Mária (26), Srbsko

,,Žila som v podnájme a z platu som neušetrila. Kvôli financiám som sa cítila ako v kruhu – z výplaty do výplaty a otázky o zodpovednej budúcnosti som si radšej ani nekládla.” Aj týmito slovami začína Mária svoje rozprávanie. Stav ,,od výplaty do výplaty” je nám mnohým dôverne známy a často ženie ľudí z domova za hranice. V tomto prípade to však neboli peniaze, ale láska. 

Máriu počas týždňovej návštevy Slovenska nečakane požiadal o ruku kamarát, vojvodinský Slovák. Zoznámili sa už počas štúdia v Bratislave. Okrem prsteňa jej ponúkol všetko, čo doma má, ale na Slovensku žiť nechce. Po troch mesiacoch sa Márii postupne odkryla tá správna cesta – rozchod s bývalým, dobrovoľná výpoveď v práci, oboznámenie rodičov, rozlúčka s priateľmi, balenie.

Chrám sv. Savu, Belehrad

Chrám sv. Savu, Belehrad

Do Starej Pazovy, v severnej oblasti Srbska, som sa presťahovala v auguste 2007. Karol, teraz už manžel, mi dal hneď pri vchode darček – dve krabice obuvi. V jednej boli domáce papuče, v druhej dreváky na dvor. Aby som sa cítila fajn. Nasťahovala som sa teda do veľkého domu na okraji malého mesta, 40 km od Belehradu. Dom postavili Karolovi rodičia a podľa miestneho zvyku si vzadu na dvore vybudovali aj druhý, menší domček, kde doteraz žijú. Dve ženy, dve kuchyne, klapalo nám to už od začiatku. Po prvotnej aklimatizácii som sa pomaličky začala dotýkať nového, nepoznaného sveta.

Dnes máme dvoch synov, som na materskej a pracujem ako externá redaktorka pre tunajšie časopisy. Stretávame sa s priateľmi, chodievame do vinice na chatu, manžel od detského kriku uniká na ping pong, ja na zumbu. Pomaly renovujeme dom, celé leto sme vonku na dvore, máme psa a nemáme telku.

OKOLIE

V Belehrade stojí za zmienku centrum mesta, historická pevnosť Kalemegdan, pri ktorej sa rieka Sáva vlieva do Dunaja, ďalej prekrásny a obrovský chrám sv. Sávu. Mapu do ruky, určite zaujímavé veľkomesto. V srdci Vojvodiny leží mesto Novi Sad, tiež tu preteká Dunaj, popri ktorom sa dajú nájsť skvelé pieskové pláže na letné leňošenie. Centrum plné pamiatok, za návštevu stojí napr. historická časť Petrovaradinska tvrđava. Neďaleko sa rozprestiera neveľký národný park Fruška Gora, najvyšší vrch Crveni Čot má iba 549m a v celej Vojvodine, ktorá je rovná ako doska, je toto jediné miesto s lesmi. Samozrejme, od Belehradu na juh, kde už začína pravý Balkán, sa nájdu aj oveľa vyššie kopce a väčšie národné parky ( Tara, Zlatibor, Divčibare… ). Odporúčam navštíviť aj kúpele Soko Banja, pohorie Jastrebac alebo niektorý z početných kláštorov. 

Jeden z pohľadov na Fruškej Gore

Jeden z pohľadov na Fruškej Gore

PRÁCA

Kvôli práci sa do Srbska neoplatí cestovať, jedine, že by ste vopred mali dohodnuté nejaké výhodné miesto. Mnoho Srbov odchádza kvôli zárobku za hranice. Ja sama som si tu prácu nenašla, buď odo mňa žiadali výbornú znalosť srbčiny, srbské občianstvo, iný vysokoškolský smer… až mi jeden riaditeľ povedal pravdu „pozri, kto by zamestnal cudzinku, keď môže dať prácu domácemu.“ Platy sú tu dosť nízke, mesačne predavačka cca 250 eur, učiteľ asi 400 eur, PC expert okolo 800 – 1000 eur, dobrý dôchodok je približne 300 – 400 eur. Chlieb stojí 50 dinárov, liter mlieka sto dinárov, fľaša piva asi 60. Kurz 1 euro = 115 dinárov. 

