Michal (23), Fínsko

Mišo strávil v krajine tisícich jazier dva roky. Pôvodný zámer bol dostať sa z nie zrovna vyhovujúcej životnej situácie a niečo si počas dvoch mesiacov privyrobiť, zlepšiť sa v reči a získať nové skúsenosti. Využil teda príležitosť a pricestoval do Helsínk, aby začal pracovať v stavebnej firme svojho brata. Prečo sa vrátil na Slovensko a aké sú jeho ďalšie plány? 

Pricestoval som v apríli 2011 a začal pracovať na stavbe vo firme môjho brata. Stavali sme domy pre jedných z najbohatších ľudí v krajine. Najprv som býval v jednom prenajatom rodinnom dome spolu s ostatnými zamestnancami. Asi po roku som sa presťahoval do druhého rodinného domu potom, ako sa firma mierne rozrástla spolu so zopár kolegami. Bývali sme v meste Espoo, ktoré tvorí spolu s mestom Vantaa akúsi súčasť Helsínk. Dá sa povedať, že je to jedno veľké mesto, kde si človek ani nevšimne, keď prejde z Espa do Helsínk. 

Čo ťa do Fínska zaviedlo?

Viedla ma k tomu moja momentálna životná situácia v roku 2011, ktorá bola žalostná. Vykašlal som sa na vysokú školu, takmer trištvrte roka som bol nezamestnaný bez príjmu, s kopou dlhou a žiadnymi vyhliadkami. Potom sa mi naskytla táto príležitosť skrz môjho brata, ktorému som za to veľmi vďačný. Dúfal som v dobrý zárobok a nové skúsenosti, zdokonalenie reči atď. 

Na cestu som sa nejako nepripravoval. Cestoval som tam autom spolu s kolegom, ktorý tam išiel tiež prvý krát, a s bratovým firemným spoločníkom. Informácie som nejako nečerpal, proste som sadol do auta a čakal čo sa stane. Cesta prebiehala celkom pokojne, až na jednu vec a síce naozaj som nečakal, že po 20 hodinách v aute vystúpim na stavbe a idem prenášať 5 paliet plných 30 kg betónových tvárnic. 

spozahranic_finsko

Práca v zime

Aké boli Tvoje očakávania?

Keď som prišiel do Fínska, realita predčila moje očakávania. Lepšie by bolo napísať čo som neočakával. Neočakával som napríklad pracovnú dobu 12 hod. denne dva mesiace vkuse, neočakával som jedny z najkrajších žien aké som kedy videl, neočakával som takú prohibíciu, neočakával som tak nákladný nočný život, neočakával som tak tvrdú prácu. Plány som si nerobil nejaké veľké, pretože môj prvotný plán bol ísť si privyrobiť na 2 mesiace a následne sa prihlásiť do PZSR.

Fínsko

Fínsko je veľmi krásna krajina a ako prvé po príchode do Fínska si človek všimne les, ktorý je v podstate všade. Napríklad fíni keď idú stavať dom alebo panelák nevyrúbu neviem koľko zbytočných árov stromov, vyrúbu iba tú plochu, ktorá je potrebná pre miesto na dom. Pre toto ich rozmýšľanie je v celom Fínsku strašne veľa stromov, lesov. S lesmi sú spojené aj huby, čo bola pre nás ďalšia anomália. Obyvatelia Fínska nezbierajú huby hoci im rastu na každom kroku DOSLOVA. Aspoň my sme v jesenných mesiacoch vždy po ceste z práce zastavili auto na krajnici na diaľnici a za zvodidlami sme nazbierali každý deň aspoň dve igelitky. Raz sme takto mali zastavené autá a zbierali sme huby, keď pri nás zastavili fínski policajti, pustili policajných psov a boli presvedčený o tom, že tam pestujeme marihuanu a nemohli uveriť tomu, že my zbierame a jeme hríby.

Huby popri diaľnici

Huby popri diaľnici

 

Ďalšie typické fínske je sauna. Saunu má každý jeden rodinný dom a každý jeden byt vo Fínsku. Fíni chodia do sauny od úplneho malička, možno preto sú taký imúnny voči bežným chorobám. Počasie vo Fínsku je pre bežného slováka veľmi zaujímavé. De facto fíni majú dve ročné obdobia, leto a zimu. Zimy sú tam kruté, teplota v noci bežne dosahuje -30 stupňov. V strede zimy slnko vychádza cca o 9:00 a zapadá cca o 15:00. Kdežto v letných mesiacoch je tu presne opačný problém čo sa týka toho svetla. V júni napríklad úplná tma nie je vôbec, preto je veľmi dobré mať žalúzie. Sú tam veľmi rýchle prechody, ako keby nebola ani jar ani jeseň.

Ľudia sú tam úplne iný ako na Slovensku. Mentalita fínskeho národa je nastavená na pravidlá. Proste ak je niečo stanovené pravidlom, že je to správne, tak Fín to bude robiť presne podľa toho pravidla a nebude to porušovať. Napríklad na cestách som len málokedy videl prekročenie rýchlosti fínskych šoférov, alebo že by ma niekto niekam nepustil, hoci mal on prednosť. Dokonca poznal som aj špecialistov, ktorým keď za volantom zazvonil telefón dokázali na výstražných smerovkách zastaviť na krajnici, a až potom zdvihnúť ten telefón. Keď som si vtedy spomenul na zipsovanie na bratislavskom prístavnom moste oproti fínskej premávke, je to tisíc a jedna.

Keď už sme pri tých cestách to isté platí aj o stave vozovky. Hocikam som išiel, vždy som prešiel aspoň cez tri úseky, ktoré opravovali alebo kde robili nové cesty. Kvalita fínskych ciest je úžasná, žiadna jama, žiadny hrbol, nič také neexistuje. A TO MAJÚ CESTY ZADARMO. Ľudia sú ináč celkom priateľský, akurát že sú niekedy až priveľmi nacionálny a hrdý, čo je v niektorých prípadoch dobré, ako napríklad v potravinách, kedy Fín kúpi radšej uhorku z Fínska za 3,50,- ako uhorku z Holandska za 1,20,- hoci je viditeľne väčšia. Ale tento prehnaný nacionalizmus má aj zlú stránku a s tým som sa stretol v práci niekoľko krát, kedy Fínovi nevysvetlíte, že niečo sa dá urobiť lepšie, rýchlejšie, kvalitnejšie, iným systémom, lebo fín má na to fínsky systém a ten je „ najlepší“.

Rekonštrukcia pravej fínskej sauny

Rekonštrukcia pravej fínskej sauny

Stravu nemajú nič extra a nemajú byť na čo hrdý. Fíni majú jeden sviatok ktorý poznám, volá sa „Juhanus“. Oslavuje sa 24. júna na Jána, vtedy oslavujú príchod leta a sťahovanie sa do letných sídiel a pália pri jazerách obrovské vatry. Zákony vo Fínsku sú veľmi zaujímavé, sám som mal s nimi dočinenia. Ako každý človek, aj ja som porobil zopár chýb a za tie som musel zaplatiť. Jednalo sa hlavne o problémy spojené so šoférovaním, kedy som nemohol šoférovať a po kontrole vozidla a vodiča som sa razom ocitol vo fínskej cele, kde som zotrval 6 dní dokopy, kedže sa to stalo dvakrát. Po prvý krát mi odobrali vodičské oprávnenie, ktoré následne poslali na Slovensko, kedže zákony EÚ neumožňujú zadržiavať vodičské oprávnenia ľuďom z iných krajín, ako je tá ich. Dostal som pokutu vyrátanú na základ môjho príjmu, veku, počtu detí atď. – tento systém pokút sa mi páči viac ako na Slovensku, pretože tu dostane úspešný podnikateľ za prekročenie rýchlosti pokutu 20 000 eur, zatiaľ čo bežný občan dostane za ten istý priestupok pokutu povedzme 300 eur. Keď som chybu zopakoval po druhýkrát, bolo to už komplikovanejšie. V cele som si posedel 4 dni, mal som súd na ktorom rozhodli, že som vyhostený z krajiny na 4 roky.

Po štyroch dňoch ma eskorta zložená z dvoch policajtov odprevadila na loď do Estónska s tým, že mi kúpili lístok a že sa počas 4 rokov nemôžem vrátiť. Po vylodení v Estónsku som si kúpil spiatočnú plavbu späť a o tri hodiny som už vystupoval z lode v Helsinkách. Ide o to, že túto záležitosť nemajú Fíni stále celkom doriešenú. Mne prišlo rozhodnutie zo súdu o vyhostení s tým, že sa môžem do 30 dní odvolať. A tak som aj urobil. Po mojom odvolaní mi prišlo nové rozhodnutie o tom, že nové rozhodnutie sa nemení oproti tomu starému a že som vyhostený na 4 roky od dátumu prvého rozhodnutia. A pod tým – voči tomuto rozhodnutiu je možné sa odvolať do 30 dní …..

