Adriána (45), Taliansko – Sicília

Adriana je v Taliansku už od roku 1997 a jej motív zavítať sem bol jasný – naučiť sa na profesionálnej úrovni jazyk, spoznať taliansku kultúru a spôsob života, precestovať krajinu a po návrate na Slovensko si vďaka nadobudnutým skúsenostiam a zážitkom nájsť zaujímavú prácu. Začala pracovať ako viacero Sloveniek na pozícii „au-pair“ a poctivo študovať jazyk. Čo nám prezradí zo svojej dlhoročnej skúsenosti v Taliansku a o Talianoch samotných? 

Keď som prišla prvý krát do Talianska, cestovalo sa iba autobusom. Dnes by som si už tých 26 hodín na ceste nevedela predstaviť. Trasa ešte viedla cez Rakúsko, Maďarsko a Slovinsko. 14.januára ma Rím privítal s 22 stupňovou teplotou! Dnes našťastie funguje priamy let zo Sicílie do Bratislavy. 

Vďaka rodinám, v ktorých som žila a pracovala som sa v rámci ich dovoleniek dostala na miesta, kam by som sa ja určite nikdy sama v rámci mojich finančných možností nedostala: do Álp, na Sardíniu, pochodila som si “krížom krážom” Cinque Terre (La Spezia), Benátky, zažila som dokonca aj Benátky s karnevalom. Po rozhodnutí spoznať aj sever Talianska, som sa rozhodla odísť z Ríma. Mala som možnosť prežiť mesiac v Miláne, a potom nejaký čas v Terste.

Pantelleria

Pantelleria

Adriana sa po deviatich rokoch súvisle prežitých v Taliansku, z toho štyri na Sicílii, rozhodla vrátiť natrvalo na Slovensko. Tam sa jej vďaka nadobudnutým znalostiam podarilo začať malé podnikanie – poskytovala služby súvisiace s rôznou formou taliančiny – preklady, tlmočenie, výučba či práca s titulkami počas týždňa talianskeho filmu. Na Sicíliu sa však medzičasom ešte dva krát vrátila, až kým v roku 2009 stretla svojho súčasného partnera. Po dvoch rokoch zvažovania sa rozhodla natrvalo zanechať Slovensko a presťahovať sa sem. Zanechať svoju kariéru, v ktorej sa jej skutočne darilo. Dnes je z Adriány šťastná „mamma“ malej dcérky menom Ludovica.

Naša dcérka ešte nemá ani dva roky, ale učí ma skutočne chápať čo je to láska a odovzdanie vlastného života za niekoho aj za cenu vlastného, v mojom prípade za moju dcéru, a cez ňu sa znova stále viac zamilovávať do môjho partnera, ktorého som tiež spolu s Talianskom začala mať problém v tehotenstve prijímať. Vďaka vlastnému dieťaťu som pochopila, ako sa žena zrazu musí zmeniť, čo všetko musí zanechať a naučiť sa prijať. Pre mňa osobne je to moja nová škola, do ktorej sa mi zo začiatku vôbec nechcelo nastúpiť, ale už sa mi štúdium po čase zapáčilo. Materstvo prežité v zahraničí, bez fyzickej a psychickej pomoci najbližšej rodiny, je nenaplnené materstvo. Pre mňa bolo veľmi ťažké nemať pri sebe mamu a sestru s rodinou a vlastne všetkých, ktorí by to so mnou prežívali naplno, tešili by sa so mnou a “fungovali” by na zavolanie.

Taliansko a Sicília

Taliansko ako je rozsiahle, tak je aj rôznorodé. Samými Talianmi je “rozvrstvené a kategorizované” na severné (Nord) a južné (Sud) Taliansko, v tom zmysle ako je u nás Slovensko nami samými rozpoltené na západné a východné.

Pantelleria, lago di Venere

Pantelleria, lago di Venere

Sicília je tak krásna a tak neskutočne antická, kde ale u niektorých ľudí chýba aj určitá zásadná primárna vzdelanosť. Nie je nezvyčajné, že sa ešte aj teraz nájdu ľudia, ktorí majú problém s čítaním a písaním – a nemusia to byť len starší ľudia. Kde žijem ja sa žije skutočne jednoduchým spôsobom života, po ktorom začne človek v chaotickom meste aj chvíľkami túžiť, ako napríklad chcieť všetko zanechať a odísť na opustený ostrov, kde sa žije z prírody.

V Taliansku môže žiť iba človek, ktorý Taliansko miluje, miluje ich jazyk, teplo, spontánnosť, nedochvíľnosť, ale aj fakt, že sa nič nemusí urobiť ihneď. Slovák často, aby prežil v Taliansku, musí zo svojich zásad a určitej “poctivosti” upustiť. Mojim osobným problémom je prijať ich nedochvíľnosť. Koľkokrát ma ide “rozpučiť” ich niekedy aj 30 až 60 minútové meškanie, ktoré je pre niektorých južných Talianov úplnou samozrejmosťou.

Taliani

V porovnaní s talianskymi ženami, slovenské ženy ja osobne vidím oveľa ženskejšie, temperamentnejšie a vášnivé, opak práve toho ako si to my zvyčajne predstavujeme a očakávame.

Talianski muži určite dokážu očariť svojím pohľadom a šarmom. Ale pozor na to príťažlivé kúzlo a ilúziu. Slovenkám po čase môže začať vadiť ten ich ‘’klídek’’ a bezstarostný spôsob života, tá ich životná filozofia – všetko s kľudom. Talianski muži sú známi aj tým, aj keď to na Slovensku veľmi známe nie je, že až do smrti sú si s matkou navzájom a nepozorovane spätí pupočnou šnúrou, pevne omotanou okolo krku, a ktorú si oni sami muži, aj v zrelom veku, prestrihnúť nechcú. Veľa žien sa nechá oklamať slobodnými, nezadanými mužmi v zrelom veku tým, že verili, že práve oni čakali iba na ne. Omyl, milé dámy. Títo muži už dávno svoj sľub vernosti zložili k nohám svojim mamičkám. Aj ja som si pretrpela jeden takýto vzťah a nerada na to spomínam v dobrom.

Pantelleria, Lago di Venere

Pantelleria, Lago di Venere

Naučila som sa práve tu, že núdznym, vo forme dobrovoľníckej práce, treba pomáhať, pretože to, čo som ja ako Slovenka dostala ako samozrejmosť, napríklad vzdelanie, prácu, možnosť voľného cestovania, tu niektorí jednoducho ako samozrejmosť nemajú. Ich úprimná štedrosť je ohromujúca! Sú vždy ochotní podať konkrétnu pomocnú ruku.

V tomto by som vyzvala väčšinu nás Slovákov, aby sme sa už konečne neuzatvárali pred ľudskosťou. My Slováci sa musíme naučiť navzájom si pomáhať.

Až tu dole na juhu som pochopila vzácnosť vody, že vodou treba šetriť, pretože ak neprší, vody niet. Príjem vody je v južnej časti Talianska v domácnostiach limitovaný. Uvedomila som si, že Slovensko na tom vôbec nie je až tak zle, ako si to samo o sebe myslí. Nevykoreniteľný problém menom korupcia je aj v Taliansku.

Ak by som nebola otehotnela, tak by som sa určite bola vrátila po čase na Slovensko, tentokrát už natrvalo. Bola by som sa vrátila k mojej práci, ktorá mi strašne chýba. Chýba mi moja pracovná pozícia a hlavne mi chýba moja slovenská identita. Vnímam stratu pocitu domova, stratu mojej rodiny a našej slovenskej atmosféry. Chýba mi naša slovenská televízia, naše programy, slovenské jedlo, slovenčina. Chýba mi to naše všetko tak slovenské. Chýbajú mi naše jedinečné a okúzľujúce Vianoce, a príprava na ne, s našou typickou slovenskou predvianočnou atmosférou. Iba ten, kto zažil Vianoce v zahraničí, vie o čom píšem. Chýba mi naša Veľká Noc, každoročná spoločná spomienka na 17. november. Chýbajú mi naše štyri ročné obdobia, sneh, a naše leto s atmosférou oddychu a odchodov na dovolenky k moru.