Prežívajú tu aj minimarkety

Prežívajú tu aj ,,minimarkety”

ĽUDIA

V Srbsku je uvoľnenejšia, v dobrom zmysle bláznivejšia atmosféra. Možno to bude tým, že tu ešte za každým rohom nestrašia prísne zákony EÚ. Srbi sú hrdí nacionalisti, päsť na hruď a Srbija!!! Ľudia sú tvrdší, ošľahaní vojnou a myslím, že si vedia viac vážiť materiálne dostatky ( kedže prežili nedostatky ). Mnohí sú milí, dobrosrdeční, priateľskí. V obchodoch sa stretávam s veľmi trpezlivými, tolerantnými a ochotnými predávačmi. Mnohí sa venujú poľnohospodárstvu a v malých vojvodinských mestách a dedinách sa často ľudia živia aj predajom domácich produktov ( mliečne výrobky, ovocie, zelenina, mäso, rakija, med… ). Pre národ sú typické dve hlášky „nema problema“ ( čo sa trápiš, veď sa to nejako vyrieši ) a „ima dana“ ( aj zajtra bude deň ).

oblepený stĺp

oblepený stĺp

JAZYK

Srbčina nie je ťažká, patrí medzi slovanské reči. Mnohé slová sú rovnaké alebo podobné ako v slovenčine, mnohé znejú ako ruské. Aj bez znalosti sa na prvé počutie dá vydedukovať, o čom sa človek baví. Existujú iba dva slovníky, jeden veľmi starý – no kvalitný od Emila Horáka, druhý je tenší srbsko-český, ale poslúži. Jazyk som sa učila najprv čítaním detských kníh, pozeraním filmov ( v Srbsku neexistuje dabing, takže som mohla čítať titulky ), počúvaním pomalých romantických balád – a najlepšou školou bola ulica. A vlastné chyby. Lebo keď som známej pochválila muffiny, že majú výborný „proliv“ – navždy si zapamätám, že sa to povie „preliv“. Proliv je totiž hnačka. Mimochodom, vo Vojvodine žije veľa Slovákov, ktorí sú potomkami prisťahovalcov spred 300 rokov. Zachovali si okrem svojho jazyka aj rôzne zvyky, kroje, piesne, sú tu slovenské školy, spolky, divadlá, rozhlas, knihy, časopisy.

V Srbsku je hrozné dopravné značenie, česť výnimkám

V Srbsku je hrozné dopravné značenie, česť výnimkám

ZAUJÍMAVOSTI

Z jedál určite ochutnajte burek ( tenké cesto „kore“ s rôznymi slanými plnkami ), roštilj ( mäsá na grile ), ajvar ( príloha z mletej pečenej papriky ), proju ( slaný kukuričný koláč ), baklávu ( „kore“ na sladko s prechami ). Najznámejšie pivá majú zvieracie mená Lav a Jelen. Všade sú roztrúsené malé obchodíky – pekárne, častokrát otvorené´nonstop. V menších mestách sa často využíva ako dopravný prostriedok bicykel, je tu mnoho stojanov. Žiaci majú najlepšiu známku 5, je to výborná. Letné prázdniny začínajú v polovici júna. V autoškolách je povinný nácvik cúvania do zákruty. Cez hranice vám postačí už len občiansky preukaz. V Novom Sade sa každoročne koná známy hudobný festival Exit. Prezidentom je Tomislav Nikolić.

Slovenská základná škola, Stará Pazova

Slovenská základná škola, Stará Pazova

Toľko k Márii a jej životu v Srbsku. Viac sa môžete dočítať na jej blogu tu - http://mariavrska.blog.sme.sk/. Nezabudnite sa k článku vyjadriť v komentároch a pokiaľ vás ešte niečo zaujíma, len píšte. Ďakujem Márii za jej príspevok a vám za jeho čítanie!

Jozef (34), Japonsko

Jozef je jeden z tých Slovákov, ktorí už nežijú celý rok v zahraničí, ale majú s ním patričnú skúsenosť. Konkrétne Jožo navštevuje pravidelne Japonsko, mesto Sapporo, na dobu pár mesiacov so svojou manželkou, ktorá odtiaľto pochádza, a synom. Nám niečo porozprával o krajine, ľuďoch či zemetraseniach. 

