí ľudia nemali znalosť jazyka, v živote robili všetko, a pritom vlastne dohromady nevedeli nič, prišli úplne bez peňazí a tvrdili, že im musím zabezpečiť prácu hneď teraz.

Týmto ľuďom som pomohol len preto, že mám dobre srdce a nevedel som si predstaviť ako by dopadli, keby som tak neučinil. Nechcite patriť medzi nich a vydať sa touto cestou.

V tomto prípade totiž pár úžerníkov našli moju agentúru a jej adresu tu v Írsku, ošklbali ľudí aj o tie posledné úspory, strčili lístok s adresou a menom do ruky a poslali kade ľahšie. Dnešná vláda (ako vzor) na čele s ostatnými úžerníkmi zlodejmi, učí našu pospolitosť iba jediné, a to kradnúť. Väčšina ľudí tento vzorec úspešne prevzala a považujem za normálny spôsob ako normálny spôsob obživy či zbohatnutia na nešťastí druhých.

Nenechajte sa okradnúť sladkými rečami vymielačov mozgov, ktorí vás obalamutia nacvičenými psychologickými rečičkami. Možno niekedy nepotrebujú ani to. Veď všetci sa pamätáme na inzeráty v miestnych novinách s prvou vetou „Vybavím prácu v zahraničí“. Ide o krok zavolania na mobilné číslo v tom lepšom prípade narazili na odkazovač s poznámkou ako vám pošlú formuláre a hlavne kam musíte vopred poslať peniaze. O týždeň toto číslo už neexistovalo. Ale existovalo nové, iné.

Sám som sa dostal do problémov s parazitmi spoločnosti, ktorí sa snažili priživiť na nešťastí iných a dobrotivosti zase iných ľudí. Títo paraziti dostali mňa aj mojich najbližších do mnohých problémov a to aj vďaka neschopnosti a nevôli slovenskej nefunkčnej prokuratúry tento problém riešiť.

Nečakajte pomoc od Slovákov, väčšina z nich sú totiž „Slováci“

Pre mňa je veľký rozdiel medzi Slovákom, ktorý žije dlhodobo v zahraničí a domácim Slovákom, ktorý „nevyliezol za najbližšie humno“. V 90% prípadoch za bezplatnú pomoc (Vrátane zotročených okradnutých Slovákov, ktorí mi pridelili spomínaní úžerníci) som dostal ponaučenie, na ktoré nikdy nezabudnem, ale nikdy neovplyvnilo moje ďalšie konanie, keďže som našincom stále a naďalej bezplatne pomáhal.

Za dobrotu na žobrotu, toto špeciálne patrí nie len v prípade cudzích, ale hlavne v prípade rodiny a známych. Ak sa chcete vyvarovať problémom, vyvarujte sa tejto charitatívnej pomoci, za ktorú sa dostanete iba do problémov. Pomôžte iba ľuďom v núdzi a ľuďom, ktorí si to zaslúžia, ale nečakajte za to nikdy nič dobré, nebuďte naivní ako ja.

Slovák (ktorý nie je civilizovaný zahraničnými kultúrami) vám nepomôže, práve naopak

Vysvetlím na skutočnom prípade:

Stretli sa dvaja Poliaci a jeden sa pýtal druhého ako sa dostať k sociálnemu číslu. Po polhodinovej monologickej poradni priamo na chodníku rušnej ulice, tento človek skončil s papierikom plným informácii v ruke, nabitý informáciami kam má ísť a čo má robiť.

Zažil som ten istý prípad dvoch Slovákov a odpovedzte si sami ako to asi dopadlo:

Slováci nie sú národom súdržným, preto sa radšej zapojte do debát na stránkach sociálnych sietí ako je Facebook v skupinách Slováci v Írsku, Češi a Slováci v Corku, atď, kde máte väčšie percento úspešnosti, že vám niekto (100:1) poradí správne.

Vybavte si všetko napred a nechoďte na „blint“. Tu sú najviac používané odkazy.

Zabezpečte si vopred ubytovaniewww. daft.ie, vybavte si prácuwww.jobs.ie, kontaktujte sa na komunitné centrá, napr. cez Facebook na Slovak Centre – Ireland, naučte sa jazyk, vezmite si dostatok peňazí, vyberte si tie správne mesiace, keď je o nové pracovné sily záujem (apríl – máj, alebo koniec novembra, nie január a letné prázdniny, keď je všade milión študentov a po-študentov), urobte si plus a mínus list, a keď ste stále presvedčený, že máte čo ponúknuť pracovnému trhu a že sa nevrátite späť bez práce a peňazí, tak až potom s tou správnou motiváciou jednoducho vycestujte!

Tešíme sa na vás a Good luck (veľa šťastia).

Patrick Linhart

Slovák žijúci v Írsku
organizátor dublinských protestov proti Gorile, akcií pre zahraničných Slovákov v Írsku,
marketer a food critic.
zakladateľ TV bez cenzúry, redaktor (aktuality.sk, Slovak in Ireland)

Mária (26), Srbsko

Posted on 22. december 2013 by Kristián Kusenda

Odpovedať

,,Žila som v podnájme a z platu som neušetrila. Kvôli financiám som sa cítila ako v kruhu – z výplaty do výplaty a otázky o zodpovednej budúcnosti som si radšej ani nekládla.” Aj týmito slovami začína Mária svoje rozprávanie. Stav ,,od výplaty do výplaty” je nám mnohým dôverne známy a často ženie ľudí z domova za hranice. V tomto prípade to však neboli peniaze, ale láska.

Máriu počas týždňovej návštevy Slovenska nečakane požiadal o ruku kamarát, vojvodinský Slovák. Zoznámili sa už počas štúdia v Bratislave. Okrem prsteňa jej ponúkol všetko, čo doma má, ale na Slovensku žiť nechce. Po troch mesiacoch sa Márii postupne odkryla tá správna cesta – rozchod s bývalým, dobrovoľná výpoveď v práci, oboznámenie rodičov, rozlúčka s priateľmi, balenie.

Chrám sv. Savu, Belehrad

Do Starej Pazovy, v severnej oblasti Srbska, som sa presťahovala v auguste 2007. Karol, teraz už manžel, mi dal hneď pri vchode darček – dve krabice obuvi. V jednej boli domáce papuče, v druhej dreváky na dvor. Aby som sa cítila fajn. Nasťahovala som sa teda do veľkého domu na okraji malého mesta, 40 km od Belehradu. Dom postavili Karolovi rodičia a podľa miestneho zvyku si vzadu na dvore vybudovali aj druhý, menší domček, kde doteraz žijú. Dve ženy, dve kuchyne, klapalo nám to už od začiatku. Po prvotnej aklimatizácii som sa pomaličky začala dotýkať nového, nepoznaného sveta.