Cesta loďou Talin - Helsinki

Cesta loďou Talin – Helsinki

Toľko moja skúsenosť s fínskymi zákonmi. Fíni si dokážu zábavu užívať naozaj naplno a myslím si, že sa tam dá pozabávať lepšie ako na Slovensku, len to aj o niečo viac stojí. V centre Helsínk to žije naozaj nie len cez víkend ale aj cez týždeň, čo sa o BA povedať nedá. Jednoducho človek sa vo Fínsku určite nebude nudiť. No a čo sa týka hudby, je to veľmi spevavý národ :-D . Nepoznám jednu pesničku, ktorá by nebola prespievaná do fínčiny a v tom jazyku niektoré pesničky pre nás Slovákov znejú vyslovene zaujímavo.

Slovensko

Slovensko mi zo začiatku chýbalo, neskôr už menej. Domov som chodieval cca každé tri mesiace na nejaké tri týždne, ináč som bol stále vo Fínsku. Keď som išiel do Fínska, ku koncu som to už bral, že idem domov :-) Pred posledným turnusom som si ale na Slovensku našiel priateľku a už to bolo samozrejme o inom. Vtedy mi už ale nevyhovovala ani práca, takže som si povedal definitívne koniec a bolo to.

Moje plány po pobyte vo Fínsku sú spoznávať ďalšie krajiny, i keď momentálne pracujem na Slovensku. Najbližší cieľ je Amerika a je to už celkom blízko – budúce leto – 3 mesiace – takisto pracovne. 

Na záver

Ak sa niekto chystá do Fínska, jednoznačne radím mať perfektnú angličtinu a začať sa učiť aj po fínsky, je to obrovská výhoda. Keby som mal vtedy čas pokračovať v kurze fínčiny a bola by iná situácia, prijal by som život vo Fínsku zrejme navždy .

Martina (30), Španielsko

Martina žije v Španielsku, konkrétne v Barcelone, už sedem rokov a preto nám vie už čo to porozprávať. O jej začiatkoch, aktuálnej situácii v Španielsku a ďalšom. 

Už odmalička jsem měla jasno, že chci cestovat. Když mi bylo 22 let, konečně nastala příležitost díky Erasmu a to konkrétne do Oulu (Fínsko). Ti, co jsme na Erasmu byli, víme, že 30% minimálne ze studentú jsou Španělé. A tak jsem poznala, v současnosti už mého bývalého přítele, Katalánce z Barcelony. Po Erasmu jsem méla v plánu vycestovat do Anglie nebo Írska, ale díky němu jsem změnila směr do Barcelony. Já jsem úpřimně řečeno milovník zimy a tak mě nikdy ani ve snu nenapadlo, že skončím u moře s 30-ti stupni, ale ono se vždycky říká ,,nikdy neříkej nikdy”. A tak jsem se v roce 2006 ocitla v letadle s jedním kufrem a s jedním velkým otazníkem, co se vlastne bude dít.

Očakávania

Když se na to teď zpětne dívám, tak jsem žádné velké očekávání neměla. Co jsem ale opravdu měla, byl strach. S mými pečlivě našetřenými 600,- eurami jsem si myslela, že to nejak překlepu prvních 6 měsícú. No, už tady byla naprostá chyba začátečníka. Hned za 4 týdny se po penězích zaprášilo. Ale to předbíhám! Pojďme hezky od začátku.

Já jsem do Barcelony dojela zrovna ve chvíli, kdy se podepsala smlouva mezi Českou republikou a Španělskem ohledně zrušení povolení pracovního pobytu. To mi opravdu ten začátek hodně usnadnilo, i když je třeba říct, že katalánšti úředníci nebyli o této smlouvě obeznámeni, a tak jsem první dva týdny strávila každý den 8 hodin pobíhaním tam a zpět mezi policii a ostatními úřady. Tím je Katalánsko velmi známé, úředníku je tu spousta, jak ze španělské strany, tak i z katalánské. Podle toho, co poslouchám, v současnosti už je to jednoduché, kdyby někdo z vás potřeboval tzv. NIE (Número de Identificación de Extranjeros), tak budete potřebovat pouze jeden den na zařízení jako členové Evropské Unie. 7 let zpátky to tak ještě nebylo.

Dalším hackem však bylo to, že se opravdu anglicky nedomluvíte. Tak jsem začala s mým bakalářským titulem pracovat v McDonalds. Jediné, co bylo možné, bylo uklízení ulice, tam jsem opravdu španělštinu ani katalánštinu nepotřebovala. Vydržela jsem 3 nezapomenutelné týdny. Je to opravdu něco jiného, když si na takové brigádě, když je ti 17, máš spoustu snú a víš, že je to přechodné období, ale já byla v situaci, kdy jsem nevěděla, co se stane a vyhlídka na to zústat pracovat v McDonalds se mi moc nezamlouvala a tak jsem hledala v amerických firmách. V té době to bylo ještě jednoduché, když umíš dobře anglicky a další jazyk a během 5-ti prvních měsícú jsem našla 2 dobré práce.

Jenže to pořád nebylo to pravé ořechové, já jsem sociální pedagog a k tomu ještě hodně tvrdohlavec, tak jsem pořádně zakousla do samostudia španělštiny a katalánštiny a po 5-ti měsících jsem se dostala do výberového řízení jedné neziskovky a nakoniec (ještě ani teď nevím, jak je to možné), jsem to výberové řízení vyhrála. V současnosti pracuji ve stejné neziskové organizaci a mám na starost sociální programy na podporu zaměstnávání lidí s duševným onemocnením.

Platy a práca

To je teď tady výborná otázka! Před krizi se tu žilo moc fajn, ale v současnosti jsou platové podmínky hodně dolú. S 25% nezaměstnanosti se to opravdu dalo čekať, takže se palty pohybují mezi 900 – 1200 €. Ono si Čech a Slovák řekne, že je to dobrý, ale když je potŕeba platit nájem, který stojí mezi 500 až 900€, tak ti toho moc nezústane. Ale z druhé strany si myslím, že zde krize měla i ten pozitívni efekt, že si lidé víc váží toho, co mají a víc přemýšlí, jak ty pěníze utratit.

Krajina a ľudia

Já jsem od začátku měla jasno v tom, že se chci vyhýbat československé komunitě, protože bych se tak nikdy pořádně nenaučila katalánsky. Ona je katalánština krásny jazyk a lidé jsou tu strašně fajn. Vždycky se říká, že Španělé jsou velmi otevření, ale takový Katalánec je ze začátku víc uzavřený, ale o to víc je to pak člověk úpřimný a snaží se vám pomoct – hlavně, když na něho mluvíte katalánsky.

Co se týče těch kulturních šokú, tak si pamatuji první oběd s rodinou mého současného přítele – byl to velký kulturní šok, protože jsme byli v místnosti 5×5 metrú čtverečních a bylo nás dohromady 18. Mezi sebou se všichni překřikovali a zvenku to vypadalo, že se hádají, ale pravdou byl opak. Naprosto normální spokojená rodinka a jak oni mi říkali, tak si v poklidu dávali kafé. V Čechách nebo na Slovensku bychom asi ohluchli, ale tady je to klasika – kdo víc řve, ten se líp slyší.

Co se týče kvality života, tak ti, co máte rádi teplo, tak vřele doporučujú – v Srpnu (Auguste) se tady teda upotíte, ale zbytok roku je tu velmi příznivé počasí. Mě tu teda osobně velmi chybí stromy a příroda, ale naštěstí vždy múžete vypadnout na pláž nebo do lesa, i když teda s porovnáním s našimi lesy… Nemáme se opravdu za co stydět.

Odkaz ostatným

Já bych jim teď asi poradila, ať s Katalánskem počkají. Nestabilní politická situace, naučit se 2 jazyky, ale hlavně 25% nezaměstnanost je silné sousto. Je potřeba to hodně zvážiť. Když vycestuješ ven a chceš tam zústat, tak je fajn nad tím prvně popřemýšlet a vážit si těch malých každodenních momentú, které máme s kamarády a rodinou. To na začátku jakékoliv pobytu v zahraničí mít nebudete. Pokud ale dokážete překlenout ten první rok, tak vás to změní od podlahy. Stanete se mnohem silnejší a samostatnejší, ale taky budete muset často bojovat s tou samotou. Já osobně mám velké štěstí, protože zde mám několik velmi dobrých přátel, ale jsou tu momenty, kdy se cítím sama a ty už tady asi vždycky budou. Každopádně je to zkušenost, kterou vám nikdo nevezme a určite vám víc dá, než vezme.

Ďakujem Martine za jej príspevok a držím palce v ďalšom živote, verím, že fotografie pribudnú už čoskoro ;) Nezabudnite sa slobodne vyjadriť ako sa vám článok páčil či nepáčil, o čom by ste si radi čítali a čo konkrétne by vás zaujímalo.