Pantelleria, Lago di Venere

Pantelleria, Lago di Venere

Na Slovensko nedám dopustiť! Slovenského občianstva by som sa nikdy nevzdala! Slovensko milujem a milujem moje mesto. Keď som žila na Slovensku, tak som Taliansko milovala, teraz som v Taliansku a milujem Slovensko. No kto sa má v nás ženách vyznať, keď vlastne my samé si asi nerozumieme :)

V súčasnosti Adriána zriaďuje a pripravuje program pre nepracujúce mamičky s malými deťmi, a začala sa venovať motivácii pre nechcené tehotenstvá vďaka Asociácii, ktorej je sama zakladateľkou. Cítim to ako môj osobný pracovný postup, práve preto, že je zriadený v zahraničí. Domnievam sa, že práve vďaka tejto oblasti zamietavého postoja materstva, ktoré je v spoločnosti stále tabuizované, sa môžem veľmi realizovať.

Adriána nám toho po jej dlhoročnom pobyte v Taliansku vie porozprávať naozaj veľa, bohužiaľ sme obmedzení rozsahom článku a nie vždy sa úplne všetko zmestí. Ak by vás ešte zaujímalo niečo ohľadom Talianska či Sicílie, neváhajte napísať do komentárov a myslím, že nám Adriána veľmi rada odpovie – možno aj v ďalšom článku :)

Adriána, ďakujem za veľmi pekný a hodnotný príspevok a prajem veľa šťastia a úspechov!

Miriam (42), Španielsko

Keď prišla Miriam ešte ako slovenská študentka prvý krát do Španielska, pracovala ako slúžka a jej španielčina naozaj nestála za reč. Dnes, po 22 rokoch od tejto skúsenosti, má s manželom vlastný obchod na pláži s dvomi zamestnankyňami. Prečítajte si o jej príbehu a veľkej láske k Španielsku, podnikaní v tejto krajine či Španieloch samotných.

To, že som odišla zo Slovenska a rozhodla sa žiť práve tu, nebola náhoda. Vyštudovala som na FF UK španielsku filológiu a keďže v škole nám hneď na začiatku povedali, že ,,tu sa budeme učiť viac o jazyku ako jazyk”, rozhodla som sa hneď po prvom ročníku vycestovať cez prázdniny na dva mesiace a učiť sa jazyk medzi “miestnymi”. Bolo to v roku 1991. So spolužiačkou sme tam robili slúžky v nóbl rodinách, t.j. upratovali, žehlili, prali, varili – znie to asi hrozne, ale ja na to celkom rada spomínam. Rodina sa ku mne správala veľmi slušne a to musím povedať, že to so mnou nemali ľahké, kvôli mojej naozaj strašnej španielčine. 

Španielsko sa mi už vtedy veľmi páčilo, ľudia komunikatívni, všade veselo, teplo a žiarivo! Návrat domov bol krutý, bola druhá polovica septembra, zima a šedo, ľudia zachmúrení.. O pár dní ma to prešlo, ale sen raz žiť v Španielsku som mala asi práve odvtedy. Pokračovala som v štúdiu a začala som to brať ešte vážnejšie ako predtým. Kým som skončila školu, chodila som do Španielska každé leto, robila som v ďalšej rodine ako au-pair, absolvovala som niekoľko letných jazykových kurzov, spoznávala ľudí, cestovala po krajine, robila som turistickú sprievodkyňu pre slovenské cestovky.. Jednou z najlepších skúseností bolo 6 mesiacov prežitých na Univerzite v Granade, kde som vďaka štipendiu vyštudovala posledný ročník školy. Tam bol môj vzťah s touto krajinou už veľmi silný.. bol rok 1996. 

Španielsko autor : Miriam

Španielsko
autor : Miriam

Vrátila som sa na Slovensko, urobila štátnice a rozmýšľala, čo ďalej. Veľmi som sa chcela vrátiť späť, ale vtedy to nebolo také jednoduché ako dnes. Nechcela som tu ostať “na čierno”, boli potrebné víza a maximálna doba pobytu bola 90 dní! Tak som ešte 3 roky pobudla na Slovensku, našla si fajn prácu v cestovnom ruchu s dobrými kolegami a platom, ale stále ma to ťahalo späť. 

Ďalšia možnosť sa mi naskytla v roku 2000, a to ísť pracovať ako delegátka jednej cestovky na Malorcu. Veľmi som sa tešila, predtým som dala výpoveď v práci a povedala som si, že teraz alebo nikdy! A som tu už 13 rokov. Pri sprievodcovaní som spoznala svojho budúceho manžela, tak už som viac neriešila a po lete som oznámila rodičom, že tu chcem ostať natrvalo. Môj vtedy ešte budúci manžel vlastnil obchod so suvenírmi na pobreží, ktorý som mala viesť ja! A to už bola iná “sranda”. Nikdy predtým som si nemyslela, že budem podnikať, ale súhlasila som, prečo nie? Začiatky boli kruté, nič som nevedela, nepoznala som zákony, môj muž je turistický sprievodca, takže trávi celé dni v autobuse s turistami a s jeho pomocou som veľmi počítať nemohla. Ale poradila som si, naučila sa veci o ktorých som predtým nemala ani potuchy a dnes zamestnávam jednu Španielku a jednu Slovenku. 

Španielsko autor : Miriam

Španielsko
autor : Miriam

Som tu rada a Slovensko mi pravdupovediac nechýba, i keď v zime tam vždy idem. Ak sa nič nezmení, plánujem ostať. Napriek momentálnej veľmi zlej ekonomickej situácii v Španielsku  má pre mňa život tu stále viac výhod ako nevýhod a môj osobný názor je, že v mnohom to majú Španieli ľahšie než ľudia na Slovensku. Napríklad pri podnikaní. Nikto ma tu neterorizuje s registračnou pokladnicou, dane platím podľa tzv. modulov, t.j. raz za rok nahlásim koľko som spotrebovala el. energie a koľko som mala zamestnancov + počet metrov štvorcových obchodu. Z týchto troch údajov mi vypočítajú, koľko mám zaplatiť. Je to jednoduché a praktické, ako perličku dodávam, že za 13 rokov som ani raz nebola na daňovom úrade. Splatnosť faktúr na nákup tovaru je od 60-120 dní. S dokladmi to majú Španieli tiež jednoduchšie. Každý dostane pri narodení číslo, ktoré ho sprevádza celý život – je číslom jeho občianskeho preukazu, pasu aj daňovým číslom. 

Španieli sú väčšinou komunikatívni, dobre sa s nimi trávi voľný čas. V oblasti práce je to už trochu komplikovanejšie. Nechcem zovšeobecňovať, ale nie vždy sa dá spoľahnúť na to, čo sľúbia. Stali sa mi mnohé bizarné príhody, keď som si napríklad objednala nejakého remeselníka prišiel, zameral, urobil rozpočet a nikdy viac sa neobjavil. Alebo ešte lepšie, urobil čo mal, odišiel a neprišiel si ani po niekoľkých rokoch pre peniaze. 

Už som si na to ale zvykla a beriem to ako súčasť života. Neposlednou výhodou je tu klíma. Leto tu trvá 6-7 mesiacov, o blízkosti mora ani nehovorím :) ! Heslom Španielov je: Urob všetko preto, aby si si život užil! 

Erika (28), Holandsko

Kým Erika zakotvila v Holandsku, konkrétne v Sluiskil, prešla si viacero krajinami. Okrem jej života v tejto krajine nám trochu porozpráva aj o skúsenostiach s Belgickom. Aké sú jej rozdielne zážitky z týchto dvoch krajín sa dočítate ďalej.

Čo ma viedlo k odchodu zo Slovenska .. Život tam som nemala zlý, práca sa mi pozdávala, plat bol fajn. Ale niečo mi chýbalo. Ten každodenný stereotyp, z práce domov, v piatok pobehať po vonku s kamarátmi alebo si len tak sedieť doma pri filme. Takto pracuje väčšina ľudí, čo poznám. Obyčajných ľudí, čo pracujú aby sa mali lepšie .. lenže oni sa lepšie nemajú. 

Nepresadzujem, že tráva je jednoznačne zelenšia na druhej strane plota, ale viacej ľudí čo cestuje alebo žije v zahraničí mi myslím potvrdí, že v zahraničí sa žije predsa len inak. Čo mi ale vadí je tá závisť a neprajnosť na Slovensku. Ľudia tu (v Holandsku) sa usmievajú, keď vám prinesú kávu či upratujú po vás izbu. Čašník mi prinesie zadarmo vodu, keď si všimne že som sa zle nadýchla. Alebo môjmu psovi, automaticky keď niekam prídeme. 

My Slováci by sme si mali v prvom rade uvedomiť hodnotu človeka, je jedno či to je učiteľ, lekár, elektrikár či upratovačka, každý každého potrebuje, pokiaľ nechceme žiť v špine, niekto musí aj upratať. Z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že ma v zahraničí nikto neodsudzoval alebo hodnotil nízko pretože varím a zametám. To je dôvod prečo som hľadala inú krajinu, peniaze v tom ani neboli. Vysoké zárobky sa vykompenzujú vysokými nákladmi na život, daňami a podobne. 