Dnes máme dvoch synov, som na materskej a pracujem ako externá redaktorka pre tunajšie časopisy. Stretávame sa s priateľmi, chodievame do vinice na chatu, manžel od detského kriku uniká na ping pong, ja na zumbu. Pomaly renovujeme dom, celé leto sme vonku na dvore, máme psa a nemáme telku.

OKOLIE

V Belehrade stojí za zmienku centrum mesta, historická pevnosť Kalemegdan, pri ktorej sa rieka Sáva vlieva do Dunaja, ďalej prekrásny a obrovský chrám sv. Sávu. Mapu do ruky, určite zaujímavé veľkomesto. V srdci Vojvodiny leží mesto Novi Sad, tiež tu preteká Dunaj, popri ktorom sa dajú nájsť skvelé pieskové pláže na letné leňošenie. Centrum plné pamiatok, za návštevu stojí napr. historická časť Petrovaradinska tvrđava. Neďaleko sa rozprestiera neveľký národný park Fruška Gora, najvyšší vrch Crveni Čot má iba 549m a v celej Vojvodine, ktorá je rovná ako doska, je toto jediné miesto s lesmi. Samozrejme, od Belehradu na juh, kde už začína pravý Balkán, sa nájdu aj oveľa vyššie kopce a väčšie národné parky ( Tara, Zlatibor, Divčibare… ). Odporúčam navštíviť aj kúpele Soko Banja, pohorie Jastrebac alebo niektorý z početných kláštorov.

Jeden z pohľadov na Fruškej Gore

PRÁCA

Kvôli práci sa do Srbska neoplatí cestovať, jedine, že by ste vopred mali dohodnuté nejaké výhodné miesto. Mnoho Srbov odchádza kvôli zárobku za hranice. Ja sama som si tu prácu nenašla, buď odo mňa žiadali výbornú znalosť srbčiny, srbské občianstvo, iný vysokoškolský smer… až mi jeden riaditeľ povedal pravdu „pozri, kto by zamestnal cudzinku, keď môže dať prácu domácemu.“ Platy sú tu dosť nízke, mesačne predavačka cca 250 eur, učiteľ asi 400 eur, PC expert okolo 800 – 1000 eur, dobrý dôchodok je približne 300 – 400 eur. Chlieb stojí 50 dinárov, liter mlieka sto dinárov, fľaša piva asi 60. Kurz 1 euro = 115 dinárov.

Prežívajú tu aj ,,minimarkety”

ĽUDIA

V Srbsku je uvoľnenejšia, v dobrom zmysle bláznivejšia atmosféra. Možno to bude tým, že tu ešte za každým rohom nestrašia prísne zákony EÚ. Srbi sú hrdí nacionalisti, päsť na hruď a Srbija!!! Ľudia sú tvrdší, ošľahaní vojnou a myslím, že si vedia viac vážiť materiálne dostatky ( kedže prežili nedostatky ). Mnohí sú milí, dobrosrdeční, priateľskí. V obchodoch sa stretávam s veľmi trpezlivými, tolerantnými a ochotnými predávačmi. Mnohí sa venujú poľnohospodárstvu a v malých vojvodinských mestách a dedinách sa často ľudia živia aj predajom domácich produktov ( mliečne výrobky, ovocie, zelenina, mäso, rakija, med… ). Pre národ sú typické dve hlášky „nema problema“ ( čo sa trápiš, veď sa to nejako vyrieši ) a „ima dana“ ( aj zajtra bude deň ).

oblepený stĺp

JAZYK

Srbčina nie je ťažká, patrí medzi slovanské reči. Mnohé slová sú rovnaké alebo podobné ako v slovenčine, mnohé znejú ako ruské. Aj bez znalosti sa na prvé počutie dá vydedukovať, o čom sa človek baví. Existujú iba dva slovníky, jeden veľmi starý – no kvalitný od Emila Horáka, druhý je tenší srbsko-český, ale poslúži. Jazyk som sa učila najprv čítaním detských kníh, pozeraním filmov ( v Srbsku neexistuje dabing, takže som mohla čítať titulky ), počúvaním pomalých romantických balád – a najlepšou školou bola ulica. A vlastné chyby. Lebo keď som známej pochválila muffiny, že majú výborný „proliv“ – navždy si zapamätám, že sa to povie „preliv“. Proliv je totiž hnačka. Mimochodom, vo Vojvodine žije veľa Slovákov, ktorí sú potomkami prisťahovalcov spred 300 rokov. Zachovali si okrem svojho jazyka aj rôzne zvyky, kroje, piesne, sú tu slovenské školy, spolky, divadlá, rozhlas, knihy, časopisy.

V Srbsku je hrozné dopravné značenie, česť výnimkám

ZAUJÍMAVOSTI

Z jedál určite ochutnajte burek ( tenké cesto „kore“ s rôznymi slanými plnkami ), roštilj ( mäsá na grile ), ajvar ( príloha z mletej pečenej papriky ), proju ( slaný kukuričný koláč ), baklávu ( „kore“ na sladko s prechami ). Najznámejšie pivá majú zvieracie mená Lav a Jelen. Všade sú roztrúsené malé obchodíky – pekárne, častokrát otvorené´nonstop. V menších mestách sa často využíva ako dopravný prostriedok bicykel, je tu mnoho stojanov. Žiaci majú najlepšiu známku 5, je to výborná. Letné prázdniny začínajú v polovici júna. V autoškolách je povinný nácvik cúvania do zákruty. Cez hranice vám postačí už len občiansky preukaz. V Novom Sade sa každoročne koná známy hudobný festival Exit. Prezidentom je Tomislav Nikolić.

Slovenská základná škola, Stará Pazova

Toľko k Márii a jej životu v Srbsku. Viac sa môžete dočítať na jej blogu tu - http://mariavrska.blog.sme.sk/. Nezabudnite sa k článku vyjadriť v komentároch a pokiaľ vás ešte niečo zaujíma, len píšte. Ďakujem Márii za jej príspevok a vám za jeho čítanie!

Jozef (34), Japonsko

Posted on 12. december 2013 by Kristián Kusenda

Odpovedať

Jozef je jeden z tých Slovákov, ktorí už nežijú celý rok v zahraničí, ale majú s ním patričnú skúsenosť. Konkrétne Jožo navštevuje pravidelne Japonsko, mesto Sapporo, na dobu pár mesiacov so svojou manželkou, ktorá odtiaľto pochádza, a synom. Nám niečo porozprával o krajine, ľuďoch či zemetraseniach.