Do Japonska som letel prvýkrát sám a taktiež prvýkrát lietadlom. Cestu som prežíval s veľmi zmiešanými pocitmi, ale prevládali predsa len pocity zvedavosti a radosti z neznáma. Plány som mal rôzne, napríklad jazykovú školu, nájsť si okruh priateľov, trochu turistiky. Cestovanie stojí ale veľa peňazí a ja som tam išiel hlavne rodinne, nie ako turista.

jozo_japonsko_5

Práca v Japonsku

Viem istotne, že plat je vyšší podľa toho, aká veľká je firma. Niežeby v Japonsku neexistovali špekulácia, ale rozhodne prevláda čestnosť. Štátne zamestnanie má veľmi veľkú cenu a často je aj lepšie platené než súkromné. Ľudia si preto cenia svoju prácu a skutočne slúžia krajine aj ľuďom. Japonci sú veľmi racionálni ľudia s primeranou dávkou duchovného života. Neoddeľujú prácu domácu od práce v zamestnaní, je to pre nich užitočná, normálne prežitá každodenná činnosť. Domáca práca alebo povinnosti majú preto neraz podobu zamestnaneckej disciplíny v zmysle nepoľaviť, urobiť to, lebo treba, nekomentovať a podobne.

Veková hranica v práci nehrá rolu. Veľmi dôležitá je špecializácia. Ďalej bezpečnosť práce, postup a kontrola. Všetko sa deje súčasne. Jeden pracuje, druhý kontroluje, podľa toho kto je ako zaradený, respektíve akú má špecializáciu.

jozo_japonsko

Ľudia

Ľudia v domácnostiach čo sa ich správania sa týka, sú voľnejší, ich vyjadrovanie je doma veľmi úprimné. Vonku sa správajú úplne inak. Majú akoby naštudovanú, doslova naučenú psychológiu, etiku, ako sa chovať v rôznych prípadoch – s cudzími, v prípade živelných pohrôm, v zamestnaní s vyššie postavenými, a podobne. Majú niekoľko stupňov slušného spôsobu vyjadrovania sa. Žijú spôsobom ,,doma každý ako chce”, ale vonku jestvuje istá verejná morálka.

jozo_japonsko_4

Krajina

Tá je veľmi zaujímavá polohou, vegetáciou, vlastne všetkým sa úplne odlišuje od Slovenska. Čo sa prírody týka, je všade vidieť zásah ľudí, naozaj všade. Dajú si záležať na poriadku, čistote, výzore. Celé Japonsko je jedna krajina. Držia spolu vďaka pravidlám ich vypestovanej verejnej morálky. Veľa čerpali z Číny a mám taký pocit, že práve Čína ich oslobodila od surovosti v minulosti. Krajina prešla obrovskou reformou vďaka Číne. Náboženstvo, etika a architektúra. Zato Čína naopak dnes nesmierne opustila od týchto kvalít, možno dali prednosť prílišnej racionalite. Ťažko povedať. Japonsko môže byť hrdé na to, že si všetko čo má vypestovalo a udržalo. Práve to je záruka toho, že aj keď spadnú na zadok, vedia sa sami opäť postaviť a budovať ďalej. Ich zvyky, tradície, sú skôr praktické než okrasné. Aj keď to tak na prvý pohľad nepôsobí. Všetko je podložené veľmi zaujímavou psychológiou a podobenstvami prírody.

Strava

je veľmi chutná, teda všetko chutí tak, ako má. Majú síce svoje zaujímavé omáčky na dochutenie, ale preferujú vlastné chute potravín. Keďže nie som Japonec, samozrejme nie som zvyknutý na všetky ich jedlá. Keď som tam navštívil cudzokrajnú reštauráciu, kde varili Japonci, tak európska strava pre mňa bola chutnejšia ako v Európe. Varia naozaj s citom.

jozo_japonsko_3

Najviac ma prekvapilo, že ľudia pri práci používajú biele rukavice. Alebo biele utierky na ruky. Ale naozaj pri všetkom, pri športe, do kúpeľne, možno to má aj hlbší význam, ale pôsobí to naozaj príjemne. Na WC majú zvlášť papuče. Všetko v domácnosti majú praktické a veľmi málo vecí dekoračných. Možno to je kvôli zemetraseniam. Ťažko povedať.