Žila som aj s priateľom v Antverpách (Belgicko) a tam to naozaj nemôžem porovnávať. 6 mesiacov som sa nedostala k jedinému papieru, neochota a rasizmus zo strany úradníkov boli neuveriteľné. Plakávala som po večeroch, priateľ bol bezmocný a mňa si posúvali hore dole ako takú handru. Som vzdelaný človek a viem sa o seba postarať, ale v tých chvíľach mi nebolo všetko jedno. Aj priateľ trpel tým čo sa deje a napriek tomu, že nám pomáhala aj jeho rodina, sme po týchto odozvách videli že tudy cesta nevede Karlíku. A tak sme sa presťahovali do Holandska, hneď za belgické hranice. 

Môj prvý dojem z Belgicka bol hrôzostrašný. Kultúrny šok som mala hlavne počas ramadánu či halalu a iných mne neznámych vecí. Taktiež z toho množstva kultúr a etnických skupín na kope. Pár krát som celkom slušne utekala domov, pretože ma neustále sledovali a otravovali po ulici. Som normálna baba za ktorou by sa na Slovensku nikto neotáčal s údivom. No tam som sa po mesiaci bála vyjsť na ulicu, aby ma nejaký šuhajko nezačal presviedčať, že Aláh je dobrý a keď sa k ním nepridám, zhorím v pekle. Nie je to môj postoj voči viere, iba zážitok. Nakoniec som si kúpila psa, ktorého som vždy chcela – a to Československého vlčiaka. Takže som mala pokoj. 

Nizozemsko (Holandsko) je o niečom inom. Papiere vybavené do jedného dňa a keď videli že mám problém s jazykom, hneď začali anglicky. Ľudia tu sú tolerantnejší ako u nás. Na počasie si už celkom zvykám, ale čomu naozaj nechápem je ako tu môžu niečo stavať. Keď deti zakopnú hlbšie na pieskovisku, narazia na vodu. Domy sú tu stavané ako klietka v klietke, aby sa vyhli vlhkosti. Som z hôr a pre mňa to bol šok, milujem hory a chýbajú mi aj s prechádzkami. Aj kvôli nim sa vraciam na Slovensko.

Čo sa týka reči, je to tvrdý a ťažký jazyk. A pozor ak budete čítať <na prenájom> v holandčine po slovensky, práve ste totiž niekoho nazvali ľahkou dievčinou. Zo zážitkov sa mi napríklad stalo, že po mne a mojom psovi hádzali moslimské deti kamene a fľaše (cca 15 roční piati chlapci), pes vycítil že mám strach a mal už poriadne zubiská, tak nás nechali tak. Na úrade v Antverpách sa mi zase stalo, že nevedeli, že Slovensko je v EÚ. Bežne sa ma pýtali na víza a či náhodou nie som jedna z tých neviest z východu. 

Slovensko

Rodná zem mi samozrejme chýba a ako sa priateľ občas smeje : ,,You are so proud Slovak girl and living abroad.” – hrdá Slovenska a žije v zahraničí… to som ja. Som hrdá na to, že mám maminu a ocina zo Slovenska. Slovensko budem brániť ak na neho bude niekto kydať. Slovensko je nádherná krajina a nájdu sa tam ľudia, ktorým vďačím za mnoho a za ktorými mi je smutno. Chodievame k rodine s priateľom a jeho rodinou. Vďaka nášmu rozprávaniu o Slovensku sa tam chcú ísť pozrieť. Nikdy neprestanem byť Slovenka, nezmenila som národnosť, ale to čo ma robí šťastnou mám tu, tak prečo to meniť? 

Odkaz a rady pre ostatných

Naučte sa poľsky a anglicky a budete tu mať dvere otvorené. Každý si to musí prejsť sám, pretože každý ide v živote za niečim iným. Holandsko je krajina, kde sa dá pekne žiť ale aj padnúť a vrátiť s ničím. To asi platí pre všetky krajiny. Ale jednu dobrú radu dám – vážte si kto ste a budú si vás vážiť tiež. A je jedno či ste pani doktorka, alebo upratovačka. 

Je pekné, že sa nájdu Slováci žijúci v zahraničí, ktorí sú hrdí a stále sa radi vracajú domov aj so zvedavými priateľmi zo zahraničia. Myslím, že príspevok Eriky je vo viacerých názoroch a situáciach inšpiratívny a nielen preto jej za jej rozprávanie a zdieľanie s ostatnými ďakujem. Prajem veľa šťastia a úspechov za hranicami. Erika si dnes totiž už zakladá v Holandsku živnosť, tak nech jej to vyjde!

Ota Veverka (57), Kambodža

Keď Ota, Čech žijúci už sedem a polroka v juhovýchodnej Ázii, pôvodne pricestoval do Thajska, strávil polroka cestovaním po severnej časti krajiny, kde sa aj zoznámil so svojou manželkou. Dnes žije sedem rokov v Kambodži a návrat do Čiech zatiaľ nechystá. Prečítajte si o jeho živote a nezabudnite sa pokochať krásnymi fotografiami na konci článku.

Čo ťa viedlo k ceste do zahraničia? - Pokud člověk žije v jakékoli zemi a kromě občasné dovolené někde v zahraničí tam tráví celý život, je jeho vnímaní světa determinované kultúrou, ve které žije. Já jsem se rozhodol, že chci poznat a chápat svět také z jiného uhlu pohledu, což nelze jinak než se odstěhovat na druhý konec světa a žít tam. Moje dúvody byly tedy především duchovní. Vedle toho mi vadil nedostatek svobody, což je typické pro západní kultůru. Jsme svázani zákony a předpisy, které jsme si během stáletí vytvořili. V podstatě žijeme v jistém druhu otroctví, které si už ani neuvědomujeme. Proto se domníváme, že jsme svobodní.

Strážce Západu

Strážca západu

Na cestu jsem se nijak zvlášť nepřipravoval, kromě čtení literatury a vyhledání informací na internetu. V Praze jsem nasedl do letadla a vysedl v Bangkoku. Pak pokračoval vlakem do Chiang Mai. Kambodža pro mě byla velkým překvapením. Vždy jsem dával přednost horám a najednou jsem byl v zemi, která je, až na pohraniční pohoří, totálni placka, z níž sem tam trčí nejaký nízky kopec. Nicméně jsem záhy zjistil, že zdejší krajina působí nesmírně mírumilovně – stejně jako lidé, kteří v ní žijí.

Počasí mi velmi vyhovuje. Odhaduji, že roční průměrná teplota se pohybuje někde kolem 30 stupňú, čili tropy. Jinak je to úplně stejné jako v Česku či Slovensku. Na počasí nadáváme jen my, přistěhovalci. Domorodci vědí, že nadávání počasí nezmění, takže to berou se stoickým klidem. Každoroční záplavy které nám v europských televizích popisují jako katastrofu, jsou naprosto nezbytné, I když při nich umírá hodně lidí (letos kolem 110 osob). Bez nich by ale asi nepřežil skoro nikdo. Voda je důležitá především pro pěstování rýže.

Strava

Tá mi naprosto vyhovuje. Neni tak pestrá a pálivá jako v Thajsku, ale je vynikající. Hlavně se nesmíte nechat zmást jídlem, které vám nabízejí v restauracích v turistických centrách. To je jakýsi evropsko kambodžský mix, který toho s pravým kambodžským jídlem nemá moc společného. Většinou to ale turistům chutná. Musíte pryč z centra, najít restauraci, kam nechodí turisté. Budete ale potřebovať tlumočníka, protože tam skoro nikto nemluví anglicky a všechno je v khmérštině. Případně se naučiť khmérsky, což ale neni jednoduché. 

Pouličná kuchárka pri oslavách nového roku

Pouličná kuchárka pri oslavách nového roku

Pokud přijedete na dovolenou, většinou žádný kulturní šok nezažijete, snad kromě kambodžských svateb a pohřbú, které jsou tradičně velmi hlučné. Kambodžská folková hudba je skvělá, velmi rytmická a bez problému vám rozhýbá tělo do tance, nebo aspoň podupávání. Moderní hudba je příšerná. 