Do Japonska som letel prvýkrát sám a taktiež prvýkrát lietadlom. Cestu som prežíval s veľmi zmiešanými pocitmi, ale prevládali predsa len pocity zvedavosti a radosti z neznáma. Plány som mal rôzne, napríklad jazykovú školu, nájsť si okruh priateľov, trochu turistiky. Cestovanie stojí ale veľa peňazí a ja som tam išiel hlavne rodinne, nie ako turista.

Práca v Japonsku

Viem istotne, že plat je vyšší podľa toho, aká veľká je firma. Niežeby v Japonsku neexistovali špekulácia, ale rozhodne prevláda čestnosť. Štátne zamestnanie má veľmi veľkú cenu a často je aj lepšie platené než súkromné. Ľudia si preto cenia svoju prácu a skutočne slúžia krajine aj ľuďom. Japonci sú veľmi racionálni ľudia s primeranou dávkou duchovného života. Neoddeľujú prácu domácu od práce v zamestnaní, je to pre nich užitočná, normálne prežitá každodenná činnosť. Domáca práca alebo povinnosti majú preto neraz podobu zamestnaneckej disciplíny v zmysle nepoľaviť, urobiť to, lebo treba, nekomentovať a podobne.

Veková hranica v práci nehrá rolu. Veľmi dôležitá je špecializácia. Ďalej bezpečnosť práce, postup a kontrola. Všetko sa deje súčasne. Jeden pracuje, druhý kontroluje, podľa toho kto je ako zaradený, respektíve akú má špecializáciu.

Ľudia

Ľudia v domácnostiach čo sa ich správania sa týka, sú voľnejší, ich vyjadrovanie je doma veľmi úprimné. Vonku sa správajú úplne inak. Majú akoby naštudovanú, doslova naučenú psychológiu, etiku, ako sa chovať v rôznych prípadoch – s cudzími, v prípade živelných pohrôm, v zamestnaní s vyššie postavenými, a podobne. Majú niekoľko stupňov slušného spôsobu vyjadrovania sa. Žijú spôsobom ,,doma každý ako chce”, ale vonku jestvuje istá verejná morálka.

Krajina

Tá je veľmi zaujímavá polohou, vegetáciou, vlastne všetkým sa úplne odlišuje od Slovenska. Čo sa prírody týka, je všade vidieť zásah ľudí, naozaj všade. Dajú si záležať na poriadku, čistote, výzore. Celé Japonsko je jedna krajina. Držia spolu vďaka pravidlám ich vypestovanej verejnej morálky. Veľa čerpali z Číny a mám taký pocit, že práve Čína ich oslobodila od surovosti v minulosti. Krajina prešla obrovskou reformou vďaka Číne. Náboženstvo, etika a architektúra. Zato Čína naopak dnes nesmierne opustila od týchto kvalít, možno dali prednosť prílišnej racionalite. Ťažko povedať. Japonsko môže byť hrdé na to, že si všetko čo má vypestovalo a udržalo. Práve to je záruka toho, že aj keď spadnú na zadok, vedia sa sami opäť postaviť a budovať ďalej. Ich zvyky, tradície, sú skôr praktické než okrasné. Aj keď to tak na prvý pohľad nepôsobí. Všetko je podložené veľmi zaujímavou psychológiou a podobenstvami prírody.

Strava

je veľmi chutná, teda všetko chutí tak, ako má. Majú síce svoje zaujímavé omáčky na dochutenie, ale preferujú vlastné chute potravín. Keďže nie som Japonec, samozrejme nie som zvyknutý na všetky ich jedlá. Keď som tam navštívil cudzokrajnú reštauráciu, kde varili Japonci, tak európska strava pre mňa bola chutnejšia ako v Európe. Varia naozaj s citom.

Najviac ma prekvapilo, že ľudia pri práci používajú biele rukavice. Alebo biele utierky na ruky. Ale naozaj pri všetkom, pri športe, do kúpeľne, možno to má aj hlbší význam, ale pôsobí to naozaj príjemne. Na WC majú zvlášť papuče. Všetko v domácnosti majú praktické a veľmi málo vecí dekoračných. Možno to je kvôli zemetraseniam. Ťažko povedať.

Keď už sme pri zemetraseniach, mal som tú česť zažiť raz o polnoci jedno väčšie. No nebolo mi teda všetko jedno. Keď som zobudil ženu, len mi oznámila, že to je v pohode. Dom sa triasol asi minútu. Po tej neskutočne dlhej minúte si už ale moja žena poznamenala, že v centre zemetrasenia sú domy zarovno so zemou. Čomu aj tak bolo, podľa ranných správ.

Hudba

Hudobne by som označil Japonsko taktiež za veľmi zaujímavé. Čo sa tradičnej hudby týka, tak pretrvávajú dodnes a sú aktuálne vo všetkých nových žánroch. Hudba je veľmi expresívna, konkrétna. Moja žena ak si niečo píska, tak to zapíska presne tak. Neurobí ani zo srandy nejaké to tremolo alebo portamento v pisku. Ich dôkladnosť a presnosť sa odzrkadľuje aj v hudbe.

Slovensko

Nevidím to predsa len s nami Slovákmi tak zle. Sme zaujímavý práve tým, že sme pre ostatných iní. Máme svoje zvyky, zlozvyky, nepodložené frázy a zakladáme si na nich. Ale pre cudzincov je to rarita, vzácnosť. Obzvlášť pre Japoncov. Tu napríklad nejestvuje pojem – uvidíme. My Slováci túto frázu používame snáď každú hodinu, ak nie viac. A je to pekné.

Slovensko ako také mi chýba v cudzine po dvoch týždňoch. Totiž môže byť krajina hocijak zaujímavá, bez zamestnania sa človek začne po dvoch týždňoch nudiť. Potom buď má peniaze, že sa premiestni inam, alebo čaká na deň odletu. Milujem cikády, milujem ovzdušie, milujem stravu, milujem ľudí tej krajiny, ale bez práce je tam človek stratený.

Na záver

Buď by som povedal to, že – práve keď som tam prvýkrát letel, sedel vedľa mňa jeden mladý z Nemecka, ktorý tam cestoval len tak s cieľom žiť. Nemal nič so sebou, okrem potrieb na prežitie kým si nenájde nocľah a peniaze. Netušil čo tam bude robiť, nič. Šiel úplne bez plánu, ani po japonsky nevedel nič. Dá sa to. Je to možné, aby sa tam človek usadil. Treba len peniaze na začiatok a špecializácia, pracovné zameranie. Alebo by som odkázal môj príbeh – ako samouk som sa naučil po japonsky, len tak pre zábavu, a stretol som na Slovensku dnes už moju ženu, Japonku. To ostatné už prichádza samo. Rozhodne ak ako turista, tak cestovné poistenie a plán pobytu. Zdravotníctvo je tu veľmi drahé, preto je dôležité to cestovné poistenie.