Jan Havlíček (20), Keňa a Tanzánia

Jan je 20 ročný študent a majiteľ cestovnej agentúry v jednom. Aktuálne je v Českej republike, konkrétne v Prahe, ale veľkú časť roka (väčšinou okolo 5 mesiacov) trávi pracovne či študovne v Keni a Tanzánii, kde sprevádza turistov. 

Mým oblíbeným místem je Viktoriino jezero, jezdím také k pobřeží a pod Kilimandžáro. Samozřejmostí pro turisty jsou různé parky apod. V létě 2014 se chystám s několika přáteli procestovat Afriku od Keni až do Jihoafrické republiky. Poprvé jsem se do Keni dostal před dvěma lety, když mi bylo 18 let, jako dobrovolník. Tehdá jsem učil v masajské škole a žil v jejich domorodé vesnici. Byl to nesmírně zajímavý a celkem drsný pobyt. Mám z něj však nezapomenutelné zážitky a důležité zkušenosti.

aut.: Jan Havlíček

aut.: Jan Havlíček

Čo ťa pritiahlo do Afriky? Od malička jsem se zajímal o domorodé africké kmeny. Když se tedy naskytla příležitost odjet do Keni za Masajema, neváhal jsem. Jsem poměrně dobrodružný typ, vyhovuje mi být na cestách, zvláště v oblíbené Africe. Nutno však dodat, že vždy se rád vracím domů. Mám zde rodinu, přítelkyni, zázemí. Rozhodně bych se do Afriky nechtěl přestěhovat natrvalo.

Ako prebiehala príprava na cestu do Afriky? Připravit se bylo velmi těžké, zvláště když máte vůbec poprvé někam cestovat sám, natož do rovníkové Afriky plné nebezpečí. Nakonec jsem zjistil, že vše je stejně jinak, než jsem si to představoval. Prostředí, lidé, problémy… Těžko se na takovou cestu dokonale připravíte. Můžete pouze minimalizovat rizika, ale i na ta se připravíte složitě. Informace jsem čerpal od lidí, kteří tam již dříve byli a podobný pobyt zažili. Problém byl, že v domorodé vesnici masajského kmene zatím příliš lidí asi nežilo, takže jsem získával spíše obecné informace o Keni.

aut.: Jan Havlíček

aut.: Jan Havlíček

aké si mal očakávania? Očekával jsem, že to bude maso . A bylo. Měl jsem strach, ale zároveň jsem se hodně těšil. V mých plánech bylo podílet se na rozvojových projektech (působil jsem v dětském domově a na základní škole) a především, poznat život Masajů.

Ako sa pohybujú platy v krajine a ako je to s prácou? Obvyklé platy v Keni jsou z našeho pohledu poněkud zoufalé, nicméně dá se s nimi žít. Např. učitelé mají cca 5 000,-Kč (185 EURO) měsíčně. Ceny jsou však v Keni několikanásobně levnější, takže s učitelským platem není zas takový problém vyžít. Já bývám placený z českých peněz. Co se týče práce, je na tom Keňa velmi špatně. Není divu, že se v ní nachází největší slam v Africe – Kibera, obklopující celé hlavní město Nairobi. Byl vytvořen právě kvůli nedostatku práce ve městě. V celé Keni je situace na trhu práce velmi špatná, nezaměstnanost je velká. Spousta lidí zůstává v domácnosti a stará se jen o své políčko nebo dobytek. Většina lidí s něčím obchoduje – se zeleninou a ovocem, s oblečením, coca-colou apod.

aut.: Jan Havlíček

aut.: Jan Havlíček

Aké sú Tvoje ďalšie plány? Především potřebuji dokončit studium. V nejbližších letech se chci vydat do jiných částí Afriky, rád bych navštívil třeba západní Afriku nebo Etiopii. Do Keni a Tanzanie zřejmě budu dál jezdit pracovně.

Aké máš celkovo pocity z Afriky? Důkladná odpověď na tuto otázku by zabrala na několik stran , proto to zkusím říci spíše stručněji. Když delší dobu jezdíte do Afriky, přiroste vám nějakým způsobem k srdci. Stane se z toho osobní záležitost a váš život se začně měnit. Alespoň u mě to takto platí. Nemohu říci, že bych tam byl 100% spokojne, ale zároveň si nedokážu představit, že bych tam přestal cestovat. Vše je hlavně o lidech. Na těch mi nejvíce záleží, to je asi logické. Odvíjejí se od toho hezké i ošklivé zážitky.

aut.: Jan Havlíček

aut.: Jan Havlíček

Příroda je samozřejmě úchvatná. Nemusíte ani chodit do parku, abyste potkali žirafy, zebry či gazely. Mě na savaně vždy nejvíce fascinoval klid. Člověk si to dokáže užít po životě v rušném městě. Žirafy mě pravidelně provázely když jsem ráno chodil na základní školu, kde jsem působil.

Počasí se v Keni odvíjí čistě od toho, jaká je roční doba. Největší vedra jsou od prosince (december) do března (marec), kdy teploty dosahují až 40 stupňů. Naopak od června (jún) do září (september) je poměrně zima, teplota klesá až k 15 stupňům, v noci ještě níže. Ve zbylé měsíce pak prší a nezřídka se země potýká i se záplavami.

Strava je opět velká kapitola sama o sobě… V mnoha ohledech představuje jeden z největších problémů, jelikož není příliš výživná a skládá se pouze z několika základních surovin, které se neustále opakují. Pro ilustraci poskytuji článek, která jsem napsal dříve a který se zabývá výhradně stravou.

aut.: Jan Havlíček

aut.: Jan Havlíček

Africké zvyky jsou velmi pestré. Měl jsem štěstí, že díky životu s Masaji jsem je měl z „první ruky“. Krásné jsou např. svatební rituály, zajímavé jsou pak i pohřehní rituály či slavnosti u příležitosti obřízek. Co se těch týče, v dnešní době se provádějí převážně chlapecké. Dámské obřízky již byly zakázány a postupně se jejich počet snižuje. Zábava i hudba se liší především od kmenových příslušností, jelikož se v Keni nachází desítky samostatných kmenů. V dnešní době samozřejmě letí moderní západní hudba, stejně jako africký rap apod.

A čo miestni? Máš skúsenosti aj so Slovákmi či Čechmi? U místních obyvatel jsem si vytvořil krásné vztahy a mám k nim nyní silné duševní pouto. Týká se to některých Masajů z jižní Keni a především lidí kmene Luo od Viktoriina jezera, kteří mi dokonce darovali pozemek. Já naoplátku podporuji vzdělání jejich dětí. Co se týče Slováků , upřímně, v Keni ani v Tanzanii jsem jich moc nepotkal. To ale ani příliš Čechů, i když těch jezdí do Keni statisticky více. Měl jsem však tři Slovenky ve skupinách, které jsem provázel po Keni jako průvodce. S některými se pracovalo skvěle, někde to bylo horší… Stejně jako s Čechy.

aut.: Jan Havlíček

aut.: Jan Havlíček

A čo domov? Když jsem v Africe delší dobu, řekněme tak ty dva měsíce, tak se mi samozřejmě po domově stýská. Zejména tedy po tom českém domově . Chybí mi evropská strava, lidé mluvící stejnou řečí jako já, prostředí, služby… Jak jsem již uvedl výše, doma jsem asi polovinu roku (v roce 2014 zřejmě budu doma jen ncelé tři měsíce, ještě ale nevím).

Stalo sa ti tam niečo zaujímavé, vtipné, akčné,.. ? :) Zajímavých, vtipných i akčních bylo spousta… Mohu vzpomenout pár historek, např. když jsme OMYLEM plavali ve Viktoriině jezeře s hrochy… Nevšimli jsme si jich, byli od nás tak 100 až 200 metrů. Místní jsou zvyklí koupat se ve vodě, tak jsme se také nebáli. Od této události však svým klientům zakazuji koupat se, nejen kvůli hrochům a krokodýlům, ale i kvůli parazitům apod.

Akční např. bylo, když jsem se několikrát ztratil v noci sám v buši… Vracel jsem se později z města a neodhadl západ slunce, které na rovníku zapadá neskutečně rychle. Cestou buší a savanou jsem pochopitelně zabloudil, jelikož do „mé“ vesnice nevedla žádná větší cesta. Po chvilce bloudění, kdy jsem slyšel vytí hyen a byl poměrně dost nervozní, jsem narazil na jinou masajskou vesnici, kde mě místní poznali a doprovodili do správné vesnice. Druhý den ráno jsem na cestě, po které jsem šel, rozpoznal vedle svých stop i stopy leoparda… Ten se v oblasti velmi hojně vyskytuje a své „oběti“ pronásleduje. Naštěstí nezaútočí, dokud jste schopni chůze a nejste zranění.

aut.: Ján Havlíček

aut.: Ján Havlíček

Historek by bylo spousta… V domorodé chýši na mě například v noci spadla krysa – do obličeje. Nebo mě Masajové učili lovit, pili jsme spolu krev a jedli různé syrové kozí orgány, včetně pohlavních apod.. Bylo to zajímavé, zároveň bych si to ale už asi nechtěl zopakovat..