Co mě zpočátku šokovalo, byla doprava. I v Thajsku to byl občas chaos, ale v Kambodži se jedná o totální anarchii. Ne, že by neexistovaly dopravní předpisy, ale lidé na ně moc nedbají. Řídí se instinktem. Ročně v Kambodži zahyne při dopravních nehodách kolem tří tisíc lidí. Evropským cholerickým řidičum vúbec nedoporučuji usedat za volant, raní je mrtvice. Časem si ale člověk zvykne. Jen musí víc používat hlavu a nespoléhat na to, že se někdo bude řídit nějakými předpisy, zastavovat na červenou a podobně. Chce to zkrátka opatrnost. Hodně opatrnosti.

Než jsem se rozhodl žít v Kambodži, myslel jsem, že Thajsko je země úsměvú. Mohu vás ujistit, že ve srovnání s místními domorodci, je Thajsko nesmírně nepříjemná a zamračená země. Za šest měsícú života v Thajsku se mi nestalo, že by na mě při projíždění vesnici na kole či motorce někdo zamával, anebo mě dokonce pozval do domu. V Kambodži to neni vzácné.

autor: Ota Veverka

autor: Ota Veverka

Co je v Kambodži naprosto úžasné, je vízová politika. Chcete li zde žít, pak na hranicích požádejte o ekonomické vízum. Dostanete je bez problémú a na měsíc stojí jen o pět dolárú více než turistické. Před uplynutím platnosti zajděte do nejbližší cestovní kanceláře a požádáte o prodloužení. Nikdo po vás nebude vyžadovat vyplňování jakýchsi byrokratických lejster, nikdo se vás nebude ptát na dúvody. Prostě se zeptají na jak dlouho chcete vízum prodloužit. Vyberte si třeba rok. Dáte jim pas, fotku a 280 dolarú předem. Za tři dny máte pas zpět s příslušným vízem a za rok pújdete znovu. Je to někde jednodušši?

Daně zde téměř neexistují, a o sociálním či zdravotním pojištění si nechte zdát. Všechno je na vás. V nemocnici vás bez peněz neošetří. Vláda se, samozřejme s nadsázkou, řídí heslem: My nechceme nic po vás, vy nechtějte nic po nás. Pokud založíte nějakou firmu, pak v některých případech po vás nikdo nebude požadovat daně. V jiných případech jsou daně vaší schopností smlouvat. Téměř všechno je záležitostí smlouvání. Musel bych zabíhat do podrobností, protože se to liší případ od případu. 

Ľudia

Samozřejmě, že mám spoustu domorodých přátel. Khmérové jsou nejpříjemnejší lidé, jaké jsem kdy na svých cestách poznal. Nicméně, maji svou hrdost a zpúsobíte li, že ztratí tvář, máte po přátelství. Ztrátu tváře múže zpúsobit úplná pitomost, tedy podle našeho chápání. Nelze to jednoduše vysvětlit, jiný kraj, jiný mrav, musíte na to přijít sami. Rada: Máte li khmérskeho zaměstnance, nikdy, opakuji, nikdy na nej neřvěte, i kdyby provedl sebevětší hovadinu. Řešte věci v klidu, s úsměvem a diplomaticky, stojíte li o to, aby ještě někdy přišel do práce.

http://www.photoextract.com/cs/foto/377990.html

Královská poklona

Čechy

S rodinou jsem v kontaktu přes internet a telefón. Česko mi nechybí a od odjezdu jsem zpět nebyl, ani to neplánuji. Čas od času se nicméně zasteskne, což zpravidla vyřěší posezení s khmérskymi přáteli a několik piv. Kromě toho jsem v Thajsku potkal největší štěstí mého života, moji ženu. Co víc si člověk múže přát.

No a čo odkazuje Ota ostatným, ktorí by chceli túto krajinu navštíviť?

Radím trpělivost, pochopení a toleranci. Přicházíte do země s jinou kulturní i duchovní tradici, všechno je jiné a zároveň stejné. Devadesát devět procent problému vzniká kvúli jazykové bariéře a nedorozumění. Chce to čas.

Ďakujem Otovi za jeho zaujímavý príspevok z Kambodže. Bohužiaľ, keby nám mal porozprávať úplne všetko, bolo by to naozaj asi na knihu. Verím však, že budeme v budúcnosti o Otovi ešte počuť a niečo si od neho prečítame.

Otove fotografie aj so zaujímavými popismi nájdete tu - http://www.photoextract.com/cs/foto/uzivatel/17263-ota-veverka/

Lucia (27), Nórsko

Ako sa žije v krajine, ktorá sa pravidelne umiestňuje v TOP 3 krajín sveta, najlepších pre život a s najšťastnejšími obyvateľmi, nám v nasledujúcom príspevku porozprávala Lucia. Tá zažila v Nórsku za vyše štyri roky rôzne krušnejšie aj krajšie chvíle. Vráti sa ešte niekedy na Slovensko?

Do Nórska prišla, pretože ju sem na návštevu pozval nórsky priateľ, ktorý študoval v Bratislave. Luciine pôvodne plány boli ísť na Aiesec stáž do Južnej Ameriky. Som všeobecne teplomilný typ, ktorému vysoké teploty úplne vyhovujú. Ale slovo dalo slovo a ja som zo dňa na deň súhlasila – a letela s príručnou batožinou do Molde, čo je malé mesto uprostred fjordov. A samozrejme, ako to už býva, odchádzať sa mi od neho nechcelo a vedela som, že ak to neskúsim, nikdy si to neodpustím. Tak som to po dvoch týždňoch letela domov už len oznámiť rodine a zobrať ďalšie kufre.

Letela som koncom septembra, keď boli teploty v Bratislave ešte stále okolo 30 stupňov a v Molde asi 5. A tak som tam mala zimu až do Apríla (pamätám si ten rok ešte snežnú búrku v máji). So životopismi a mojim inžinierskym titulom som obehala doslova každú prevádzku a firmu v meste a v okolí. Moja angličtina je plynulá, keďže som ju aj vyučovala – ale to tu nikoho nenadchlo. Tak som po dňoch prechodených vo večných búrkach získala nakoniec prácu ako čašníčka v hoteli. Čakali ma hlavne víkendové šichty. Nikdy nezabudnem, ako som po práci o štvrtej ráno bicyklovala domov pravidelne v dažďovej alebo snehovej búrke – hore kopcom. “Domov” znamenalo priateľovu študentskú izbu, v ktorej som s ním polroka bývala načierno. No úplná ponorka. A tak som sa cez deň učila z knižky nórčinu alebo posielala životopisy a po nociach obsluhovala. Chvalabohu som v Apríli získala cez Aiesec jedinú ekonomickú stáž, ktorú v Nórsku dovtedy mali a nasadla sama do lietadla smer Oslo. 

Bývala som v miestnej študentskej ubytovni Bjerke, ktorá bola najbližšie k mojej práci. Veľmi to depresívne miesto. Uzatvorené šedé priestory, väčšina prisťahovalci z Blízkeho východu alebo Afriky. Myslím, že sa v tej budove prevádzkovala aj prostitúcia a drogy. No bolo by to na dlho opisovať.. Ale očividne som to v Nórsku zobrala zo zlého konca. 

Aj potom som si prešla všeličím, aj som bola dlho bez práce, aj pracovala ako barmanka v africkom bare, aj robila zadarmo, aj poslala asi 3 000 životopisov (objektívny odhad), aj som sa učila každý deň jazyk, kým som sa uplatnila. Dnes robím v mediálnej agentúre, kde hovorím výhradne nórsky, za slušný nórsky plat.

Naozaj som od Nórska nemala žiadne očakávania a ani som tu neplánovala ostať, ale už som si povedala, že keď som raz tu, tak tú príležitosť využijem. Naučila som sa zvládať veľa vecí a v prvom rade sa sama o seba postarať v každej situácii aj za pre mňa extrémnych podmienok. Zdržiavala som sa sama dlhšie v rôznych krajinách ako Austrália, California či Malta. Ale Nórsko je pre mňa naozaj skúška života. Nie som stavaná na toto podnebie ani mentalitu, takže niektoré veci možno prežívam trocha tragickejšie ako by to bral niekto iný.

Moje ďalšie plány

Už dlhodobo uvažujem nad návratom na Slovensko, vidím v tom veľký potenciál a po precestovaní kusu sveta som sa naozaj naučila oceniť mnoho drobností doma. Či už len taký úprimný úsmev alebo keď mi niekto na rovinu povie, čo si myslí. Naše dlhé letá a spôsoby trávenia voľného času mi tu naozaj chýbajú. Ale možno, že ma moja dobrodružná povaha aj tak odveje ešte južnejšie. A možno, až Nórsko opustím, tak mi začne chýbať.