Plánovania sa netreba báť, Japonci sú majstrami plánovania, teda cez slušnú cestovnú kanceláriu sa vie človek dopracovať k tým najaktuálnejším informáciám.

Michal (35), Severné Írsko

Posted on 2. december 2013 by Kristián Kusenda

Michal žije už takmer 9 rokov v Belfaste, Severnom Írsku. So zahraničím už mal skúsenosť z Rakúska, ktoré ho naštartovalo k tomu, aby odišiel zo Slovenska hľadať svoje šťastie niekam von. Prečítajte si o živote v tejto krajine, domácich a Michalove rozprávanie nakoniec o tom, ako zahraničie zmení váš život.

Keď už človek zakúsi aké je to žiť mimo Slovenska, už len ťažko sa mu tam ostáva. Rakúsko síce nebolo až tak odlišné oproti Slovensku, čo sa krajiny týka, ale platovo neporovnateľné a preto vám ostane vŕtať v hlave – prečo by som za tú istú prácu, ktorú vykonávam na Slovensku, mal byť platený o polovicu menej? Takže napriek tomu, že som mal na Slovensku rozbehnutú živnosť a na naše pomery mi nebolo zle, keď som objavil pracovnú ponuku do Severného Írska, neváhal som ani chvíľu.

Bol to trošku aj risk, keďže v tej dobe v roku 2005 ešte nebolo tak bežné ako teraz niekam vycestovať a ani neexistovalo veľa agentúr, ktoré ponúkali prácu bez toho, aby človek vedel jazyk krajiny, do ktorej sa chystá. Poslal som neznámej paní do agentúry peniaze na letenku a dúfal, že nebudem len ďalším z radu oklamaných ľudí, ktorí naleteli na podobné podvody.

Chvalabohu, dostal som letenku a aj spolu s mojim vtedajším švagrom sme sa vydali do Belfastu – mesta, o ktorom som dovtedy nemal ani potuchy, že vôbec existuje. Momentálne tu žijem v malom domčeku spolu s (druhou) manželkou, ktorú som tu spoznal. Samozrejme, je to Slovenka – aj keď táto krajina má všelijaké prednosti, ženy k ním nepatria. Slovenky a Češky vždy boli a vždy budú najkrajšie ženy na svete, prípadne celkovo naše slovanské devy.

Práca

Teraz pracujem v jednej malej firmičke na výrobu jogurtov. Popritom si práve rozbieham nanovo masážny biznis, pretože už mi chýba robota, ktorú mám rád a ktorá ma naozaj baví. Po odchode zo Slovenska som musel nejakú dobu počkať, kým sa mi moja angličtina zlepší natoľko, aby som si s pokojným svedomím mohol otvoriť živnosť aj tu. Šlo by to aj skôr, ale bol som lenivý sa učiť jazyk a možno som to mal aj sám pre seba ako výhovorku, aby som nemusel meniť pohodlný spôsob života a začať tvrdo makať na niečom. Pomalinky ako pribúdajú klienti si uberám z pracovného času v jogurtárni a jedného pekného dňa sa plánujem už naplno venovať iba masírovaniu.

Odchod

Do zahraničia som odišiel, pretože i keď som na Slovensku nezarábal najhoršie, zažil som aké to je dostávať za dobre vykonanú prácu dobre zaplatené. Pravdou totiž je, že kým človek nestrávi dlhší čas mimo Slovenska, nikdy si neuvedomí naplno v čom žil a čím všetkým bol ovplyvnený. Momentálne je tu aj môj brat, ktorý bol nútený z istých dôvodov tiež odísť za prácou sem, do zahraničia. Tiež bol jeden z tých, ktorý podráždene reagoval na moje komentáre ohľadom situácie na Slovensku – či už išlo o financie, vybavovanie vecí na úradoch, prístup k zákazníkom v obchodoch, proste čokoľvek, na čo bol človek žijúci iba na Slovensku zvyknutý, ale až po strávení niekoľkých rokov v zahraničí sa vymaní spod vplyvu okolia a vidí veci v úplne inom svetle.

Tak to bolo aj s mojim bratom. Je tu síce ešte necelý rok, ale po poslednej návšteve Slovenska mi dal za pravdu, že všetko, čo som mu hovoril, je naozaj tak. Zažil tie isté prekvapenia aké zažívam vždy, keď idem domov a odvyknutý od bežných spôsobov na Slovensku si občas pripadá ako v inom svete. Nieže by bolo všetko zlé, či negatívne – proste to človek vidí a vníma ináč, ako kým tam žil.

Príprava

Keďže na celú prípravu som mal iba pár dní a všetko prebehlo veľmi rýchlo, nič som neriešil. V tej dobe to bolo o čosi zložitejšie, pretože neexistovali žiadne fóra ani asociácie, ktoré pomôžu. Boli sme jedni z prvých, ktorí sa vôbec ocitli v Severnom Írsku. Všetko sme sa museli sami naučiť, či zistiť si na internete. Pekne poctivo so slovníkom v ruke. Ja osobne som poznal iba pár slov anglicky po príchode do Belfastu.

Pre domácich to bolo takisto niečo nové, nemali žiadne skúsenosti so zamestnávaním cudzincov a s tým, čo všetko k tomu potrebujeme, aké papiere, povolenia, atď.

Plány

Tie som nemal žiadne – aspoň nie dlhodobé. Prvé ciele boli hlavne zlepšiť si angličtinu a nájsť si lepšiu prácu, keďže moja prvá práca bolo roznášanie letákov. V pohode job, len byť vonku za každého počasia a hlavne v spoločnosti nie vždy priateľsky naladených miestnych, túlavých psov, ktorých sú v niektorých štvrtiach plné ulice, nebola moja predstava o ideálnej práci. Plat bol ale na druhej strane rozprávkový. Vtedy som si ešte všetko preratúval na koruny, keďže som plánoval, že si asi niečo našetrím. V tom čase som bol ešte stále dušou čistý Slovák, s typickým slovenským zmýšľaním a proste ešte málo prebraný z toho “života”, aký som na Slovensku žil.

Čakám, čo život prinesie. Masírovanie rozbieham nanovo ani nie tak preto, aby som zarábal viac, ale skôr aby som bol zase sám sebe pánom a mal aj viac času na moju manželku a celkovo aj na to užívať si život, nielen drieť niekde od nevidím do nevidím. A je jedno za aké peniaze, ale život je o niečom inom, ako tráviť ho celý naháňaním peňazí, aby som si kúpil veci, ktoré vlastne ani nepotrebujem.