Keď už sme pri zemetraseniach, mal som tú česť zažiť raz o polnoci jedno väčšie. No nebolo mi teda všetko jedno. Keď som zobudil ženu, len mi oznámila, že to je v pohode. Dom sa triasol asi minútu. Po tej neskutočne dlhej minúte si už ale moja žena poznamenala, že v centre zemetrasenia sú domy zarovno so zemou. Čomu aj tak bolo, podľa ranných správ.

jozo_japonsko_2

Hudba

Hudobne by som označil Japonsko taktiež za veľmi zaujímavé. Čo sa tradičnej hudby týka, tak pretrvávajú dodnes a sú aktuálne vo všetkých nových žánroch. Hudba je veľmi expresívna, konkrétna. Moja žena ak si niečo píska, tak to zapíska presne tak. Neurobí ani zo srandy nejaké to tremolo alebo portamento v pisku. Ich dôkladnosť a presnosť sa odzrkadľuje aj v hudbe.

Slovensko

Nevidím to predsa len s nami Slovákmi tak zle. Sme zaujímavý práve tým, že sme pre ostatných iní. Máme svoje zvyky, zlozvyky, nepodložené frázy a zakladáme si na nich. Ale pre cudzincov je to rarita, vzácnosť. Obzvlášť pre Japoncov. Tu napríklad nejestvuje pojem – uvidíme. My Slováci túto frázu používame snáď každú hodinu, ak nie viac. A je to pekné.

Slovensko ako také mi chýba v cudzine po dvoch týždňoch. Totiž môže byť krajina hocijak zaujímavá, bez zamestnania sa človek začne po dvoch týždňoch nudiť. Potom buď má peniaze, že sa premiestni inam, alebo čaká na deň odletu. Milujem cikády, milujem ovzdušie, milujem stravu, milujem ľudí tej krajiny, ale bez práce je tam človek stratený.

Na záver

Buď by som povedal to, že – práve keď som tam prvýkrát letel, sedel vedľa mňa jeden mladý z Nemecka, ktorý tam cestoval len tak s cieľom žiť. Nemal nič so sebou, okrem potrieb na prežitie kým si nenájde nocľah a peniaze. Netušil čo tam bude robiť, nič. Šiel úplne bez plánu, ani po japonsky nevedel nič. Dá sa to. Je to možné, aby sa tam človek usadil. Treba len peniaze na začiatok a špecializácia, pracovné zameranie. Alebo by som odkázal môj príbeh – ako samouk som sa naučil po japonsky, len tak pre zábavu, a stretol som na Slovensku dnes už moju ženu, Japonku. To ostatné už prichádza samo. Rozhodne ak ako turista, tak cestovné poistenie a plán pobytu. Zdravotníctvo je tu veľmi drahé, preto je dôležité to cestovné poistenie.

Plánovania sa netreba báť, Japonci sú majstrami plánovania, teda cez slušnú cestovnú kanceláriu sa vie človek dopracovať k tým najaktuálnejším informáciám.

Michal (35), Severné Írsko

Michal žije už takmer 9 rokov v Belfaste, Severnom Írsku. So zahraničím už mal skúsenosť z Rakúska, ktoré ho naštartovalo k tomu, aby odišiel zo Slovenska hľadať svoje šťastie niekam von. Prečítajte si o živote v tejto krajine, domácich a Michalove rozprávanie nakoniec o tom, ako zahraničie zmení váš život. 

Keď už človek zakúsi aké je to žiť mimo Slovenska, už len ťažko sa mu tam ostáva. Rakúsko síce nebolo až tak odlišné oproti Slovensku, čo sa krajiny týka, ale platovo neporovnateľné a preto vám ostane vŕtať v hlave – prečo by som za tú istú prácu, ktorú vykonávam na Slovensku, mal byť platený o polovicu menej? Takže napriek tomu, že som mal na Slovensku rozbehnutú živnosť a na naše pomery mi nebolo zle, keď som objavil pracovnú ponuku do Severného Írska, neváhal som ani chvíľu.

Bol to trošku aj risk, keďže v tej dobe v roku 2005 ešte nebolo tak bežné ako teraz niekam vycestovať a ani neexistovalo veľa agentúr, ktoré ponúkali prácu bez toho, aby človek vedel jazyk krajiny, do ktorej sa chystá. Poslal som neznámej paní do agentúry peniaze na letenku a dúfal, že nebudem len ďalším z radu oklamaných ľudí, ktorí naleteli na podobné podvody.

michal_irsko_3

Chvalabohu, dostal som letenku a aj spolu s mojim vtedajším švagrom sme sa vydali do Belfastu – mesta, o ktorom som dovtedy nemal ani potuchy, že vôbec existuje. Momentálne tu žijem v malom domčeku spolu s (druhou) manželkou, ktorú som tu spoznal. Samozrejme, je to Slovenka – aj keď táto krajina má všelijaké prednosti, ženy k ním nepatria. Slovenky a Češky vždy boli a vždy budú najkrajšie ženy na svete, prípadne celkovo naše slovanské devy.