Nóri

Čo sa Nórov týka, tak osobnejšie vzťahy sa s nimi vytvárajú naozaj ťažšie. Mám blízkych kamarátov z rôznych krajín, ale blízkych nórskych kamarátov spočítam na jednej ruke. Sama neviem, kde je bariéra. Jednak Nóri si udržujú často priateľstvá už od škôlky a nepotrebujú k životu cudzinku ako kamarátku, cudzincov je tu dosť. Tiež som tu zažila najväčšie predsudky za život voči ľuďom z Východnej Európy. Ale keď som všetko prestala brať príliš osobne a začala byť sama otvorenejšia, tak zázrakom boli otvorenejší aj Nóri. Ale ideálne to asi nikdy nebude. No nie sú to proste “latino”. Ale zas čo oceňujem je osobná podpora, povzbudenie a pochvala v práci. V chválení sú Nóri naozaj majstri.

Strava

Na nórsku stravu som si už zvykla. Na začiatku som po týždni nevedela, čo jesť, keďže výber je tu tak 5% v porovnaní so Slovenskom. Aj keď v Osle je to o niečo lepšie, nakupujem často v pakistanských a ázijských obchodoch. Tiež tu obľubujem rybu na milión spôsobov. Ale potraviny (hlavne tvaroh) si dovážam pravidelne zo Slovenska.

Nezabudnuteľný zážitok pre mňa navždy bude cesta, ktorú som absolvovala s priateľom na motorke v júni, keď konečne prestalo snežiť a sprístupnili fjordy. Tak sme sa išli pozrieť na krásny Geiranger fjord a Atlantic road. Serpentínami a úzkymi cestami sme prechádzali niekedy aj cez zasnežené kopce. Síce som tam kompletne zmrzla, ale ten výhľad a krása prírody stáli za to. To bolo neopakovateľné.

Odkaz ostatným

Nórsko určite odporúčam ľuďom, ktorí milujú nadovšetko prírodu, preferujú miernu až chladnejšiu klímu a sú vyznávačmi hlavne outdoorových aktivít za každého počasia. Pokiaľ nemáte prácu zaistenú vopred, tak šanca, že si tu nájdete prácu hodnú vysokoškolského titulu je veľmi malá a bude stáť veľa námahy. Ale ešte stále je dosť práce v gastronómii, službách či na stavbe.

Nejakú dobu potom, ako mi Lucka odpovedala na všetky otázky, mi ešte doplnila informáciu, že už má kúpenú letenku naspäť na Slovensko – definitívne.

Prečo? – Pretože ako si si možno všimol, Nórsko mi nikdy úplne neučarovalo a peniaze nie sú pre mňa dostatočný dôvod aby som tu ostávala. Pretože mi chýba Slovensko. Chýba mi aj možnosť uchádzať sa o akúkoľvek prácu bez rozdielov. Chcem robiť niečo zmysluplnejšie. Chcem byť nejakú dobu s rodinou a pomáhať im. A chcem pokračovať v napĺňaní svojich snov. Kto sa naozaj snaží, tak sa uplatní všade, nielen v “najlepšej krajine pre život“ podľa volajakých štatistík. 

Lucia nám povedala naozaj množstvo informácií o Nórsku a Nóroch samotných a znova sa potvrdilo, že napriek ťažkým začiatkom, problémom s ubytovaním a minimálnou znalosťou jazyka sa človek dokáže s trochou snahy zaradiť – ako Lucka, ktorá dnes v práci hovorí výhradne nórsky a dostáva slušný, nórsky plat. Potom však záleží od našich priorít a cieľov, pretože peniaze naozaj nie sú všetko. Ešte uvediem anglickú citáciu, ktorú mi povedala a ktorá najlepšie vystihuje jej filozofiu -

,,As long you are following your passion you do nothing wrong.”

Ďakujem pekne za bohatý príspevok a prajem jej, aby si sa jej splnili všetky sny a ciele, nech ju vietor zaveje kamkoľvek.

Monika (24), Taliansko

Monika teraz síce žije a študuje v Nórsku, ale v nasledujúcom príspevku nám porozpráva niečo zo svojich 3,5 ročných zážitkov v Taliansku. Hlavne o svojich začiatkoch a rôznych miestach kde žila, či o Taliansku a Talianoch. Niekedy som sa úprimne pobavil :) Užite si to!  

Do Talianska som šla študovať bakalárske štúdium na vysokej škole. Na Slovensku som skončila bilingválne gymnázium so zameraním na taliančinu, ale chcela som ísť študovať do Brna, kam ma nevzali. Tak som sa “prebudila” koncom júla s tým, že síce mám gymnázium a znalosť jazyka, ale čo ďalej? Výšku nemám, prácu nemám, čo teraz? Spolužiačky sa išli prihlasovať na vysoké školy do Milána, tak som sa nejako pridala k nim. Už mali papiere a všetko povybavované.. ja som začala tak týždeň pred odletom :) Nevadí, stihla som. Do Milána sme prileteli štyri baby, piata už bola na mieste, v byte pre dve, ktorý zohnala. Takže my zvyšné tri sme si mysleli, že pôjdeme bývať na intrák. 

Čo sa cesty týka, hneď od začiatku bola sranda – lietadlo meškalo 3,5 hodiny, do Milána sme prileteli neskoro v noci, kedy už nejazdilo metro. Predstav si situáciu, kde 4 vystrašené osemnásťročné baby s obrovskými kuframi, samé v noci, hľadajú v Miláne nejaký odvoz, taxík, hocičo. Museli sme sa dokonca pýtať mestských policajtov na smer, kde by sme našli taxík. Ten sme teda našli, taxikár nám vynadal, že sa 4 s kuframi nezmestíme – nakoniec sme ho ukecali. Odviezol nás úplne inam, ako sme chceli ísť! Pretože si “myslel”, že vie lepšie kam ideme, než my sami. Tak sme sa povozili po celom Miláne, kým sme dorazili do nášho hostela (tak okolo tretej nadránom). Varujem týmto všetkých ľudí, ktorí si zháňajú hostel cez internet – nie každá nízka cena sa oplatí :) Náš hostel bol totiž úplne mimo mesta. A bol to prerobený bývalý blázinec! To by nebolo ešte najhoršie, keby neobsahoval aj zopár bývalých zverencov ústavu. Asi si tam nechali iba tých neškodných, neviem. Jeden si v noci púšťal nemecké platne a ďalšieho sme mali tú česť spoznať hneď druhé ráno pri raňajkách – kde si požičal naše jedlo z domu, začal vykrikovať a popritom ho mrviť všade naokolo. Teraz sa smejem, vtedy mi ale nebolo všetko jedno. 

Bývali sme v tomto blázinci/hostely, kým sme si povybavovali školu a riadne sa prihlásili. Naivne sme si mysleli, že budeme bývať na internátoch našej školy. Univerzita však bola katolícka, čiže internáty boli striktne delené na mužské a ženské. Nemám nič proti deleniu, ani proti internátom, avšak konkrétne tieto boli vernou kópiou stredovekých kláštorov. Večierka, povinné modlitby, raňajky a večere v presne vymedzenom čase, zablokovaný internet, povinné spoločenské akcie, atď. 

Rozhodli sme sa teda, že si nájdeme podnájom. Problém bol, že sme ho začali hľadať keď už škola takmer začala a študenti ich mali dávno zohnané. Takže to bol trošku boj. Našťastie baby mali nejakých talianskych kamarátov, tak sme 2 bývali u jedného, hľadali na internete a tretia obehávala byty priamo na mieste. Ani nebudem popisovať čo všetko sme takto videli. Nakoniec sa nám podarilo zohnať dvojizbáčik, s takou krabičkovou kuchynkou, kde sa mohol pohybovať iba jeden človek naraz. Bývali sme tam 3 Slovenky a Talian Lorenzo. V tejto kombinácii sme si všeličo zažili, to by bolo ozaj na dlho :) 

Lokalita nebola bohvie aká. Tiež taká Milánska výpadovka, pod oknami sa nám prechádzali transvestiti, čakajúci na ďalšieho klienta. V tomto bytíku sme bývali 1 rok. Ďalší si našli baby ako spoločný, keďže už ale boli 4, ja som ostala s možnosťami – buď ostať bývať v dvojizbáčiku s Lorenzom a jeho kamarátmi, alebo si nájsť niečo iné. Tak som si našla izbičku v byte s jednou milou babičkou (ako som si myslela). Nájom bol pre študentku fajn, lokalita veľmi pokojná, babička mala dokonca malého psíka.
Po zopár milých a zopár nemilých skúsenostiach, som prinútila môjho vtedajšieho priateľa aby prišiel za mnou – že spolu budeme bývať. Bývala sme polroka u babičky – ktorá bola mimochodom striktne proti pánskym návštevám, potom som nám našla bytík – Narniu. Tak som ho volala, pretože išlo o naozaj malý jednoizbáčik s absolútne nezodpovedajúcou cenou. Ale nič lepšie som vtedy nenašla a už nás tlačil čas. Tu sme vydržali polroka a opäť sa sťahovali :) Osobné problémy, neskorší rozchod, a tak ďalej… 