Severné Írsko

Krajina čo sa týka prírodných krás nie je až tak pekná ako Slovensko, i keď domáci, samozrejme, nedajú dopustiť na miestne atrakcie ako sú útesy na severe ostrova či jediné kopce v Severnom Írsku dole pri Newcastle. V tomto sú typickí, aj keď majú v porovnaní so Slovenskom veľmi málo krásnej prírody, dokážu ju neskutočne dobre predať svetu a byť na ňu patrične hrdí. Keby sme toto u nás dokázali, tak sme jedna z najbohatších krajín vďaka cestovnému ruchu. Nuž, bohužiaľ, nie sme.

Čo sa týka domorodcov, nie sú až tak odlišní od hocijakého iného národa, možno až na to, že oproti Slovákom nemajú až tak malé a utlačované sebavedomie, čo im dáva možnosť ďaleko viac si užívať života. A nie je to len tým, že si tu človek aj za minimálnu mzdu môže zájsť ročne na dovolenku a počas roka sa nesužovať od výplaty k výplate – skôr naopak, sú tam kde sú vďaka tomu, že neboli taký dlhý čas bábkami v nejakom divnom systéme.

Až na pár výnimiek, ktorí by ti podpálili auto, dom, zastrelili ťa, či ti dali bombu niekam – ako médiá rady rozmazávajú, ľudia sú tu v podstate veľmi priateľskí a aj keď je to krajina dosť chladná a často tu prší, majú dôvod sa usmievať. Napriek tomu, že vás vôbec nepoznajú, sa s vami dajú do neviazaného rozhovoru a debatujú o hocičom, aj keď ste sa práve stretli na prechádzke v parku.

Čo je tu možno odlišné, viac tu pijú a zabávajú sa ženy, než muži a zároveň sú to aj ženy, ktoré sú jemne povedané lepšie živené a chlapi tí vychrtlíci. Na Slovensku si človek môže krk vykrútiť, keď pozerá po našich Slovenkách. Samozrejme nechcem nikoho uraziť a mám pár domácich známych, ľudia sú to veľmi milí a priateľskí – nuž hold my Slovania sme ale krajší, na tom človek nič nezmení.

Strava

Tá je kategória sama o sebe, tak ako mnohé iné veci, aj v strave sa domáci bohužiaľ musia uskromniť, keďže sú ostrovný štát a pravdepodobne tu asi v minulosti ani nemali nejaké veľké možnosti, čo sa týka rozmanitosti potravín, ktoré môžu pestovať a konzumovať, takže ich jedálniček je oproti slovenskému veľmi chabý. Majú pár základných jedál, ktoré s minimálnymi obmenami nájdete všade. Fish and chips musia byť všade. Aj v čínskych, či francúzskych reštauráciách, ináč by asi skrachovali.

Slovensko

Domov chodím raz ročne. A či mi chýba Slovensko? Prírodné krásy áno, rodina tiež, ale Slovensko ako také sa mi po čase stáva cudzou krajinou kvôli ľuďom, ktorí tam žijú. Jednak sa zmenil môj názor na život a čo od neho očakávam a jednak sa, bohužiaľ, zmenili aj ľudia, ktorí tam žijú a aj za tých pár rokov čo som odtiaľ preč vidím, ako sa tam všetko mení. Bohužiaľ, doba je taká, že núti ľudí, aby sa z nich stávalo to, čo ma na Slovensku odrádza. Slováci boli veľmi milý, pohostinný, príjemný, priateľský národ. Ľudia, ktorí by ťa ochránili, pomohli a všetky možné superlatíva, ktoré bohužiaľ teraz, až na pár výnimok nemôžem povedať.

Odkaz pre ostatných

Nezabudnúť, odkiaľ pochádzajú a byť hrdý na svoje korene, nech už sú kdekoľvek a nech pochádzajú z akéhokoľvek prostredia. Ak človek nemá pevné korene, nedokáže sa uchytiť nikde. Ja som paradoxne až na poslednú dobu po dlhom čase strávenom v zahraničí začal byť hrdý na to, že som Slovák, na Slovensko ako krajinu, a nie preto, že sa to patrí, či preto, že mi je smutno za Slovenskom, ale preto, že som sa dopátral k informáciám o našej minulosti, nielen Slovákov ale celkovo Slovanov – minulosti, na ktorú človek musí byť právom hrdý s tým, že si vie predstaviť akú budúcnosť Slovensko môže mať, ak sa viac ľudí prebudí a začne vnímať kde a ako žije.

Problém na Slovensku je ale taký, že ľudia sú tam nútení žiť v takých podmienkach, že im na nič iné ako na holé prežitie od výplaty do výplaty neostáva čas na nejaké rozjímanie o živote a už vôbec nie o vnímaní toho, kde a ako žijú.

Jedna vec je ťažká, keď človek odchádza a to, že stratí svojich priateľov, známych a musí začínať niekde úplne od nuly. Na druhej strane to bola jedna z najlepších vecí, aká sa mi mohla stať, pretože v dospelosti človek zistí, keď ostane sám v cudzom svete bez všetkých a bez ničoho, že ani nevie kto je. Celý život sa len prispôsobuje svojmu okoliu, či už rodičom, spolužiakom, kamarátom, kolegom, spoločnosti v ktorej sa pohybuje a stráca svoju jedinečnosť, to čo ho odlišuje od ostatných, stáva sa len ovcou v dave a ani netuší, že tou ovcou je.

Pripadá mu to normálne. Práca, domov, telka, kamoši, nejaké aktivity, a tak stále dokolečka dokola a nikdy sa nezamyslí nad tým, či je to naozaj to, čo on sám chce alebo či je len ovplyvnený svojim okolím. Keď sa ale človek ocitne sám v cudzom svete “hrozí” mu to, že sa zastaví nad myšlienkou – a čo teraz, čo budem robiť, čo ma vlastne baví – zrazu máte veľa času a neviete ako, či prípadne s kým ho tráviť, lebo doteraz ste vždy boli obklopení inými ľuďmi a nejako sa všetko odohrávalo samo od seba.

Dobre to bolo preto, že sa človek vráti do svojich detských čias, do čias, kedy si ako pubertiak snažil raziť to svoje miesto v spoločnosti a keď po nejakých neúspechoch, či sklamaniach radšej začal ísť s davom a robiť čo sa má a čo sluší a patrí, aby bol v kolektíve obľúbený. Akurát teraz to je iné. Teraz sa nepotrebujete nikomu zapáčiť, nikomu dostať do partie. Môžete byť sami sebou. Ale aj to môže byť občas dosť obtiažne, spomenúť si na to, kto vlastne som. Nanovo si začnete triediť život na veci, ktoré vás naozaj bavia a na tie, ktoré ste robili kvôli tomu, že to robili vaši známi, kamaráti, rodičia, získate niečo ako nový nepopísaný papier, ktorý buď skopírujete z toho, čo ste žili doteraz, akurát s iným obsadením a na inom pódiu, alebo začnete písať ten váš pôvodný príbeh, ktorý sa stratil niekde medzi základnou školou a prvým zamestnaním. Odchodom do zahraničia som dostal niečo ako druhú šancu – začať nanovo, začať ako ja, Michal – a nebrať ohľad na to, komu sa páči kto som a čo robím.