Čo by si poradil ľuďom, ktorí by tu chceli žiť? Lidi, kteří by tam chtěli žít, bych se od této myšlenky snažil nejspíš odradit . Studovat by šlo, ale úroveň škol není příliš vysoká. Když máte peníze, můžete investovat. Určitě by se našlo i nějaké dobré pracovní místo… Lidem, kteří by chtěli oblast navštívit, to mohu jedině doporučit! Ideální doba jsou tak dva týdny, pak vám to už trochu začne lézt na nervy. Nicméně to stojí za to. Poznáte opravdovou Afriku, doporučuji neabsolvovat klasické klišé cestovních kanceláří a jejich zájezdů, které jsou velmi nákladné a nemáte šanci poznat autentickou Afriku. Kdo by měl zájem, rád ho vezmu sebou.. ;)

aut.: Jan Havlíček

aut.: Jan Havlíček

 Ďakujem Janovi za jeho exotický príspevok a verím, že čoskoro pribudnú aj fotografie. Ak máte konkrétne otázky ohľadom Afriky alebo týchto dvoch krajín, ktoré by vás zaujímali, neváhajte sa opýtať v komentároch.

Juraj (30), Írsko

Juraj žije v Írsku už 9 rokov, dnes býva so svojou manželkou vo svojom vlastnom dome, ktorý si tam postavil a celkovo sa cíti viac ako Ír než Slovák. V čase krízy sa naučil po nórsky a strávil nejaký čas v Nórsku, preto sa v nasledujúcom príspevku dočítate niečo aj o tejto krajine a malé porovnanie s Írskom. 

Čo ťa viedlo k tomu, odísť zo Slovenska do zahraničia? Keď som mal 7 rokov a už som vedel ako tak čítať, veľmi ma zaujímali najmä zemepisné knihy. Tak ako iné deti som sa učil hlavné mestá štátov a sníval, že keď budem veľký, tak odídem – napríklad do Kanady. 

Zlý a demotivujúci školský systém na Slovensku ma robil iba viac a viac zatrpknutejším. Cítil som, že takto život nemôže vyzerať a keď som mal 19 rokov, tak som odišiel do Ameriky. Možno ešte stále fungujú tie programy ako Camp America alebo Work & Travel. Tak som sa dostal do USA na 4-mesačné víza. Veľmi sa mi tam páčilo a už som s kamarátom Poliakom sníval, že pôjdeme do San Francisca k jeho rodine. Rodičia ma ale odhovorili a vrátil som sa naspäť na Slovensko. Bakalára som dokončil v Júni a v Auguste 2005 som odišiel do Írska. 

Cez tie roky som v Írsku pracoval, študoval na Univerzite, podnikal, oženil sa a postavil dom. Cez krízu som sa naučil po nórsky a skúsil šťastie aj tam. A stalo sa to isté.. stretol som najlepších ľudí na svete. A hlavne o nich bude tento blog. Bez Írov alebo Nórov by sa mi nedarilo tak, ako sa mi darí dnes. 

Jurajov dom v Írsku

Jurajov dom v Írsku

Aké si mal očakávania a plány? Očakávania boli veľmi mizerné, veľmi som sa netešil. Vedel som, že budem zarábať 9.30,- eur na hodinu. Predstavoval som si, že budem žiť v nejakých šedých internátoch a odpočítavať dni domov. Stalo sa mi ale to, čo sa stalo mnohým spolukrajanom – totálne nás oklamala agentúra. Prileteli sme do Dublinu v sobotu v noci. Nemali sme ubytovanie ani prácu. 

Tak nejako sme si našli hostel a odišli na juh do Co.Cork. 

Len tak som si vykračoval po ceste z domu do obchodu, keď pri mne zastavil taxík. Sedel v ňom muž, asi 70 rokov starý. Zobral ma a začali sme debatiť. Povedal som mu, čo sa nám stalo.. on sa ma opýtal, či mám CV, že jeho syn má v dedine veľký supermarket. Na druhý deň ma volali na interview, začínal som v pondelok. Pretože nemali pre mňa uniformu, tak ma majiteľ zobral ku krajčírovi kde mi dali ušiť oblek. Úplne neznámi ľudia..

Jurajov dom v Írsku

Jurajov dom v Írsku

Cítil som ako 22 ročný, že sa domov už nechcem vrátiť. Všetci sa mi smiali, že ma to prejde, ale som tu bez prestávky už deviaty rok a cítim sa tu úplne ako doma. 

Čo Tvoje vzťahy s domácimi a Slovákmi v Írsku? Manželka je Írka a na to, že to bol môj prvý vzťah tak mi to vyšlo a mali sme nedávno šieste výročie svadby. Ona je môj najlepší kamarát, biznis partner, sparing partner v posilňovni a vo všetkom, čo robím. Našiel som ideálneho partnera v Írsku. Musel som ale obetovať všetko. Takto to v živote býva.. 

Jurajov dom v Írsku

Jurajov dom v Írsku

Čo sa týka Írov, už medzi nami nie je žiadny rozdiel. Ja som Ír, či to chcem alebo nie. Pretože som stále iba s Írmi a som už dlho v čisto írskej rodine. 

Mám tu dvoch kamarátov zo Slovenska. Ale to je všetko. Komunite som sa skôr vyhýbal. Ja proste nemám protiliek na tú negativitu a vždy ma Slováci v zahraničí skôr demotivovali. Komunizmus bol založený na závisti voči bohatým ľuďom a to je naša národná vlastnosť. 

Íri a Nóri mi vždy priali a pýtali sa ,,čo môžem pre Teba urobiť”. Jednali so mnou ako s kráľom či to bolo v Írsku alebo Nórsku. Nikdy im to nezabudnem a deti budem vychovávať v humanistickom duchu. 

Jurajov dom v Írsku

Jurajov dom v Írsku

Chýba ti Slovensko? Slovensko mi chýba, to je jasné. Ale už to nie je také ako prvé roky. Vtedy som v tom veku 22-25 rokov naozaj emocionálne trpel. Ale to patrí k životu v zahraničí. 

Teraz som tu doma a na Slovensku som cudzinec. Hlavne čo sa týka priorít a pohľadu na život. Domov chodím raz za rok. Predsa len chcem spoznávať aj iné krajiny a často chodíme do Nórska. 

Žijem v idylickom západnom Írsku. Žil som vždy na vidieku. Podarilo sa mi v roku 2007 postaviť vlastný dom, v ktorom žijeme spolu s manželkou a troma psami. 

Ako sa pohybujú platy v krajine? V Írsku je minimálna mzda 8.65 eur. Veľmi nízke dane, priemerná mzda okolo 5 000,- eur oficiálne, ale myslím, že ľudia zarábajú okolo 2 000 – 3 000 eur. V Nórsku je úplné minimum 16,- eur na hodinu. Priemerná mzda?? Veľmi veľa.. Nevýhoda – vysoké dane. 

Obidve krajiny sú skvelým miestom na život a rodinu. Ja som si ale vybral Írsko, predsa len som viac kapitalista ako socialista. 

Jurajov dom v Írsku

Jurajov dom v Írsku

Pracovné skúsenosti

V roku 2005 som začínal ako dokladač ovocia vo fruit and veg section :) Potom sa mi podarilo zamestnať ako tlmočník pre políciu a súdy. Pracoval som v Nórsku ako fitness instructor. Teraz som momentálne v Írsku a pracujem vo farmaceutickej firme. Čo sa týka práce, tak sa mi finančne vždy darilo, i keď som zatiaľ veci skôr len skúšal. Manželka pracuje v rodinnej firme, ktorá prežila nie jednu ale dve krízy. Aj tú v 80-tých rokoch. 

Čo by si poradil a odkázal ostatným, ktorí nad Írskom uvažujú? Neviem, či by som odporučil ísť ľuďom v roku 2013 do Írska. Ja som tu predsa len deviaty ok, bývam vo svojom a som zabehnutý. Nezamestnanosť je tu okolo 14%, teda ako na Slovensku. 

Mzdy sú tu ale vysoké, minimálna mzda je 1460,- eur. Extrémne nízke dane, žiadne odvody. Všetko sa tu zas na novo rozbieha, čo nás všetkých nabíja pozitívnou energiou. 

Slováci, ktorí sú na Slovensku a rozmýšľajú nad životom v zahraničí. Po tom, ako odídete, sa Váš život navždy zmení. Budete hovoriť pred a po.. 