Našťastie som v tom čase spoznala ďalšiu Slovenku, ktorej zhodou okolností práve odišla spolubývajúca. Stali sa z nás kamarátky a v tomto bytíku som môj pobyt v Miláne aj doklepala. Tento posledný rok bol asi najlepší. Spoznala som ďalšie Slovenky, chodievali sme nakupovať a cez víkendy na aperitíva. S talianskymi spolužiakmi aj k moru a na výlety. Keď som však končila školu, vedela som, že tu ostať nechcem, tak som sa hneď po titulovaní pobrala domov. Našla si prácu, až kým mi neprišla pošta, že som prijatá na magisterské štúdium v Nórsku. Tak som tu :) 

S ubytovaním v začiatkoch to môže byť niekedy naozaj zaujímavé. Občas nocujeme na ulici, ako Edo v predošlom článku, občas v prerobenom blázinci, ako Monika so spolužiačkami. Našťastie teraz sú to pre ňu už len úsmevné príhody. No a čo nám povie celkovo o Taliansku a živote v ňom?

Taliansko ako celok, je nádherná krajina – ako na dovolenky a oddych, tak aj na život. Miláno však ako mesto veľmi neodporúčam. Z môjho pohľadu sa všetko v Miláne, čo je pekné, dôležité a zaujímavé dá vidieť tak za 4 dni. Bývať a žiť tam, to už je iná šálka kávy :) Mesto je totiž plné snobov a horenosov, ešte viac ako Rím. Za celú dobu štúdia sme tam boli považované za Rusky alebo Poľky. Čo je Slovensko – to teda bolo ťažké vysvetliť. Ľudia tam neuveriteľne zazerajú (asi ako národný šport, hneď za futbalom). Zazerajú v metre, lebo im nejaký privandrovalec zabral miesto, zazerajú v činžiaku, lebo im nejaký privandrovalec zabral byt, zazerajú na školách, lebo … Nevravím, že sa nenájdu aj dobrí, milí a ochotní ľudia. Aj na takých som mala šťastie. Talianska mentalita nemusí vyhovovať každému. Nemyslím len ten ich výslovný chaos a hlasné rozprávanie :) 

Taliani sú ako deti! Ak má niekto naozaj nervy zo železa a božskú trpezlivosť, Taliansko je pre vás tou správnou voľbou. Taliani majú ako deti na všetko čas, keď však ale ide do tuhého, resp. čas sa kráti, tak namiesto systematickej prípravy na to, čo má prísť, začnú stresovať a všade je chaos. Takisto úplne najhoršia vlastnosť, teda pre mňa osobne – Taliani nerozumejú sarkazmu! (opäť ako deti). Čiže pre mňa, ako človeka s vypracovaným sarkastickým humorom, mi prišla komunikácia s niektorými ako hotové utrpenie :) 

A nakoniec odkaz pre ľudí, čo by možno chceli do Talianska odísť - Berte Talianov takých, akí sú. Iní už hold nebudú a vy si ušetríte zopár zdravých nervov :) 

Toľko zatiaľ od Moniky a jej pobyte v Taliansku. Ďakujem jej za zaujímavý a úsmevný príspevok a ktovie, možno nám časom niečo porozpráva – aspoň dúfam, aj o Nórsku :)

Ak ste si takisto priniesli akúkoľvek skúsenosť zo zahraničia, alebo v ňom ešte stále žijete, a chceli by ste ju zdieľať s ostatnými – ozvite sa mi na email [email protected], do predmetu dajte “Zbohom Slovensko” a niečo už spolu zbúchame ;) Budem sa tešiť!

Edo (40), Francúzsko

Eduardov príbeh je ozajstným príkladom toho, ako sa dokáže človek z úplnej nuly, bez ničoho iba s pár markami vo vrecku, vyšplhať k slušnému a spokojnému životu. Dnes už žije vo Francúzsku 21 rokov so svojou manželkou, ktorú spoznal pred deviatimi rokmi prostredníctvom internetu.

Viedlo ma k tomu dobrodružstvo, vidieť ako to naozaj funguje v Európe. Zbalil som si ruksak a vyrazil som naslepo stopom. V pláne som mal dostať sa čo najviac na juh a uchytiť sa čo najrýchlejšie, nakoľko zimy sú ťažké a vedel som, že kým sa ako-tak oťukám, budem spávať vonku. Už si nepamätám koľko stopov som bral, ale bolo to všade ok. Ľudia boli fajn, nehladoval som a za týždeň som ako 19 ročný fagan videl prvý krát v živote Stredozemné more a francúzske pobrežie, to bol parádny pocit! 

Flákal som sa po plážach, kúpal sa. Všade boli sprchy, teplúčko, no proste ako turista ;o) Netrvalo dlho a spoznal som domácich bezdomovcov – profíkov, ktorí mi veľmi pomohli, ale nechcel som ostať ako oni, čiže uspokojiť sa ulicou. To by sa nedalo nazvať uchytením. Spoznal som miesta, kde skoro ráno ponúkajú “patróni” robotu na čierno, na stavbách, záhradníctvo,.. a už mi len stačilo ukázať sa schopným pracantom, vyniknúť medzi ostatnými. Tak sa aj stalo. Postupne sa moja situácia zlegalizovala, vošiel som do systému Francúzov v ktorom fičím až doteraz, no už s občianskym preukazom vo vrecku. 

Eduard vraví, že mu je vo Francúzsku super a podľa toho, čo číta na internete a zažíva na svojich teraz už len dovolenkách na rodnom Slovensku, sa ani nečuduje, že mu niektorí Slováci závidia (v dobrom). A v žiadnom prípade mu neodporúčajú vrátiť sa na Slovensko, kde už má len otca v domove dôchodcov. Ten sa zo syna veľmi teší a stále sa ním pred každým pýši:,,Toto je môj syn z Francie!” Samozrejme, každý ho tam už pozná. Aj pani riaditeľka sa vždy poteší fľaške dobrého červeného vínka, ktorú dostane ako pozornosť a vďaku za to, že je o otca dobre postarané. Síce aj vďaka finančnej a materiálnej pomoci od Eda.

No a čo by Eduard odkázal ostatným? Odkaz ľuďom, ako celkovo slovenskému národu, vidím zbytočný, nakoľko mám pocit, že sa im páči “žiť” pod tými zbohatlíkmi a zlodejmi a naďalej živoriť. Za komunistov nemohli vycestovať na Západ, nemohli si otvoriť hubu v krčme, no mali čo jesť. Dovolenky som zažil krásne po celom ČSSR, rodičia mi mali z čoho zaplatiť pionierske tábory a lyžiarske výcviky. Práca bola, nakoľko keď si nerobil, bol si príživník a trestaný… a teraz nemajú na vycestovanie, dovolenku ich snov, hubu si už môžu otvoriť(už ich nikto nepočúva), jedlo je importované zo zahraničia, národu nedostupné – alebo ťažko, pred obchoďákmi sú žobráci, vysoká nezamestnanosť, nemajú na lieky,… 
S pozdravom – Edo ;o)

Na terajšiu aj minulú životnú situáciu na Slovensku máme, ako vidno, rôzne názory, či už doma alebo v zahraničí. Ale bez ohľadu na politickú situáciu a okolnosti, príbeh vyššie spolu s jemu podobnými dokazuje, že k zmene a ku spokojnému životu toho človek nepotrebuje naozaj veľa. Stačí poriadne odhodlanie, motivácia, trochu odvahy a tvrdá práca. A to neplatí len v zahraničí, ale aj na domácej pôde.

Ďakujem Edovi za jeho veľmi zaujímavý príbeh, ktorý s nami zdieľal. Prajem mu veľa šťastia v ďalšom živote, aj keď to vyzerá, že to svoje šťastie už našiel.

Pokiaľ máte podobnú alebo akúkoľvek inú skúsenosť so životom v zahraničí a boli by ste ochotní ju zdieľať s ostatnými, neváhajte sa mi ozvať na email [email protected] a do predmetu dajte Zbohom Slovensko.