Práca

Teraz pracujem v jednej malej firmičke na výrobu jogurtov. Popritom si práve rozbieham nanovo masážny biznis, pretože už mi chýba robota, ktorú mám rád a ktorá ma naozaj baví. Po odchode zo Slovenska som musel nejakú dobu počkať, kým sa mi moja angličtina zlepší natoľko, aby som si s pokojným svedomím mohol otvoriť živnosť aj tu. Šlo by to aj skôr, ale bol som lenivý sa učiť jazyk a možno som to mal aj sám pre seba ako výhovorku, aby som nemusel meniť pohodlný spôsob života a začať tvrdo makať na niečom. Pomalinky ako pribúdajú klienti si uberám z pracovného času v jogurtárni a jedného pekného dňa sa plánujem už naplno venovať iba masírovaniu.

Odchod

Do zahraničia som odišiel, pretože i keď som na Slovensku nezarábal najhoršie, zažil som aké to je dostávať za dobre vykonanú prácu dobre zaplatené. Pravdou totiž je, že kým človek nestrávi dlhší čas mimo Slovenska, nikdy si neuvedomí naplno v čom žil a čím všetkým bol ovplyvnený. Momentálne je tu aj môj brat, ktorý bol nútený z istých dôvodov tiež odísť za prácou sem, do zahraničia. Tiež bol jeden z tých, ktorý podráždene reagoval na moje komentáre ohľadom situácie na Slovensku – či už išlo o financie, vybavovanie vecí na úradoch, prístup k zákazníkom v obchodoch, proste čokoľvek, na čo bol človek žijúci iba na Slovensku zvyknutý, ale až po strávení niekoľkých rokov v zahraničí sa vymaní spod vplyvu okolia a vidí veci v úplne inom svetle.

Tak to bolo aj s mojim bratom. Je tu síce ešte necelý rok, ale po poslednej návšteve Slovenska mi dal za pravdu, že všetko, čo som mu hovoril, je naozaj tak. Zažil tie isté prekvapenia aké zažívam vždy, keď idem domov a odvyknutý od bežných spôsobov na Slovensku si občas pripadá ako v inom svete. Nieže by bolo všetko zlé, či negatívne – proste to človek vidí a vníma ináč, ako kým tam žil.

Príprava

Keďže na celú prípravu som mal iba pár dní a všetko prebehlo veľmi rýchlo, nič som neriešil. V tej dobe to bolo o čosi zložitejšie, pretože neexistovali žiadne fóra ani asociácie, ktoré pomôžu. Boli sme jedni z prvých, ktorí sa vôbec ocitli v Severnom Írsku. Všetko sme sa museli sami naučiť, či zistiť si na internete. Pekne poctivo so slovníkom v ruke. Ja osobne som poznal iba pár slov anglicky po príchode do Belfastu.

Pre domácich to bolo takisto niečo nové, nemali žiadne skúsenosti so zamestnávaním cudzincov a s tým, čo všetko k tomu potrebujeme, aké papiere, povolenia, atď.

Plány

Tie som nemal žiadne – aspoň nie dlhodobé. Prvé ciele boli hlavne zlepšiť si angličtinu a nájsť si lepšiu prácu, keďže moja prvá práca bolo roznášanie letákov. V pohode job, len byť vonku za každého počasia a hlavne v spoločnosti nie vždy priateľsky naladených miestnych, túlavých psov, ktorých sú v niektorých štvrtiach plné ulice, nebola moja predstava o ideálnej práci. Plat bol ale na druhej strane rozprávkový. Vtedy som si ešte všetko preratúval na koruny, keďže som plánoval, že si asi niečo našetrím. V tom čase som bol ešte stále dušou čistý Slovák, s typickým slovenským zmýšľaním a proste ešte málo prebraný z toho “života”, aký som na Slovensku žil.

michal_irsko

Čakám, čo život prinesie. Masírovanie rozbieham nanovo ani nie tak preto, aby som zarábal viac, ale skôr aby som bol zase sám sebe pánom a mal aj viac času na moju manželku a celkovo aj na to užívať si život, nielen drieť niekde od nevidím do nevidím. A je jedno za aké peniaze, ale život je o niečom inom, ako tráviť ho celý naháňaním peňazí, aby som si kúpil veci, ktoré vlastne ani nepotrebujem.