Vyberte si krajinu s rozumom. Naučte sa jazyk, našetrite peniaze a skúste to. Každopádne Vás to zmení od podlahy, budete sa musieť často pozerať dovnútra a vyrovnať sa s vlastnými slabými/zraniteľnými miestami. Často budete sami a naučíte sa brať život s nadhľadom. Potom sa možno vrátite na Slovensko, ale budete vedieť, že ste žili a niečo dokázali. Nemáte čo stratiť. 

Jurajov dom v Írsku

Jurajov dom v Írsku

Ak vás Jurajov príbeh zaujal, môžete navštíviť aj jeho blog na adrese http://jorgheinrich.blog.sme.sk/. Prípadne neváhajte napísať do komentárov, čo by vás ešte zaujímalo.

Takisto si môžete pozrieť aj krátku reportáž TV Joj, ktorú o ňom natočili https://www.facebook.com/photo.php?v=1211709538572.

Ďakujem Jurajovi za veľmi hodnotný a zaujímavý príspevok a držím palce v ďalšom životnom pokračovaní :)

Zmena názvu! ZbohomSlovensko.com na SpozaHranic.com

Hneď na úvod začnem oznamom – vzhľadom k rastúcemu množstvu českých prispievateľov a fanúšikov som sa rozhodol rozšíriť projekt ZbohomSlovensko.com aj o ich príbehy. Z toho dôvodu mením pôvodný názov projektu (z viacerých príčin nie úplne vhodný) na SpozaHranic.com. Zmien sa môžete dočkať v najbližších dvoch dňoch, tak sa nezľaknite :) Dúfam, že sa vám nový názov a menšie rozšírenie o bratov Čechov páči a budete blog naďalej sledovať!

V dlhšom horizonte môžete tiež očakávať malú novinku a to podstránku so samotnými informáciami z rôznych krajín, napríklad aktuálny prehľad o platoch, životnej úrovni, zákonoch, nákladoch a tak podobne. Tiež sa tam napríklad dočítate rôzne tipy či zaujímavosti, trebárs ako si uvariť slovenské bryndzové halušky zo surovín dostupných v cudzine :)

Pokiaľ máte niečo, čo sa vám páči – nepáči, nech už ide o čokoľvek, alebo máte nápad ako niečo zmeniť alebo pridať, poprípade sa chcete vyjadriť o čom by ste si radi prečítali alebo čo by ste tu radi našli – neváhajte mi napísať email, alebo pridajte komentár pod článok!

A teraz nejaké zaujímavosti o doterajšom fungovaní tohto projektu :)

O deväť dni to bude presne mesiac od oficiálneho spustenia ZbohomSlovensko.com. Za ten čas pribudlo 18 príbehov z krajín ako Anglicko, Austrália, Belgicko, Francúzsko, Holandsko, Kambodža, Kanada, Nórsko, Nemecko, Španielsko, Švajčiarsko a Taliansko. Na ceste sú napríklad Írsko, Afrika, Škótsko, Švédsko, Dánsko či Japonsko. A dúfam, že ich takýmto tempom bude pribúdať stále viac!

Na Facebooku nás sleduje zatiaľ 175 fanúšikov, denne samotný blog navštívi zhruba 100 až 200 návštevníkov, najlepší počet návštev bol zatiaľ 493 za deň. Celkový počet videní od spustenia je 4567 a komentárov pribudlo rovných 22.

Ďakujem vám všetkým za podporu a vaše názory, ktoré takisto pomáhajú celkovo formovať tento projekt. Ďakujem všetkým prispievateľom, minulým aj budúcim, za ich úžasné príbehy, ďakujem aj vám ostatným, ktorí ich čítate a ktorí tento blog zdieľate so svojimi priateľmi a známymi. Tento projekt je hlavne o ľuďoch a ich príbehoch, bez ktorých by nemohol fungovať, preto svojim zdieľaním umožňujete aby sa o ňom dozvedelo viac a viac nových prispievateľov, ochotných s nami zdieľať svoje zážitky a skúsenosti zo života v rôznych kútoch sveta. Tiež ďakujem Rizekovi za poskytnutie svojich nádherných fotografií, ktoré môžete vidieť vyššie. A ďakujem kamarátke Dominike za pomoc s tvorbou titulného obrázku :)

Myšlienkou projektu je viacero vecí, v prvom rade s vami zdieľať zaujímavé príbehy našincov žijúcich v zahraničí, či už pre čítanie vo voľných chvíľach, inšpiráciu a motiváciu, rozšírenie vlastných obzorov, spoznanie krajiny z prvej ruky, získanie informácií pri ceste do danej krajiny či spomínanie si na vlastné začiatky v zahraničí. Verím, že každý si už to “svoje” v týchto článkoch a príbehoch nájde.

Rozhodne nechcem ťahať ľudí preč zo Slovenska alebo Čiech, očierňovať našu krajinu či vyzdvihovať tie cudzie. Názor si už dokáže vytvoriť každý sám a aj v týchto príbehoch vidíme, že svet nie je čiernobiely a niekedy to nie je také jednoduché.

Zároveň by som ale bol rád, ak by tieto články pozitívne prispeli k dobrým vzťahom medzi Slovákmi či už v zahraničí, alebo doma, aby sme sa naučili brať veci do vlastných rúk, trochu viac si pomáhať a trochu menej závidieť, sťažovať sa a robiť si naprieky.

Ešte raz všetkým ďakujem, dúfam že sa vám tieto zmeny páčia a že to s blogom bude pokračovať len takto dobre :) Majte sa pekne, doma aj v zahraničí!

Kristián

Ľuboš (37), Kanada

Keď Ľuboš, dnes žijúci v malom mestečku neďaleko Toronta v provincii Ontario, prišiel prvý krát do Kanady, nevedel vôbec po anglicky. Zo Slovenska ho vyhnala zlá situácia a podnikateľské podmienky, v Kanade začínal načierno na stavbe – dnes okrem iného plánuje zmenu občianstva.

Tu kde žijem je aj silná komunita Slovákov. Len v samotnom Toronte, ktoré je vzdialené asi 45 minút autom žije najväčšia populácia Slovákov v Kanade, približne 12 000 (údaje z roku 2010). Žijem tu 3 a pol roka, pracujem v oblasti stavebníctva – konkrétne vlastním malú firmu, ktorá sa zaoberá vzduchotechnikou. 

Zo Slovenska som odišiel zlepšiť svoje postavenie, napriek tomu, že som v rovnakej sfére podnikal aj doma, nedokázal som zarobiť dostatok peňazí na pokojný život. Z čias, keď som prišiel o prácu a následného pol roka som sa ako nezamestnaný dostal do nezávidenia hodnej situácie, som mal len dlhy, ktoré bolo treba splácať – lenže nebolo z čoho. Keď som si vďaka poctivej práci vyčistil svoj list a prišiel čas konečne zarobiť aj na seba, zistil som, že to už jednoducho nejde. Neustále zvyšovanie odvodov a daní ma doviedlo do pozície, kedy som znenávidel život na Slovensku, ktoré inak milujem ako krajinu a musel som ju opustiť. 

Rozhodnutie kam ísť nebolo jednoznačné, rozmýšľal som o Anglicku, Francúzsku a Švajčiarsku, no nakoniec som si vybral Kanadu. Začal som študovať rôzne stránky kanadskej vlády, rôzne ponuky firiem zo Slovenska, ktoré sľubovali pomôcť s vysťahovaním, a tak ďalej. Nakoniec som sa skontaktoval s jedným chlapíkom, ktorý tu má rozbehnutú firmu,. Tak slovo dalo slovo a ja som prišiel najskôr na skúšku ako turista s tým, že môžem u neho na stavbe pracovať na čierno. 

Očakávania

Ťažko povedať čo som očakával, o živote v Kanade som mal len veľmi málo informácii a aj tie boli z rôznych dnes už neexistujúcich stránok. Určite som však vedel, že to nebude ako doma, že to nebude jednoduché a že jazyková bariéra bude robiť problém všade kam sa pohnem. Anglicky som totiž nehovoril vôbec, ale naozaj vôbec nič. Žiadny základ som nemal, doma som čítal anglické texty vždy s Google prekladačom. Moje plány teda boli prísť na polroka, pozrieť krajinu, zarobiť pár dolárov a snáď sa naučiť aj trocha anglický jazyk. 

Platy

K platom môžem povedať len : minimálna mzda v oblasti Toronta je dnes niečo nad 10 dolárov, čo ale naozaj nie je veľký peniaz vzhľadom na ceny, ktoré tu sú. Práce je tu habadej a nie je problém si nájsť prácu, ale iba v prípade, že máte pracovné povolenie a SIN (číslo sociálneho poistenia). Nájsť si prácu na čierno je tak trochu zázrak, pokiaľ nemáte známych (vždy ide len o výpomoc a “podradné” práce). 