Ono nech ste akýkoľvek, vždy sa nájdu ľudia ktorých zaujímajú podobné veci, prípadne im imponujú vaše názory, či myšlienky, proste aj keď je každý jedinečný, vždy sa nájdu ľudia, ktorí sú na rovnakej vlnovej dĺžke a vy sa nemusíte snažiť zapadnúť do partie, ktorá sa nachádza vo vašej blízkosti, v rodnom meste, či v práci kde ste, ale môžete byť samým sebou a vybrať si čo od života chcete, vybrať si priateľov, ktorých chcete, nie ktorí vám boli “pridelení” geograficky, či finančne.

Michal ďakujem Ti za pekný a bohatý príspevok a takisto aj za fotografie, držím Ti palce v Tvojom začínajúcom biznise. Myslím, že Michal trafil vo viacerých veciach priamo do čierneho a v mnohom s ním veľmi súhlasím. Prostredie je jedna z vecí, ktoré najviac formujú to, aký sme. Zvlášť keď človek odíde do zahraničia a vidí ten rozdielny vplyv prostredia v zahraničí a na Slovensku, si uvedomí, ako sa meníme my v zahraničí, či “naši doma”.

Nezabudnite sa slobodne vyjadriť v komentároch ako sa vám článok páčil, prípadne na čo konkrétne ste zvedavý.

Michal (23), Fínsko

Posted on 26. november 2013 by Kristián Kusenda

Odpovedať

Mišo strávil v krajine tisícich jazier dva roky. Pôvodný zámer bol dostať sa z nie zrovna vyhovujúcej životnej situácie a niečo si počas dvoch mesiacov privyrobiť, zlepšiť sa v reči a získať nové skúsenosti. Využil teda príležitosť a pricestoval do Helsínk, aby začal pracovať v stavebnej firme svojho brata. Prečo sa vrátil na Slovensko a aké sú jeho ďalšie plány?

Pricestoval som v apríli 2011 a začal pracovať na stavbe vo firme môjho brata. Stavali sme domy pre jedných z najbohatších ľudí v krajine. Najprv som býval v jednom prenajatom rodinnom dome spolu s ostatnými zamestnancami. Asi po roku som sa presťahoval do druhého rodinného domu potom, ako sa firma mierne rozrástla spolu so zopár kolegami. Bývali sme v meste Espoo, ktoré tvorí spolu s mestom Vantaa akúsi súčasť Helsínk. Dá sa povedať, že je to jedno veľké mesto, kde si človek ani nevšimne, keď prejde z Espa do Helsínk.

Čo ťa do Fínska zaviedlo?

Viedla ma k tomu moja momentálna životná situácia v roku 2011, ktorá bola žalostná. Vykašlal som sa na vysokú školu, takmer trištvrte roka som bol nezamestnaný bez príjmu, s kopou dlhou a žiadnymi vyhliadkami. Potom sa mi naskytla táto príležitosť skrz môjho brata, ktorému som za to veľmi vďačný. Dúfal som v dobrý zárobok a nové skúsenosti, zdokonalenie reči atď.

Na cestu som sa nejako nepripravoval. Cestoval som tam autom spolu s kolegom, ktorý tam išiel tiež prvý krát, a s bratovým firemným spoločníkom. Informácie som nejako nečerpal, proste som sadol do auta a čakal čo sa stane. Cesta prebiehala celkom pokojne, až na jednu vec a síce naozaj som nečakal, že po 20 hodinách v aute vystúpim na stavbe a idem prenášať 5 paliet plných 30 kg betónových tvárnic.

Práca v zime

Aké boli Tvoje očakávania?

Keď som prišiel do Fínska, realita predčila moje očakávania. Lepšie by bolo napísať čo som neočakával. Neočakával som napríklad pracovnú dobu 12 hod. denne dva mesiace vkuse, neočakával som jedny z najkrajších žien aké som kedy videl, neočakával som takú prohibíciu, neočakával som tak nákladný nočný život, neočakával som tak tvrdú prácu. Plány som si nerobil nejaké veľké, pretože môj prvotný plán bol ísť si privyrobiť na 2 mesiace a následne sa prihlásiť do PZSR.

Fínsko

Fínsko je veľmi krásna krajina a ako prvé po príchode do Fínska si človek všimne les, ktorý je v podstate všade. Napríklad fíni keď idú stavať dom alebo panelák nevyrúbu neviem koľko zbytočných árov stromov, vyrúbu iba tú plochu, ktorá je potrebná pre miesto na dom. Pre toto ich rozmýšľanie je v celom Fínsku strašne veľa stromov, lesov. S lesmi sú spojené aj huby, čo bola pre nás ďalšia anomália. Obyvatelia Fínska nezbierajú huby hoci im rastu na každom kroku DOSLOVA. Aspoň my sme v jesenných mesiacoch vždy po ceste z práce zastavili auto na krajnici na diaľnici a za zvodidlami sme nazbierali každý deň aspoň dve igelitky. Raz sme takto mali zastavené autá a zbierali sme huby, keď pri nás zastavili fínski policajti, pustili policajných psov a boli presvedčený o tom, že tam pestujeme marihuanu a nemohli uveriť tomu, že my zbierame a jeme hríby.

Huby popri diaľnici

Ďalšie typické fínske je sauna. Saunu má každý jeden rodinný dom a každý jeden byt vo Fínsku. Fíni chodia do sauny od úplneho malička, možno preto sú taký imúnny voči bežným chorobám. Počasie vo Fínsku je pre bežného slováka veľmi zaujímavé. De facto fíni majú dve ročné obdobia, leto a zimu. Zimy sú tam kruté, teplota v noci bežne dosahuje -30 stupňov. V strede zimy slnko vychádza cca o 9:00 a zapadá cca o 15:00. Kdežto v letných mesiacoch je tu presne opačný problém čo sa týka toho svetla. V júni napríklad úplná tma nie je vôbec, preto je veľmi dobré mať žalúzie. Sú tam veľmi rýchle prechody, ako keby nebola ani jar ani jeseň.