Eva (38), Anglicko

Eva žije aj s dcérou v Anglicku, v meste Kettering, už skoro osem rokov v peknom prenajatom dome. Do Anglicka ju zaviedla hlavne túžba zabezpečiť dcére lepší život. Začínala ako opatrovateľka detí s plánom zarobiť a doniesť sem dcéru, čo sa aj nakoniec podarilo. Ďalšie jej plány sú ostať, pokiaľ dcéra bude študovať a podporovať ju v tom.

Moje pocity sú zmiešané… Je mi ľúto, že tu nie je komunita Slovákov. Som tu z nich sklamaná, je tu závisť a intrigy. Čo sa týka prírody, tej tu veľa nie je, ale tú si užívam keď ideme domov na Slovensko. 

Zákony sú v poriadku a stále ich vylepšujú. Páči sa mi, že je tu u nich priorita rodina – pomôcť a podržať ju. Ja som slobodná matka a vychádzajú nám v ústrety. Ľudia sú v pohode a pomohli mi skôr Angličania a cudzinci ako Slováci. Mám aj zlú skúsenosť, bola som prepadnutá a aj nás vykradli, ale to sa deje všade vo svete, mali sme smolu… Čo mi vadí tak je zdravotná starostlivosť, prišla som tu o dieťa. 

Zabávať sa veľa nechodím, je to malé mesto kde žijem a kluby sa mi tu nepáčia. Spoznala som aj príjemných ľudí a sme stále v kontakte. Slovensko mi samozrejme chýba a rada chodím domov za rodinou, ale bohužiaľ len raz do roka a to v lete na 1 mesiac. Veľa sa mi toho prihodilo, opísala som to stručne. 

No a čo nám Eva povie na záver o živote v Anglicku? Je tu veľa zaujímavých miest ale je potrebné mať peniaze. Študovat to áno, podporujem to u mladých a sú tu naozaj dobré školy. Tiež určite prospeje naučiť sa anglický jazyk. Žiť tu nie je jednoduché, lebo je problém s prácou. Ak si človek týmto prejde, tak sa tu dá celkom dobre žiť. Ja som tu hlavne kvôli dcére a jej štúdiu, najdôležitejšie pre mňa je, že mám ju. Je tu trochu iný život ako na Slovensku, hlavne pre rodiny s deťmi a študujúcich. Moja dcéra si tu zvykla a páči sa jej tu, možno tu aj ostane. Ale kam mňa zavedú nohy, to ešte netuším… 

Majte sa krásne, s pozdravom – Eva. 

Myslím, že Evina dcérka má veľké šťastie, že má takú odhodlanú a milujúcu matku. Prajem im veľa šťastia v ich ďalšom živote v Anglicku, či kdekoľvek, kam nohy Evu zavedú.

Pokiaľ žijete aj vy v zahraničí, alebo máte podobné skúsenosti, ktoré by ste chceli zdieľať s ostatnými, neváhajte sa mi ozvať na email [email protected] a do predmetu dajte ZBOHOM SLOVENSKO. Môžete mi poslať vlastný text, alebo vám pošlem otázky pre inšpiráciu. S úpravou a gramatikou si nerobte ťažkú hlavu. Budem sa tešiť!

Bedek (31), Švajčiarsko

Nasledujúci príspevok nepochádza od človeka, ktorý dal zbohom Slovensku – ale Čechám. Bedek (meno bolo zmenené,pozn.aut.) sa v ňom rozhovoril o svojej 6 ročnej životnej skúsenosti vo Švajčiarsku. Text ponechávam v češtine a iba s minimálnymi gramatickými úpravami – a vzhľadom k rodnej slovenčine, ospravedlňujem sa českým čitateľom za prípadné chyby :) Prajem príjemné čítanie.

Bydlím v malém městečku jménem Liestal, které se nachází u většího města Basel na Německo-francouzsko-švýcařských hranicích, v kantonu Baselland :-) Bydlím v podnájmu v bytě s přítelkyní a malým 2.5 letým špuntem, zatím svobodný. Jsem zde od března roku 2008 a ze začátku jsem bydlel sám ve vesničce Oberdorf. Od roku 2011 v Liestal. Pracuji jako obsluha/programator stroje na řezání plechu laserem ve firme zabývající se převažne elektroinštalačním materiálem.

K odchodu do Švýcarska mě vedla touha poznat něco nové, osobní problémy v Čechách a samozřejme lepší finanční zabezpečení. Jelikož mi práci “dohodil” kamarád, který je tu už 20 let, měl jsem přípravy na odjezd velmi zjednodušené. Na mě zbylo zabalit kufr, domluvit si odvoz a bylo hotovo. 

Očekávaní a plány jsem neměl téměř žádné, protože jsem netušil do čeho se pouštím. Znalost zdejšího prostředí a německého jazyka byla minimální, takže by se to dalo přirovnat k letu na Mars :-) Cesta byla autem po dálnici, cca 7 hodin, nic zvláštního. Snad jen obrovská cestovní horečka z cesty do neznáma.

Po necelých šesti letech pobytu zde se plány průběžne měnily. Ze začátku obrovský stesk po domově, ztrata kamarádů, respektive kontaktu s nimi. Dnes jsem zde už jako doma a úpřimně mohu tvrdit, že zpátky do Čech, nebudu-li mít obrovský důvod, se už nevrátím. 

Švýcarsko je velmi nádherná krajina, kde je spousta věcí na jednom místě. Alpy na lyžování, nádherná jezera na koupání a spousty ostatních přírodních ůkazú, které človek najde na “pár” kilometrech čtverečních. Lidé jsou tu velmi různorodí, je zde obrovská koncentrace cizích národů z celého světa. Jak evropských, tak asijských či zaoceánských. Takže neni problém v jednom vlaku narazit na Kanaďana, Japonce, Poláka či Turka – v jednom kupé. Co se týče Čechů či Slováků, tak těch jsem potkal již spoustu a mám hlavně jednu velkou negativní zkušenost a tou je závist a patologické chlubení, co kdo vlastní. Z krajanů tu mám pouze dva dobré známé, jinak zbytek jsou povětšinou místní. Pokud nemusím, tak zde krajany nevyhledávám. Zní to blbě, ale je to tak. Až zde jsem poznal, jak dokážou být i ti “nejbližší” ostudou svému národu a tím nemyslím jen Čechy. Na druhou stranu, musim pochválit přístup Švýcařů ke mě jako k Čechovi. Češi tu mají dobré jméno a umí se rychle integrovat. Výjjimky se samozrejme najdou, ale neni jich moc. Jsou zde i národy, které jsou mnohým trnem v oku, například váleční nebo političtí utečenci ze zemí bývalé Jugoslavie, nebo Turci a Albánci. Jsou tu typické problémy jako zneužívání sociálnich dávek, nepracovitost a podobně, ale to je v každém státě. Já s nimi osobně problém nemám žádný, jen nás ale místní háží do jednoho pytle, “cizinec jako cizinec”. 

Strava ve Švýcarsku je pro mě, jako pro člověka odkojeného svíčkovou s knedlíkama, rohlíkama s paštikou a jinými lahůdkami, neuspokojující. Švýcaři maji samozřejmě spoustu výborných syrů, vína, čokolád, ale nemaji tušení jak upéct dobrej chleba, rohlík nebo sušenky. O pivě se raději nezmiňuju, protože je jen urážka místní piva nazývat pivem :-)

Zábava, myšleno diskotéky nebo večerní popíjení po hospodách, je zde i na místní poměry vcelku drahá záležitost, já osobně preferuji domácí párty. Zato slavnosti či trhy jsou tu velkolepé, stejně jako v Čechách.

Po domově se mi stýská i teď, ale už je to stesk pouze po rodině, dobrých kamarádech, nebo posezení se starými přáteli. Ale máme 21. století a je spousta možností jak komunikovat na dálku bez problémů. Zůstanu ale raději ve Švýcařsku, protože funkčnost zdejších úřadů a všeobecně celého státu, je o několik úrovní jinde než v Čechách či na Slovensku.

Ze začátku, když jsem bydlel ještě ve vesničce Oberdorf, tak jsem vcelku pravidelně chodil do jedné místní kavárničky na dobré kafé a domáci jablečnej koláč. Pani majitelka i přes moji malou znalost němčiny v té době se snažila komunikovat a byla přátelská ke všem. No a po třech měsících, kdy jsem s ní komunikoval rukama nohama jsem zjistil, že je to Češka :-)

Vzkaz lidem kteří by chtěli do Švýcarska cestovat nebo se přestěhovat – buďte přátelští, chovejte se slušně, dělejte dobré jméno své zemi odkud pocházíte. Pokud zde chcete zůstat, musíte přijmout Švýcařsko takové, jaké je a nesnažte se odporovat, nebo porušovat místní zvyky, nebo něco měnit, že se vám to nelíbí, jste tu dobrovolně! Vše se vám bohatě vrátí. Přeci jen jsme tu všichni na návštevě.