Severné Írsko

Krajina čo sa týka prírodných krás nie je až tak pekná ako Slovensko, i keď domáci, samozrejme, nedajú dopustiť na miestne atrakcie ako sú útesy na severe ostrova či jediné kopce v Severnom Írsku dole pri Newcastle. V tomto sú typickí, aj keď majú v porovnaní so Slovenskom veľmi málo krásnej prírody, dokážu ju neskutočne dobre predať svetu a byť na ňu patrične hrdí. Keby sme toto u nás dokázali, tak sme jedna z najbohatších krajín vďaka cestovnému ruchu. Nuž, bohužiaľ, nie sme.

Čo sa týka domorodcov, nie sú až tak odlišní od hocijakého iného národa, možno až na to, že oproti Slovákom nemajú až tak malé a utlačované sebavedomie, čo im dáva možnosť ďaleko viac si užívať života. A nie je to len tým, že si tu človek aj za minimálnu mzdu môže zájsť ročne na dovolenku a počas roka sa nesužovať od výplaty k výplate – skôr naopak, sú tam kde sú vďaka tomu, že neboli taký dlhý čas bábkami v nejakom divnom systéme.

Až na pár výnimiek, ktorí by ti podpálili auto, dom, zastrelili ťa, či ti dali bombu niekam – ako médiá rady rozmazávajú, ľudia sú tu v podstate veľmi priateľskí a aj keď je to krajina dosť chladná a často tu prší, majú dôvod sa usmievať. Napriek tomu, že vás vôbec nepoznajú, sa s vami dajú do neviazaného rozhovoru a debatujú o hocičom, aj keď ste sa práve stretli na prechádzke v parku.

michal_irsko_1

Čo je tu možno odlišné, viac tu pijú a zabávajú sa ženy, než muži a zároveň sú to aj ženy, ktoré sú jemne povedané lepšie živené a chlapi tí vychrtlíci. Na Slovensku si človek môže krk vykrútiť, keď pozerá po našich Slovenkách. Samozrejme nechcem nikoho uraziť a mám pár domácich známych, ľudia sú to veľmi milí a priateľskí – nuž hold my Slovania sme ale krajší, na tom človek nič nezmení.

Strava

Tá je kategória sama o sebe, tak ako mnohé iné veci, aj v strave sa domáci bohužiaľ musia uskromniť, keďže sú ostrovný štát a pravdepodobne tu asi v minulosti ani nemali nejaké veľké možnosti, čo sa týka rozmanitosti potravín, ktoré môžu pestovať a konzumovať, takže ich jedálniček je oproti slovenskému veľmi chabý. Majú pár základných jedál, ktoré s minimálnymi obmenami nájdete všade. Fish and chips musia byť všade. Aj v čínskych, či francúzskych reštauráciách, ináč by asi skrachovali.

Slovensko

Domov chodím raz ročne. A či mi chýba Slovensko? Prírodné krásy áno, rodina tiež, ale Slovensko ako také sa mi po čase stáva cudzou krajinou kvôli ľuďom, ktorí tam žijú. Jednak sa zmenil môj názor na život a čo od neho očakávam a jednak sa, bohužiaľ, zmenili aj ľudia, ktorí tam žijú a aj za tých pár rokov čo som odtiaľ preč vidím, ako sa tam všetko mení. Bohužiaľ, doba je taká, že núti ľudí, aby sa z nich stávalo to, čo ma na Slovensku odrádza. Slováci boli veľmi milý, pohostinný, príjemný, priateľský národ. Ľudia, ktorí by ťa ochránili, pomohli a všetky možné superlatíva, ktoré bohužiaľ teraz, až na pár výnimok nemôžem povedať.

Odkaz pre ostatných

Nezabudnúť, odkiaľ pochádzajú a byť hrdý na svoje korene, nech už sú kdekoľvek a nech pochádzajú z akéhokoľvek prostredia. Ak človek nemá pevné korene, nedokáže sa uchytiť nikde. Ja som paradoxne až na poslednú dobu po dlhom čase strávenom v zahraničí začal byť hrdý na to, že som Slovák, na Slovensko ako krajinu, a nie preto, že sa to patrí, či preto, že mi je smutno za Slovenskom, ale preto, že som sa dopátral k informáciám o našej minulosti, nielen Slovákov ale celkovo Slovanov – minulosti, na ktorú človek musí byť právom hrdý s tým, že si vie predstaviť akú budúcnosť Slovensko môže mať, ak sa viac ľudí prebudí a začne vnímať kde a ako žije.