Ľudia sú tam úplne iný ako na Slovensku. Mentalita fínskeho národa je nastavená na pravidlá. Proste ak je niečo stanovené pravidlom, že je to správne, tak Fín to bude robiť presne podľa toho pravidla a nebude to porušovať. Napríklad na cestách som len málokedy videl prekročenie rýchlosti fínskych šoférov, alebo že by ma niekto niekam nepustil, hoci mal on prednosť. Dokonca poznal som aj špecialistov, ktorým keď za volantom zazvonil telefón dokázali na výstražných smerovkách zastaviť na krajnici, a až potom zdvihnúť ten telefón. Keď som si vtedy spomenul na zipsovanie na bratislavskom prístavnom moste oproti fínskej premávke, je to tisíc a jedna.

Keď už sme pri tých cestách to isté platí aj o stave vozovky. Hocikam som išiel, vždy som prešiel aspoň cez tri úseky, ktoré opravovali alebo kde robili nové cesty. Kvalita fínskych ciest je úžasná, žiadna jama, žiadny hrbol, nič také neexistuje. A TO MAJÚ CESTY ZADARMO. Ľudia sú ináč celkom priateľský, akurát že sú niekedy až priveľmi nacionálny a hrdý, čo je v niektorých prípadoch dobré, ako napríklad v potravinách, kedy Fín kúpi radšej uhorku z Fínska za 3,50,- ako uhorku z Holandska za 1,20,- hoci je viditeľne väčšia. Ale tento prehnaný nacionalizmus má aj zlú stránku a s tým som sa stretol v práci niekoľko krát, kedy Fínovi nevysvetlíte, že niečo sa dá urobiť lepšie, rýchlejšie, kvalitnejšie, iným systémom, lebo fín má na to fínsky systém a ten je „ najlepší“.

Rekonštrukcia pravej fínskej sauny

Stravu nemajú nič extra a nemajú byť na čo hrdý. Fíni majú jeden sviatok ktorý poznám, volá sa „Juhanus“. Oslavuje sa 24. júna na Jána, vtedy oslavujú príchod leta a sťahovanie sa do letných sídiel a pália pri jazerách obrovské vatry. Zákony vo Fínsku sú veľmi zaujímavé, sám som mal s nimi dočinenia. Ako každý človek, aj ja som porobil zopár chýb a za tie som musel zaplatiť. Jednalo sa hlavne o problémy spojené so šoférovaním, kedy som nemohol šoférovať a po kontrole vozidla a vodiča som sa razom ocitol vo fínskej cele, kde som zotrval 6 dní dokopy, kedže sa to stalo dvakrát. Po prvý krát mi odobrali vodičské oprávnenie, ktoré následne poslali na Slovensko, kedže zákony EÚ neumožňujú zadržiavať vodičské oprávnenia ľuďom z iných krajín, ako je tá ich. Dostal som pokutu vyrátanú na základ môjho príjmu, veku, počtu detí atď. – tento systém pokút sa mi páči viac ako na Slovensku, pretože tu dostane úspešný podnikateľ za prekročenie rýchlosti pokutu 20 000 eur, zatiaľ čo bežný občan dostane za ten istý priestupok pokutu povedzme 300 eur. Keď som chybu zopakoval po druhýkrát, bolo to už komplikovanejšie. V cele som si posedel 4 dni, mal som súd na ktorom rozhodli, že som vyhostený z krajiny na 4 roky.

Po štyroch dňoch ma eskorta zložená z dvoch policajtov odprevadila na loď do Estónska s tým, že mi kúpili lístok a že sa počas 4 rokov nemôžem vrátiť. Po vylodení v Estónsku som si kúpil spiatočnú plavbu späť a o tri hodiny som už vystupoval z lode v Helsinkách. Ide o to, že túto záležitosť nemajú Fíni stále celkom doriešenú. Mne prišlo rozhodnutie zo súdu o vyhostení s tým, že sa môžem do 30 dní odvolať. A tak som aj urobil. Po mojom odvolaní mi prišlo nové rozhodnutie o tom, že nové rozhodnutie sa nemení oproti tomu starému a že som vyhostený na 4 roky od dátumu prvého rozhodnutia. A pod tým – voči tomuto rozhodnutiu je možné sa odvolať do 30 dní …..

Cesta loďou Talin – Helsinki

Toľko moja skúsenosť s fínskymi zákonmi. Fíni si dokážu zábavu užívať naozaj naplno a myslím si, že sa tam dá pozabávať lepšie ako na Slovensku, len to aj o niečo viac stojí. V centre Helsínk to žije naozaj nie len cez víkend ale aj cez týždeň, čo sa o BA povedať nedá. Jednoducho človek sa vo Fínsku určite nebude nudiť. No a čo sa týka hudby, je to veľmi spevavý národ :-D . Nepoznám jednu pesničku, ktorá by nebola prespievaná do fínčiny a v tom jazyku niektoré pesničky pre nás Slovákov znejú vyslovene zaujímavo.

Slovensko

Slovensko mi zo začiatku chýbalo, neskôr už menej. Domov som chodieval cca každé tri mesiace na nejaké tri týždne, ináč som bol stále vo Fínsku. Keď som išiel do Fínska, ku koncu som to už bral, že idem domov :-) Pred posledným turnusom som si ale na Slovensku našiel priateľku a už to bolo samozrejme o inom. Vtedy mi už ale nevyhovovala ani práca, takže som si povedal definitívne koniec a bolo to.

Moje plány po pobyte vo Fínsku sú spoznávať ďalšie krajiny, i keď momentálne pracujem na Slovensku. Najbližší cieľ je Amerika a je to už celkom blízko – budúce leto – 3 mesiace – takisto pracovne.

Na záver

Ak sa niekto chystá do Fínska, jednoznačne radím mať perfektnú angličtinu a začať sa učiť aj po fínsky, je to obrovská výhoda. Keby som mal vtedy čas pokračovať v kurze fínčiny a bola by iná situácia, prijal by som život vo Fínsku zrejme navždy .

Martina (30), Španielsko

Posted on 20. november 2013 by Kristián Kusenda

Martina žije v Španielsku, konkrétne v Barcelone, už sedem rokov a preto nám vie už čo to porozprávať. O jej začiatkoch, aktuálnej situácii v Španielsku a ďalšom.

Už odmalička jsem měla jasno, že chci cestovat. Když mi bylo 22 let, konečně nastala příležitost díky Erasmu a to konkrétne do Oulu (Fínsko). Ti, co jsme na Erasmu byli, víme, že 30% minimálne ze studentú jsou Španělé. A tak jsem poznala, v současnosti už mého bývalého přítele, Katalánce z Barcelony. Po Erasmu jsem méla v plánu vycestovat do Anglie nebo Írska, ale díky němu jsem změnila směr do Barcelony. Já jsem úpřimně řečeno milovník zimy a tak mě nikdy ani ve snu nenapadlo, že skončím u moře s 30-ti stupni, ale ono se vždycky říká ,,nikdy neříkej nikdy”. A tak jsem se v roce 2006 ocitla v letadle s jedním kufrem a s jedním velkým otazníkem, co se vlastne bude dít.