Moje plány sú získať kanadské občianstvo a keďže mi to nedemokratický a diskriminačný slovenský zákon o dvojitom občianstve prikazuje, tak sa hrdo vzdám toho slovenského. Ďalšie moje plány sú kúpiť dom a raz ročne navštíviť priateľov a rodinu na Slovensku. 

Moje prvé dojmy? Asi takéto : Kam som to preboha prišiel? Všade je všetko rovnaké, všetko vyzerá takisto. Cestou z letiska som mal pocit, že krúžime stále okolo jedného bloku, ako keď beží pozadie v kreslených rozprávkach. Kultúrny šok som až taký nezažil, na všetky zmeny a nepochopiteľné pravidlá ma postupne smeroval môj kamarát, ktorý sa o mňa prvé dva mesiace vzorne staral. Jedlo ma neprekvapilo, všade samý fast food. Ľudia takisto žiadne prekvapenie, každý druhý je na pohľad z inej kultúry. 

Ženy

Najhoršie však bolo, keď som si uvedomil, že je pravda to, o čom ma každý presviedčal. Že tunajšie ženy nie sú zrovna krásne a najmä pre našinca, ktorý sa hrdo obzerá po najkrajších ženách na svete, je to priam ako rana na oko. No nebudem nikomu krivdiť, po uliciach tu chodia aj naozaj krásne dievčatá – vždy majú rodičov z Európy! :)

Časom som sa naučil reč a začal sa zhovárať so susedmi, ľuďmi v obchodoch a vlaku a podobne. Spoznal som pri potulkách po baroch zopár ľudí a s niektorými som dodnes v kontakte. Sú tu naozaj milí ľudia, tolerantní, zhovievaví, najmä ak ide o jazyk, nikto sa vám tu nebude vysmievať že neviete niečo povedať, alebo máte zlú výslovnosť (narozdiel od Slovákov, keď na nich hovorí napríklad Maďar). Ľudia radi poradia, autobus na vás VŽDY počká, keď dobiehate na zastávku, zastaví vám kdekoľvek, kde na neho budete mávať alebo kdekoľvek vás vysadí. Vodič poďakuje, popraje príjemný deň a ak vystupujete zadnými dverami, aspoň zamáva. Toto platí pre oblasť v ktorej žijem a z ktorej som zatiaľ nikam necestoval, tak neviem ako to platí vo zvyšku Kanady.

Slovensko mi nechýba, chýba mi jeho rozmanitosť a krása našich hôr. Nie že by tu nebola krásna príroda, ale ani zďaleka nie je tak dostupná ako tá na Slovensku. Tu ísť do prírody znamená dlhé hodiny v aute alebo preplnený park a ak naozaj chcete tú kanadskú divočinu z obrázkov, treba sadnúť do lietadla a ísť ďaleko, odtiaľ ďalším už súkromným malým lietadlom – a ste v ozajstnej divočine. Chýba mi zopár ľudí. Domov som sa zatiaľ nedostal a viem, že najbližší rok – dva ani nedostanem. Nie že by som si nenašiel čas alebo peniaze, nie že by som nechcel, ale momentálne budujem svoju firmu a pripravujem sa na dlhú cestu za vlastným domom. Takže moje Slovensko ma musí ešte chvíľku počkať.

Zažil som zásah jednotky SWAT priamo na našej ulici len o 4 domy ďalej, akýsi mladík tam behal po dvore so zbraňou a susedia kontaktovali 911, nakoniec vysvitlo, že to bola hračka, ktorú na dvore nechal pohodenú jeho malý braček. Ďalšia príhoda bola, keď ma silný dážď uväznil na niekoľko hodín v Toronte, keď prišla tak silná prietrž že za pol hodinu voda zaliala metro, vlaky, autobusy, garáže, no proste potopa. Jediná cesta domov bola loďkou, ktorú som z pochopiteľných príčin práve nemal pri sebe – a tak som rezignovane čakal do druhej v noci, kým pre mňa mohol prísť priateľ.

Odkaz ostatným

Ľudom doma by som odkázal len jedno. Kanada je krásna zem, ale vie byť tvrdá. Je to tu iný svet, platia tu pravidlá, o ktorých sa nám doma ani nesníva a preto vravím jedno, Kanada nie je pre každého. Slabé povahy to tu nezvládnu, veľa ľudí už prišlo s jasným cieľom a po rôzne dlhej dobe utiekli domov za mamičkou, frajerkou, kamošmi, či slivovicou. Veľa ľudí prišlo a vydržalo, a sú za to odmenení, majú vlastné firmy, pekný život, ktorý by už nevymenili za život na Slovensku, aj keby mali rovnaké životné podmienky. 

Máme silnú partiu kamarátov Slovákov a Čechov a pravidelne sa stretávame a robíme párty, nikdy nám nechýbala domáca slivovica či iné ovocie v tekutej forme, nikdy nám nechýba kofola či horálky, neďaleko je istý Peter, ktorý je pekár, a teda sme zásobení vynikajúcimi koláčikmi ako od babičiek zo Slovenska. A mnoho iných maličkostí nám tu všetkým zlepšuje život.

 Napriek tomu tvrdím, že pre každého, kto je ochotný sa podriadiť a zmieriť, je Kanada možnosť začať odznova. Som živým príkladom, prišiel som ako človek nehovoriaci anglicky, moja jediná spojka s okolitým svetom bol kamarát, ktorý fungoval ako môj slovník. Bol som tu ako hosť či návšte a popri tom som riešil a vybavoval pracovné povolenie, ktoré sa mi podarilo získať. Cesta k trvalému pobytu bola potom už relatívne jednoduchá. Dnes som tu, mám priateľku, mám vlastnú firmu a veľké plány do budúcna, ktoré postupne napĺňam. Už dávno nemám problém s jazykom, dohovorím sa slovom aj písmom, už ma dokonca ľudia ani neopravujú ako to bolo na začiatku. 

Môžem povedať, že odchod zo Slovenska mi nielen pomohol po psychickej stránke, ale ma aj doslova zachránil. Kanada mi dala možnosť a ja som ju využil. Dnes jej to oplácam svojou vernosťou a aj preto chcem čoskoro vymeniť svoj slovenský pas za kanadský. A na záver dodám, ak sa rozhodne prísť, buďte si istý, že Kanada vás nevíta s otvorenou náručou, ale dáva vám možnosť ukázať aký tvrdý naozaj ste a ak ju presvedčíte, máte ju naklonenú na svoju stranu. A takisto nezabudnite na množstvo Slovákov po celej Kanade, na rôznych stránkach sme vždy ochotní poradiť tým, ktorí sa tu cítia stratení. 

 Ak ste sa dočítali až sem, tak ďakujem za trpezlivosť. S pozdravom – Ľuboš, kedysi z Trenčína … 

Ja ďakujem tiež a hlavne Ľubošovi za úžasné rozprávanie a príspevok. Držím palce s podnikaním a cestou k svojmu vlastnému domu!

Jakub (27), Nórsko

prístav Stavanger

Jakub je jeden z tých ľudí, ktorí si na začiatku museli prejsť rôznymi skúškami kým dosiahli svoj sen. Prečítajte si o jeho pobyte v Anglicku, Nórsku, návrate na Slovensko a návrate do Nórska. Od bývania vo vlhkej pivnici a varenia pre robotníkov na stavenisku až po spokojný život a predĺžené víkendy s priateľkou vo Švédsku či Paríži.

Ešte ako kuchársky učeň na Združenej strednej škole v Banskej Bystrici som spolu s partiou spolužiakov dostal možnosť vycestovať na prázdninový pobyt do UK (Anglicko). Tam sme pracovali tri mesiace v rôznych reštauráciach či hoteloch. Táto skúsenosť mi ukázala, že som dostatočne sebestačný a bolo rozhodnuté. Moje pomaturitné plány sa začali sústreďovať za slovenské hranice.

Po čase však Anglicko stratilo na atraktivite a po necelých dvoch rokoch v decembri 2007 som sa vrátil späť na Slovensko. Vedel som však, že cestovať som neprestal. Od maturity som bol registrovaný v agentúre, ktorá ponúkala prácu v Nórsku. A to bol môj veľký sen. Krajina plná snehu a zimy, polárna žiara, nádherná príroda a priateľskí ľudia.

Veci v agentúre sa pohli vcelku rýchlo keďže som bol pripravený vycestovať kedykoľvek. V máji 2008 som spolu s bývalou priateľkou sedel v autobuse do Prahy a odtiaľ s vetrom v krídlach do nórskeho Stavangeru.