Problém na Slovensku je ale taký, že ľudia sú tam nútení žiť v takých podmienkach, že im na nič iné ako na holé prežitie od výplaty do výplaty neostáva čas na nejaké rozjímanie o živote a už vôbec nie o vnímaní toho, kde a ako žijú.

Jedna vec je ťažká, keď človek odchádza a to, že stratí svojich priateľov, známych a musí  začínať niekde úplne od nuly. Na druhej strane to bola jedna z najlepších vecí, aká sa mi mohla stať, pretože v dospelosti človek zistí, keď ostane sám v cudzom svete bez všetkých a bez ničoho, že ani nevie kto je. Celý život sa len prispôsobuje svojmu okoliu, či už rodičom, spolužiakom, kamarátom, kolegom, spoločnosti v ktorej sa pohybuje a stráca svoju jedinečnosť, to čo ho odlišuje od ostatných, stáva sa len ovcou v dave a ani netuší, že tou ovcou je.

michal_irsko_2

Pripadá mu to normálne. Práca, domov, telka, kamoši, nejaké aktivity, a tak stále dokolečka dokola a nikdy sa nezamyslí nad tým, či je to naozaj to, čo on sám chce alebo či je len ovplyvnený svojim okolím. Keď sa ale človek ocitne sám v cudzom svete “hrozí” mu to, že sa zastaví nad myšlienkou – a čo teraz, čo budem robiť, čo ma vlastne baví – zrazu máte veľa času a neviete ako, či prípadne s kým ho tráviť, lebo doteraz ste vždy boli obklopení inými ľuďmi a nejako sa všetko odohrávalo samo od seba.

Dobre to bolo preto, že sa človek vráti do svojich detských čias, do čias, kedy si ako pubertiak snažil raziť to svoje miesto v spoločnosti a keď po nejakých neúspechoch, či sklamaniach radšej začal ísť s davom a robiť čo sa má a čo sluší a patrí, aby bol v kolektíve obľúbený. Akurát teraz to je iné. Teraz sa nepotrebujete nikomu zapáčiť, nikomu dostať do partie. Môžete byť sami sebou. Ale aj to môže byť občas dosť obtiažne, spomenúť si na to, kto vlastne som. Nanovo si začnete triediť život na veci, ktoré vás naozaj bavia a na tie, ktoré ste robili kvôli tomu, že to robili vaši známi, kamaráti, rodičia, získate niečo ako nový nepopísaný papier, ktorý buď skopírujete z toho, čo ste žili doteraz, akurát s iným obsadením a na inom pódiu, alebo začnete písať ten váš pôvodný príbeh, ktorý sa stratil niekde medzi základnou školou a prvým zamestnaním. Odchodom do zahraničia som dostal niečo ako druhú šancu – začať nanovo, začať ako ja, Michal – a nebrať ohľad na to, komu sa páči kto som a čo robím.

Ono nech ste akýkoľvek, vždy sa nájdu ľudia ktorých zaujímajú podobné veci, prípadne im imponujú vaše názory, či myšlienky, proste aj keď je každý jedinečný, vždy sa nájdu ľudia, ktorí sú na rovnakej vlnovej dĺžke a vy sa nemusíte snažiť zapadnúť do partie, ktorá sa nachádza vo vašej blízkosti, v rodnom meste, či v práci kde ste, ale môžete byť samým sebou a vybrať si čo od života chcete, vybrať si priateľov, ktorých chcete, nie ktorí vám boli “pridelení” geograficky, či finančne.

Michal ďakujem Ti za pekný a bohatý príspevok a takisto aj za fotografie, držím Ti palce v Tvojom začínajúcom biznise. Myslím, že Michal trafil vo viacerých veciach priamo do čierneho a v mnohom s ním veľmi súhlasím. Prostredie je jedna z vecí, ktoré najviac formujú to, aký sme. Zvlášť keď človek odíde do zahraničia a vidí ten rozdielny vplyv prostredia v zahraničí a na Slovensku, si uvedomí, ako sa meníme my v zahraničí, či “naši doma”. 

Nezabudnite sa slobodne vyjadriť v komentároch ako sa vám článok páčil, prípadne na čo konkrétne ste zvedavý.