Očakávania

Když se na to teď zpětne dívám, tak jsem žádné velké očekávání neměla. Co jsem ale opravdu měla, byl strach. S mými pečlivě našetřenými 600,- eurami jsem si myslela, že to nejak překlepu prvních 6 měsícú. No, už tady byla naprostá chyba začátečníka. Hned za 4 týdny se po penězích zaprášilo. Ale to předbíhám! Pojďme hezky od začátku.

Já jsem do Barcelony dojela zrovna ve chvíli, kdy se podepsala smlouva mezi Českou republikou a Španělskem ohledně zrušení povolení pracovního pobytu. To mi opravdu ten začátek hodně usnadnilo, i když je třeba říct, že katalánšti úředníci nebyli o této smlouvě obeznámeni, a tak jsem první dva týdny strávila každý den 8 hodin pobíhaním tam a zpět mezi policii a ostatními úřady. Tím je Katalánsko velmi známé, úředníku je tu spousta, jak ze španělské strany, tak i z katalánské. Podle toho, co poslouchám, v současnosti už je to jednoduché, kdyby někdo z vás potřeboval tzv. NIE (Número de Identificación de Extranjeros), tak budete potřebovat pouze jeden den na zařízení jako členové Evropské Unie. 7 let zpátky to tak ještě nebylo.

Dalším hackem však bylo to, že se opravdu anglicky nedomluvíte. Tak jsem začala s mým bakalářským titulem pracovat v McDonalds. Jediné, co bylo možné, bylo uklízení ulice, tam jsem opravdu španělštinu ani katalánštinu nepotřebovala. Vydržela jsem 3 nezapomenutelné týdny. Je to opravdu něco jiného, když si na takové brigádě, když je ti 17, máš spoustu snú a víš, že je to přechodné období, ale já byla v situaci, kdy jsem nevěděla, co se stane a vyhlídka na to zústat pracovat v McDonalds se mi moc nezamlouvala a tak jsem hledala v amerických firmách. V té době to bylo ještě jednoduché, když umíš dobře anglicky a další jazyk a během 5-ti prvních měsícú jsem našla 2 dobré práce.

Jenže to pořád nebylo to pravé ořechové, já jsem sociální pedagog a k tomu ještě hodně tvrdohlavec, tak jsem pořádně zakousla do samostudia španělštiny a katalánštiny a po 5-ti měsících jsem se dostala do výberového řízení jedné neziskovky a nakoniec (ještě ani teď nevím, jak je to možné), jsem to výberové řízení vyhrála. V současnosti pracuji ve stejné neziskové organizaci a mám na starost sociální programy na podporu zaměstnávání lidí s duševným onemocnením.

Platy a práca

To je teď tady výborná otázka! Před krizi se tu žilo moc fajn, ale v současnosti jsou platové podmínky hodně dolú. S 25% nezaměstnanosti se to opravdu dalo čekať, takže se palty pohybují mezi 900 – 1200 €. Ono si Čech a Slovák řekne, že je to dobrý, ale když je potŕeba platit nájem, který stojí mezi 500 až 900€, tak ti toho moc nezústane. Ale z druhé strany si myslím, že zde krize měla i ten pozitívni efekt, že si lidé víc váží toho, co mají a víc přemýšlí, jak ty pěníze utratit.

Krajina a ľudia

Já jsem od začátku měla jasno v tom, že se chci vyhýbat československé komunitě, protože bych se tak nikdy pořádně nenaučila katalánsky. Ona je katalánština krásny jazyk a lidé jsou tu strašně fajn. Vždycky se říká, že Španělé jsou velmi otevření, ale takový Katalánec je ze začátku víc uzavřený, ale o to víc je to pak člověk úpřimný a snaží se vám pomoct – hlavně, když na něho mluvíte katalánsky.

Co se týče těch kulturních šokú, tak si pamatuji první oběd s rodinou mého současného přítele – byl to velký kulturní šok, protože jsme byli v místnosti 5×5 metrú čtverečních a bylo nás dohromady 18. Mezi sebou se všichni překřikovali a zvenku to vypadalo, že se hádají, ale pravdou byl opak. Naprosto normální spokojená rodinka a jak oni mi říkali, tak si v poklidu dávali kafé. V Čechách nebo na Slovensku bychom asi ohluchli, ale tady je to klasika – kdo víc řve, ten se líp slyší.

Co se týče kvality života, tak ti, co máte rádi teplo, tak vřele doporučujú – v Srpnu (Auguste) se tady teda upotíte, ale zbytok roku je tu velmi příznivé počasí. Mě tu teda osobně velmi chybí stromy a příroda, ale naštěstí vždy múžete vypadnout na pláž nebo do lesa, i když teda s porovnáním s našimi lesy… Nemáme se opravdu za co stydět.

Odkaz ostatným

Já bych jim teď asi poradila, ať s Katalánskem počkají. Nestabilní politická situace, naučit se 2 jazyky, ale hlavně 25% nezaměstnanost je silné sousto. Je potřeba to hodně zvážiť. Když vycestuješ ven a chceš tam zústat, tak je fajn nad tím prvně popřemýšlet a vážit si těch malých každodenních momentú, které máme s kamarády a rodinou. To na začátku jakékoliv pobytu v zahraničí mít nebudete. Pokud ale dokážete překlenout ten první rok, tak vás to změní od podlahy. Stanete se mnohem silnejší a samostatnejší, ale taky budete muset často bojovat s tou samotou. Já osobně mám velké štěstí, protože zde mám několik velmi dobrých přátel, ale jsou tu momenty, kdy se cítím sama a ty už tady asi vždycky budou. Každopádně je to zkušenost, kterou vám nikdo nevezme a určite vám víc dá, než vezme.

Ďakujem Martine za jej príspevok a držím palce v ďalšom živote, verím, že fotografie pribudnú už čoskoro ;) Nezabudnite sa slobodne vyjadriť ako sa vám článok páčil či nepáčil, o čom by ste si radi čítali a čo konkrétne by vás zaujímalo.

Spoza Hraníc

Príbehy Čechov a Slovákov spoza hraníc

Archív autora: Kristián Kusenda

Sofia (36), Mexiko

Miroslav Dufka (50), Južné Tirolsko

Lucia (34), Kanada

Emigrácia do Írska, oplatí sa vám to?

Čo všetko vás čaká v zahraničí po odchode z domova?

Mária (26), Srbsko

Jozef (34), Japonsko

Michal (35), Severné Írsko

Michal (23), Fínsko

Martina (30), Španielsko