Prvý šok nastal hneď večer po prílete, keď ešte o 23:30 svietilo slnko a sused kosil záhradu.Trvalo pár dní kým sme si zvykli a zorientovali sa. Ako dnes si pamätám prvý deň v práci. V agentúre mi dali zlú adresu, takže hneď ráno som sa stratil a asi po hodine blúdenia v priemyselnom parku a štyroch cigaretách ma musela prísť hľadať moja nová šéfka. Našťastie ako všetci Nóri prišla s úsmevom na tvári. V dome kde sme bývali to šlo celkom hladko. Pár Slovákov plus dva páriky z Poľska a Litvy tvorilo vcelku zaujímavú atmosféru a nejaká tá zábava sa strhla aj v utorok večer. Veď čo, všetci sme mladí, hádam niečo vydržíme. Bohužiaľ, túto loď sme museli opustiť po šesť mesačnom pobyte z dôvodov, ktoré nie sú verejného charakteru.

prístav Stavanger

prístav Stavanger

 

Znovu doma

Celá rodina šťastná-prešťastná, mama varila trojchodové obedy sedem dní v týždni a snažila sa využiť každú možnú chvíľu so svojim navráteným deckom. Veď to ju prejde .Vždy som sa snažil zavítať domov asi každé štyri mesiace, no moja mama bola aj tak zakaždým vo vytržení. Pre mňa však návrat domov nebol o maminej starostlivosti. Bolo to tak trochu trápenie. Súboj: “Úrad prace” verzus “zle platená práca” vyhral tretí súťažiaci: “živnosť”.

Na okresnom úrade práce som sa zaregistroval do programu, ktorý ponúkal začínajúcim podnikateľom(živnostníkom) finančnú pomoc. Protihodnota tomu bol úpis diablovi na dva roky, vlastne nie, s Diablom sa dá jednať. Namiesto sociálnych dávok(alebo čo to je) som sa rozhodol „podnikať“ a tým som slovenskú vládu na dva roky zbavil zodpovednosti za moju osobu. Svojim podpisom som sám seba odpísal na dvojročné otročenie. Pracoval som na živnosť pre živnostníka. Žiadne veľké podnikanie sa teda nekonalo.

Fakt som nemal žalúdok pozerať každý večer správy a vidieť ako Ficovi rastie brucho, kým to moje sa stráca spolu s úsporami a zabehnutým životným štandardom. Pre moju osobu neúnosnú slovenskú situáciu vyriešila v apríli 2010 ponuka znovu odísť do Nórska. Práca v rybacej fabrike síce nieje svetoborná, ale bola svetlom na konci tunela.

Nórsko

O mesiac neskôr sme už s priateľkou sedeli v nabalenom aute s cieľom neďaleko Trondheim-u. Cesta vrátane trajektu zaberie okolo 30 hodín, ale čo na tom? Vraciame sa do Nórska, to sme predsa chceli. „Miesto činu“ – ostrov vzdialený par hodín autom z Trondheimu – je ľudoprázdny. Plocha rovnajúca sa skoro polovici Slovenska je obývaná štyrmi tisíckami ľudí. Bol som pripravený na všetko, strávil som pár mesiacov v Stavangeri obklopenom farmami a malými dedinkami, ale takúto pustatinu som fakt nečakal. V záhrade sa nám pásli srny. Pravdepodobnosť, že cestou do práce jednu zrazím, bola asi 100 krát väčšia ako stretnutie s človekom . Prichádzalo leto, bohužiaľ nie v Nórsku. Denná teplota okolo 14 stupňov, vietor a občasný dážď, to bolo naše leto na ostrove. 

Fratfjord

Fratfjord

Na jeseň som sa mal presťahovať na pevninu a začať variť pre robotníkov. Našťastie šéf bol ochotný a zobral ma na návštevu nového pracoviska a bydliska v jednom. Kantína pre asi 100 ľudí, jedlo 3x denne a ja sám v kuchyni. Môj akože byt bol jedny dvere za kuchyňou. A už som spomínal, že to bolo stavenisko mimo civilizácie a celá budova postavená z unimo-buniek? Kto si myslí, že som sa tešil do práce, veľmi sa mýli. Zastavili sme sa na pár dní v Stavangeri, poznali sme tu ľudí, páčilo sa nám tu, takže ako náhradná alternatíva bolo toto miesto ako stvorené.

Sťahovanie

V Stavangeri som si našiel prácu „na blind“ za dva dni. Priateľka mala smolu, ale napriek tomu sme sa rozhodli riskovať a presťahovať sa. K bytu mi pomohol vtedajší nový šéf. Hrôza? Slabé. V prvej chvíli som si myslel, že presne v tomto byte natáčali film SAW 1. Vlhká, tmavá pivnica plná špiny po predošlom nájomníkovi. Bohužiaľ, nemali sme na výber. Mal som pred sebou ešte dva týždne prázdnin, takže som začal intenzívne pátrať po novom bývaní, priateľka po práci. Pri hľadaní bývania v Nórsku je angličtina väčšinou na obtiaž. Domáci väčšinou reagovali slovami „už je to prenajaté“ okamžite ako som sa predstavil a vysvetlil, že nehovorím nórsky. Celé sťahovanie a nový začiatok v Stavangeri nás vyšiel draho, ale toto nie je článok o peniazoch. Ok, tak pre zvedavých : cca 5000€.

Dnes

Dnes žijem v Nórsku štvrtý rok. Mám stabilnú prácu, ktorá síce nie je najlepšia na svete, ale lepšia ako predstava vývarovne niekde mimo civilizácie. Žijeme pokojný, bezstarostný nórsky život s „občasnými výpadmi“ – víkend vo Švédsku alebo predĺžený víkend v Paríži. Neprišiel som do Nórska aby som si napchal vrecká a odišiel domov. Návrat na Slovensko neplánujem. Zostávam v Nórsku a mám na to pár dobrých dôvodov, medzi ktoré patrí hlavne priateľka, ktorá nie je Slovenka a pohodlie – sem by som zahrnul sociálne a finančné istoty. 

Vodopád Månafossen

Vodopád Månafossen

Pre mňa to znamená, že ma nemusí po výplate bolieť hlava z rozmýšľania ako peniaze použiť, aby som prežil. Kúpim a zaplatím čo treba a ešte vždy môžeme s priateľkou stráviť víkend v Paríži a niečo odložiť. Politická situácia na Slovensku mi príde ako legálne zlodejstvo a to je jeden z najpodstatnejších dôvodov, prečo sa domov vrátiť neplánujem. Aj keď Slovensko je a stále bude mojim domovom. 

V Nórsku sa mi páči po každej stránke. Všeobecne známa krásna príroda, milí ľudia. Stravovanie nie je tak veľmi odlišné od toho slovenského, aj keď nájdu sa určité výnimky a samozrejme more a jeho plody robia rozdiel do slovenskej kuchyne. Zákony v Nórsku nie sú oproti tým slovenským o nič prísnejšie. Akurát vymožitelnost práva pre jednotlivca je oveľa jednoduchšia. No v zásade ľudia zákony rešpektujú a dodržiavajú. Rozdiel je asi len v pokutách. Tie nórske sú fakt „mastné“. Pre zaujímavosť, močenie na verejnosti vyjde na 6000 Nok, čo je asi 800€. Za volantom vládne disciplína, aj keď smerovky sú väčšinou len zbytočnosť, keďže Nóri ich nepoužívajú. Rýchlostné limity sa dodržiavajú skoro striktne a chodci na prechode majú výsostné právo prednosti, čo aj patrične využívajú.

olejárske múzeum, Stavanger

olejárske múzeum, Stavanger

Pár otázok na záver

Chýba ti Slovensko? Jasné, že Slovensko mi chýba. Nič sa nevyrovná maminým haluškám, zlyžovaným Tatrám a slovenskému chladenémuSnažím sa Slovensko navštevovať 2x ročne, keď je možnosť aj častejšie. Všetko závisí od pracovného vyťaženia.

Stalo sa ti tam niečo zaujímavé, vtipné, akčné,.. ? Ešte v UK sa mi stalo, že som počas nakupovania telefonoval s kamarátom a komentoval krásne krivky slečny tlačiacej košík okolo. Odpoveď „ten zadok ti rozumie“ ma vyšokovala natoľko, že som zabudol nakúpiť polovicu potrebných vecí.

Čo by si odkázal ľuďom, ktorí by chceli túto krajinu navštíviť, prípadne tam žiť ? Návšteva je niečo úplne iné ako prísť niekam žiť, takže aj rady a požiadavky sa rôznia. Každopádne internet, známi, atď. Otázka nič nestojí a „radšej sa spýtať a byť hlupákom 5 minút, ako to neurobiť a byť hlupák celý život“.

Jakub od nového roka plánuje začať s podnikaním, tak mu držím palce nech mu to vyjde a takisto ďakujem za zaujímavý príspevok. Ak by vás zaujímalo niečo, čo sa do článku bohužiaľ nezmestilo, napíšte svoju otázku do komentárov.