Přeji hezký den, s pozdravem Bedek :-)

Ďakujem Bedekovi za jeho zaujímavé a poučné rozprávanie o Švajčiarsku a prajem mu veľa šťastia v jeho živote v tejto krajine.

Napíšte do komentárov, ako sa vám článok páčil a čo hovoríte na Švajčiarsko, prípadne ak tu ste takisto – alebo v inej krajine, zdieľajte svoju skúsenosť s ostatnými. Napíšte mi na email [email protected] a do predmetu dajte ZBOHOM SLOVENSKO.

Jana (22), Anglicko

Janka sa momentálne nachádza vo Warringtone, kde začínala prácou vo warehouse (sklad). Teraz však pracuje v office (kancelárii) ako Hub Administrátor a býva v byte, ktorý zdieľa s kolegyňou. V Anglicku už je 1 rok, 1 mesiac a 8 dní. Ale kým to dosiahla, musela si na začiatku preskákať kadečím.

Až človek stratí všetko, t.j. prácu, možnosť študovať, miesto na bývanie a ostane sám, tak si pravdepodobne zbalí kufor a všetko riskne, ako ja … Bola som ten typ, čo nikdy nikam nechodil sám, bála som sa ozvať ľuďom, bála som sa čo i len ísť do väčšieho mesta v SR. Na jednej strane som bola komunikatívna, na druhej veľmi utiahnutá a nie veľmi odvážna. Strach ma brzdil celý život, až som si povedala dosť a kúpila som si letenku do UK. 

Do Anglicka išla nepripravená a letenku si zabookovala zo dňa na deň. Cestovala bez informácií, bez práce, len tak na blind s vybaveným iba ubytovaním, o ktorom nám neskôr tiež povie svoje.

Očakávania som nemala žiadne, nebol čas nad tým rozmýšľať, iba som sa chcela postaviť na nohy a mať sa lepšie ako na Slovensku. Plány mám, ale chcem sa tu uplatniť a neskôr začať svoj biznis. 

Ako prebiehala cesta? Prišla som na letisko, kde som sa po každej kontrole pýtala:,,A teraz mám ísť kam?”. Nikdy predtým som neletela, všetci mi však hovorili, aby som si sadla k oknu. Tak som ich poslúchla. Vošla som do lietadla nemenovanej žltomodrej značky a moje očakávania spojené s ,,americkou prvou triedou” boli pochované hlboko pod zem. Sadla som si k oknu, cítila som sa ako v preplnenom autobuse a čakala som, kedy mi nad hlavou preletí sliepka, alebo sa po ceste odtrhne plech z trupu lietadla. Lietadlo sa pohlo a vtedy som si prvý krát uvedomila, že idem sama do sveta. Prišlo mi to ľúto a k tomu ma lietadlo pritlačilo k sedadlu, nevedela som čo čakať a táto zmes mojich pocitov ma prinútila k plaču. Plakala som ako malé dieťa, od strachu, kam to idem, čo budem robiť. Uvedomila som si, že odteraz som na všetko sama. Nejako som predýchala štart, let bol v poriadku a bez turbulencií. Chválabohu, inak by som to už vážne neprežila. Prístatie bolo opäť trochu stresujúce. Vystúpila som v cudzej zemi a pobrala sa za davom ľudí. 

Na letisku ma čakal môj známy, ktorý mi pomohol vybaviť ubytovanie ešte pred cestou. Niekoľkokrát som sa pred cestou uisťovala, či je to ubytko naozaj v poriadku. Prisľúbil mi, že budem spokojná. Bola som uťahaná ako pes, tak sme sa rýchlo pobrali do domu, s ktorým som mala byť tak nadmieru spokojná. Predtým sme ešte vybavili nejaké formality s ubytovaním, poplatky a podobne. Očakávania a predstavy sa ani zďaleka nerovnali realite. Dom (renovovaný teda určite nebol) vyzeral hrozne. Kuchyňa bola horšia ako tá, ktorú mala moja babka, kúpeľňa des – pod vaňou bola diera. V dome bola zima a nekúrilo sa, elektrina bola drahá. Na druhej strane – dostala som najväčšiu izbu… s plesňou. Pleseň bola takmer na každej stene. S piatimi chlapmi sa mi teda ,,bývalo”! 

Teda poplakala som si zopár dní. Povedala som si, že to nejak vydržím. Na tretí deň som sa vzala do mesta, že si idem pozháňať prácu. Mala som asi 60 kópií životopisov. Tak som si každý deň vzala asi zo 10 a hľadala som. Pri poslednom som si vždy vydýchla. Nejako sa mi podarilo zohnať číslo do jednej firmy. Odhodlávala som sa tri dni, kým som zodvihla telefón a krvopotne sa vykoktala, že si hľadám prácu. Nebudeme si klamať, hoci som sa učila už odmalička angličtinu – 15 rokov, pri tomto telefonáte som sa teda riadne zapotila. Tento ich akcent ma ešte i teraz niekedy vyvádza z miery. Ale späť k môjmu zháňaniu práce. Dohodla som si interview hneď na druhý deň. Po necelých 2 týždňoch, kedy mi došli aj posledné peniaze, som konečne zohnala prácu. V práci som spoznala mnoho ľudí, ktorí ma utešovali a posmeľovali, hovorili mi totiž o svojich začiatkoch, ktoré neboli tiež celkom ružové. Známy, ktorý ma vtedy čakal na letisku, je asi takých 100 míľ odo mňa. Prežila som bez ujmy a takýto zážitok odporúčam každému, kto si trúfa. Samozrejme, akcentu som sa priučila, a prinútila som sa aj spíkovať, podarilo sa mi aj odsťahovať z predošlého ubytka. Dalo mi to veľa a stále mi to dáva.

 Aké sú tvoje ďalšie plány po pristátí v Anglicku? Ísť hore! Študujem NVQ kurz na pracovisku – business and administration. Ďalej budem pokračovať vyšším levelom, ktorý ma povedie na manažérsku pozíciu. Potom to už pôjde ľahšie. Dúfam…

Čo hovoríš na povestné upršané anglické počasie? :) To mi celkom vyhovuje. Odkedy som tu, hoci pršalo často, stále mi to príde tak, že je tu viac slnečných dní. Zima je hrozná, ale nie je to tak večne, takže sa to dá vydržať. Príroda je tu ohurujúca. 

Niekedy som ,,fed up” (mám toho dosť) z môjho mesta a vtedy sadnem s kamarátmi do auta a ideme len tak niekam aj 80 míľ do nejakého parku. Vtedy si opäť pripomeniem ako je tu krásne. Už som sa prešla po hrade, útesoch pri mori, či so stádom jeleňov len tak po lese. Čo sa týka diskoték, tie tu ja neriešim. Nie som zvedavá na ovracaných maloletých… 

A čo ľudia? Som dosť nespoločenský a opatrný typ, ale až sa oťukám, tak som tu s ľuďmi v pohode. Spoznala som pár veľmi milých Angličanov a ako býva zvykom, pár sebeckých Slovákov :) 

Čo sa týka Slovenska, to mi veru nechýba. Vlastne, niečo mi chýba a niečo nie. Domov volávam, píšem. Vyrastala som na dedine a chýba mi ten pokoj a môj pes. Niekedy aj rodina. Možno by mi rodina viac chýbala, ak by sme boli v pohode. Ešte som tu len rok a doma som bola dva krát, tento rok to bude vyzerať asi rovnako. 

Máš aj nejaké vtipné zážitky? Vtipné? Prišla som o 300 librový depozit, lebo som naivná. A na začiatku, keď som ešte nerozumela, som povedala v agentúre, že mi smrdia nohy :) 

Čo by si odkázala a poradila ľuďom, ktorí rozmýšľajú nad zahraničím? Hlavne by som im odkázala, nech si zbalia kufre a nech nečakajú na pečené holuby. A ďalšiu vec: kto nadáva na Anglicko a je naspäť na Slovensku – NEUSPEL. 

Ďakujem Janke za opis jej veľmi zaujímavých a očividne ťažkých začiatkov a držím jej palce a aby sa jej splnili všetky jej ciele a sny.

Pokiaľ chcete takisto zdieľať svoj príbeh s ostatnými, neváhajte sa mi ozvať na emailovú adresu [email protected]