Ak sa vám príbeh alebo celkovo projekt ZbohomSlovensko.com páči, prosím podporte ho zdieľaním. Ďakujem.

Miro (31), Austrália

Tak a máme tu konečne prvý príspevok z ďalekej Austrálie. Prečítajte si Mirove rozprávanie o jeho začiatkoch, o práci a živote v Austrálii a Austrálanoch samotných. 

Žijem momentálne v meste Brisbane, už takmer rok. Prišiel som sem sám, bez akýchkoľvek kontaktov či predstavy, ako to tu funguje. Mal som zásobu peňazí na cca 3 mesiace (pri veľmi úspornom móde žitia — predtým som si nevedel predstaviť nechodiť aspoň raz za čas do reštaurácie na obed, teraz si neviem predstaviť tam zase začať chodiť :)). Prišiel som sem na tzv. Skilled Migrant víza, čo znamená, že moja profesia (programátor) je na zozname profesií, ktoré austrálska vláda zvýhodňuje (ale zase nie tak veľmi, aby ste si nemysleli).

Brisbane, Queensland

Brisbane, Queensland

Čo ťa viedlo k odchodu zo Slovenska? Moje dôvody sú, aj keď to znie možno prekvapivo, úplne odlišné od všetkých ľudí, ktorých som tu z Česka a Slovenska stretol – ja som proste chcel prísť žiť do nejakej krajiny (zvažoval som aj Kanadu, Nórsko, Švajčiarsko a USA), skúsiť si taký reštart života na nečisto — viem prežiť sám v cudzej krajine, bez pomoci blízkych, bez priateľov, bez dohodnutej práce? Viem si tam nájsť nových priateľov, žiť život na úrovni aspoň takej, ako na Slovensku? To boli moje hlavné dôvody. A keďže som tam nechcel ísť umývať riady, tak som sa dosť posnažil získať tie víza, trvalo to dva roky (rôzne komplikácie), ale stálo to za to.

Ako si sa pripravil na cestu a pobyt, kde a ako si čerpal informácie? Nijako :) Zarezervoval som si hostel na tri týždne, pozrel nejaké stránky, kde sa hľadá práca, kúpil si letenku a vyrazil. Austrália bola pre mňa vždy takou tajomnou Atlantídou, samé dobré správy odtiaľ, vysoká živnotná úroveň, pláže, proste raj na zemi. Chcel som to vidieť na vlastné oči, takže žiadna príprava sa nekonala.

Kondalilla Falls

Kondalilla Falls

Aké si mal očakávania a plány? Nájsť si prácu do pár týždňov (naivita :)), zvyšok nechať plynúť tak nejako prirodzene … mať otvorené oči, všímať si pozitíva aj negatíva, porovnávať s Európou, … a zaplávať si v tom oceáne! :)

Stradbroke Island

Stradbroke Island

Ako sa pohybujú platy v Austrálii a ako je to s prácou? Záleží oproti čomu. V absolútnych číslach tu napríklad zarobím zhruba 2x viac, ale náklady na živobytie sú tiež vysoké (za podnájom na týždeň platím to, čo som platil za mesiac na Slovensku). Práca sa tu hľadá podstatne ťažšie ako napríklad v Sydney, obzvlášť taká odbornejšia, pretože tu na to nie sú proste závody / firmy, skôr sa všetko sústreďuje na služby, cestovný ruch, prípadne nejaké humanitné smery. Ale treba povedať jednu vec a to, že aj keď tu človek robí upratovačku alebo robotníka, v pohode s tým vyžije, taký manželský pár môže žiť v parádnom prenajatom dome, mať dve autá a ešte cestovať.

Aké sú tvoje ďalšie plány? Pocestovať ďalšie austrálske mestá, ostať tam zase nejaký čas, porovnať… Ako som spomínal, ja som sem neprišiel ani za peniazmi, ani za svadbou (pozdravujem všetky “spontánne a náhodne” zaľúbené študentky), ani za vidinou lepšieho života… život je taký, aký si ho spravíme!

Brisbane Queensland

Brisbane Queensland

Aké máš pocity z Austrálie, domácich a prírody? Toto je zaujímavá téma, o ktorej by sa toho dalo napísať veľa. Ľudia sú, ako je to už zvykom v zahraničí, naozaj milí a nápomocní, od malička vychovávaní k úspechu a pozitívnemu mysleniu, vidno to všade – tam si proste nikto nedovolí byť nezdvorilý, pretože by to bola hanba preňho, aj keby mal 100x pravdu. Na druhú stranu to má aj silnú daň — ľudia sú neskutočne neúprimní (aj voči sebe ako rodine, priateľom, partnerom, …), vzťahy veľmi ploché, priateľstvá len také naoko… Všetko je great and awesome, ale nájsť človeka na normálny rozhovor, to je naozaj fuška, obvykle nakoniec skončíte s niekým z Brazílie alebo Európy.

Príroda je tu rozmanitá, ale veľmi vysušená :) Hory sú tu tiež, len oveľa menšie. Ťažko takto zhrnúť nejaké dojmy, napr. je zaujímavý ich schizofrenický postoj k alkoholu — na jednej strane vám pivo nenačapujú v inej ako “certified” reštaurácii, oddelenej pomaly 10 metrovým múrom, v horšom prípade si ho musíte kúpiť v tzv. bottle shope, odniesť v sáčku (!) a vypiť doma. Potom sú tu ale kluby, kde sa pije úplne do nemoty (prečo asi…), mládež sa za prizerania policajtov tacká po bulvároch, vracia, robí krik, … ale nikoho to netrápi, lebo veď sobota večer, nie?

Stradbroke Island

Stradbroke Island

S pár Austrálčanmi sa poznám, ale žiadneho by som neoznačil za viac ako “známeho”. Na druhú stranu som sa tu zoznámil s jednou ruskou rodinou, to bol prienik mentalít takmer na 100% :) Slováci sú tu všetko študenti alebo manželské páry, ktoré sem prišli za víziou lepšieho života, niektorí mi sedia viac, niektorí menej, ale vo všeobecnosti by som našu komunitu označil za prínosnú, hlavne v začiatkoch, keď človek ani nevie, kde si kúpiť električenku. (A aby následne zistil, že tu električenky nie sú :)).

Chýba ti Slovensko? Určite áno, neviem si predstaviť tam už nikdy nežiť. Peniaze sa dajú zarobiť kdekoľvek, ale celoživotných priateľov … nájde človek len raz za život :) A tie naše lesy, hory, jedlá, pitie :) … každý môže vravieť čo chce, ale proste v zahraničí sa nutne vzdávate obrovskej časti svojho “ja”, už s nikým nebudeme môcť spomínať na Matelka, Od Kuka do Kuka, súdružky učiteľky, baviť sa na Samotároch či Pelíškach s priateľmi tak, ako doma. Nájdete kopec iných vecí, ale už to nebudete vy, len taká náhrada.

O Mirových zážitkoch sa dočítate aj v jeho blogu, ktorý nájdete na konci tohto článku. S jedným sa nám zveril aj tu.

Za najzaujímavejšie by som asi označil moje hľadanie práce, už som bol raz taký zúfalý, že som si kúpil letenku do Sydney aj Melbourne, dohodol aj tam nejaké pohovory a predstieral, že tam bývam :) Najlepšie je, že keď už som mal peniaze na posledný týždeň a bol si takmer istý, že mám v Melbourne job, tak mi volal niekto z Brisbane, ja som to tak laxne prijal, že dobre, prídem ešte na pohovor, pokecáme, aby sa nepovedalo… keď som z tej firmy vyšiel, volal mi človek z Melbourne, že to bol “tough call” ale že nakoniec vybrali niekoho iného :) A v tej firme v Brisbane robím doteraz :)

Koala

Koala

Čo by si poradil či odkázal ľuďom, ktorí by chceli túto krajinu navštíviť, prípadne tam žiť, študovať, pracovať, atď.? Určite príďte, je tu naozaj kopec vecí k videniu. Majte ale reálne očakávania – čím menšie mesto, tým sa ti ako študentovi bude hľadať práca ťažšie, bude to makačka a aj keď máš doktorát z fyziky, budeš tu s najväčšou pravdepodobnosťou robiť čašníka alebo upratovača. Ak si ochotný toto akceptovať, čaká ťa tu čas plný zážitkov a skvelého počasia.

Navštívte Brisbanský zápisník – Mirov blog – na adrese http://mikromsb.blogspot.com

Ďakujem Mirovi za jeho pekne napísaný a zaujímavý príspevok z Austrálie, vďaka ktorému mala táto krajina na ZbohomSlovensko.com svoju prvú premiéru. Držím mu palce a veľa úspechov v krajine tak ďaleko od domova.

Nezabudnite sa v komentároch vyjadriť, ako sa vám článok páčil a o čom by ste si ešte radi prečítali.